Sme rôzni ľudia, preto aj naše reakcie bývajú rôzne. Aj na prečítaný text reagujeme rozlične. Niekto ho v duchu či v komentári pochváli, iný si zas ticho , alebo aj nahlas zapolemizuje s jeho obsahom. Nájdu sa aj takí, čo si povedia, že autora treba uraziť, zosmiešniť a ponížiť. Osobitnú skupinu tvoria ľudia, ktorí sa v komentároch doslova vyzúria, odprezentujú vlastnú zlosť, len aby ich netrafil šľak.
Kultivovaný čitateľ v komentároch zvyčajne reaguje na niektorú myšlienku textu. Samozrejme, že kultivovane. Je to akási spätná väzba, odkaz autorovi. Pokiaľ je to tak, komentovanie má význam. Aj keď pisateľ upozorní na chybu, aj vtedy je komentár prospešný.
Kedysi mi môj študent a redaktor školského časopisu radil, aby som komentáre pod článkami nečítala. Lenže zvedavosť je v mojom prípade silnejšia. Chcem vedieť, ako čitateľ prijíma moje príspevky. Pochvalný komentár mi urobí radosť, povzbudí ma a kritika mi povie , v čom sa možno mýlim, alebo odlišujem od zmýšľania čitateľa. Je dobre, že autor článku môže pod komentárom reagovať, ak treba, aj brániť sa.
Takýto prostriedok na svoju obranu som sa aj ja teraz rozhodla použiť
Neviem, čo autor komentára zamýšľal, neviem ani, z čoho vychádzal, keď povedal, že som počas „Nežnej“ nemohla štrngať, keď mi ešte štrngalo v dupačkách. Možno chcel byť iba vtipný, čo sa mu aj podarilo, a možno ma touto vetou chcel uraziť. Hoci som citlivá povaha, neurazila som sa, skôr som to poňala ako srandu. Ale aj tak som sa rozhodla, že ho svojou odpoveďou vyvediem z „omylu“. Zdá sa mi to rozumné a verím, že sa mi to aj podarí.
Na môj príspevok v Hlavnom denníku BRAŇO KRÁL si nas*al do hniezda. Ale prečo (si) uhol? istý čitateľ takto zareagoval:
„Pani Škultétyová. Čo má spoločné štrnganie s týmito opoopicami z libtardoprogresívneho stáda? Hmm? Mimochodom, asi ste nemohli štrngať, keď Vám ešte štrngalo v dupačkách.“
A moja odpoveď?
„Pán V., musím Vás sklamať. Ja som v čase "Nežnej" bola už poriadne dospelá. Až tak dospelá, že som mala už dvadsaťročného syna. A čo má spoločné štrnganie s týmto stádom? Nuž, hádam aj to, že som ich tu nechcela, keď som neštrngala. Aj preto som od revolučne naladených kolegov s trikolórou na hrudi na vlastnej koži pocítila, čo je šikana na pracovisku.“
Pozn. redakcie HD: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.
Vážení naši čitatelia
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik