Mladý Slovák Ondrej Húserka pád do trhliny neprežil. Informáciu potvrdil český horolezec Marek Holeček, ktorý sa so slovenským kolegom vydal zdolať himalájsky vrchol Langtang Lirung.

Ondrej Húserka bol jeden z našich najlepších alpinistov. Začiatkom októbra sa vydal spolu s úspešným českým horolezcom zdolať vyše 7 200 metrov vysoký himalájsky vrchol Langtang Lirung. O úmrtí horolezca informuje na sociálnej sieti Marek Holeček.

Foto: Facebook: Ondrej Húserka

Spoveď českého horolezca Mareka Holečka prinášame v plnom znení

Pre tých, ktorí nechcú čítať celý príbeh, predkladám len fakty cez svoje oči. Môžete ich spochybniť, ale nikto okrem mňa, Ondra a vesmíru tam v danú chvíľu nebol. Buď to prijmite, alebo si vytvárajte vlastné predstavy či preludy:

Šiesty deň, teda 31. októbra, okolo štvrtej hodiny popoludní sa po nástupe do steny stalo nasledovné. Zlaňoval som z „ľadovcových hodín“ (čo to znamená, si môžete dohľadať). Po mne zlaňoval Ondra. To, čo pre mňa prebehlo bez problémov, sa pre neho stalo osudným. Ľadovcové hodiny praskli a on spadol do ľadovej priepasti. Najprv narazil po ôsmich metroch na šikmú plochu a potom pokračoval labyrintom do útrob ľadovca. Zlaňoval som za ním a štyri hodiny som bol pri ňom, kým jeho hviezda nevyhasla. Viac nie je čo dodať. Jediné, čo podotýkam, je, že žiadna záchranná akcia nemôže oživiť to, čo nedýcha. Dezinformácie typu „zachráňme Ondru“ sú nezmyselné. Každý, kto sa bude podieľať na vyzdvihnutí telesnej schránky z divokého miesta, riskuje len to, že zvýšime počet nešťastných pozostalých.

Chcem ešte poďakovať agentúre 14 Summits Expedition, Honzovi „Trávovi“ Trávníčkovi, Subinovi Thakurimu, tímu Mammut, Nicolasovi Hojacovi a Françoisovi Cazzanellimu, ktorí hneď nasledujúci deň, keď mohli zareagovať, spustili záchrannú akciu. Lietali helikoptéry, drony a na mieste boli nasadení ľudia. Výsledok už však nemohli zmeniť. Koniec je koniec.

Posledné dni v Langtangu

Včera som sa po deviatich dňoch objavil ako prízrak v malej dedinke Kyangin Gompa, ktorá leží v nádhernom údolí Langtang, obklopená belavými vrcholmi hôr. Aspoň tak to vyzeralo z pohľadov desiatok očí, ktoré ma úzkostlivo vyzerali. Posledný deň nášho príbehu som počul nad hlavou v hustých mliečnych mrakoch lietať drony a helikoptéru. Vedel som, že je to asi kvôli mne, resp. nám. Bol som doráňaný ako čučoriedky, no žilami mi prúdila odpoveď, že dýcham. Vidím okolo seba mnoho známych tvárí z celého sveta, ktoré ma bez slov objímajú. V ich výrazoch je skutočný súcit a radosť s nádychom sĺz. Vráťme sa však o pár desiatok hodín späť.

Všetko bežalo ako hodinky. Po vrcholovom dni, keď sme s Ondrom sedeli na ostrom hrebeni Langtangu, pripomínajúcom konský chrbát, a dívali sa na tichú nádheru hôr, som si uvedomil, že to sú tie výnimočné sekundy naplnené romantikou. Tri údolia pod nohami, výhľad na východ, kde ako pyramídy vyrastajú Makalu, Everest a ďalej, a za chrbtom Annapurna, Daulágiri. "Toto je pravý centrálny Himaláj," pomyslel som si. Deň skončil dlhým zostupom po strmom hrebeni a niekoľkými priechodmi medzi serakmi. Bohovia a západ slnka. Miesto na piaty bivák sa dalo prirovnať k hotelu Savoy s privátnym výhľadom.

Nasledujúce ráno som zasvätil prešľapávaniu hlbokým cukrovým snehom, kde dvakrát podo mnou zaprasklo a pripomenulo, že pevnosť masy pod nohami je ilúziou. Ondro mi prenechal túto výhodu prieskumného chrobáka. Čo už, váhavý v horách nemá čo hľadať. V jeden moment sa seraky zosilnili a nezostávalo nič iné, len sa spustiť do viac ako sto metrového zúženého kuloáru. Naša stratégia bola jasná – modliť sa, aby v danom okamihu žiadny padajúci ľad či kameň netrafil nás. Bol to čas nervov a rezignácie na myšlienky o tom, čo všetko sa môže stať.

Zlaňovanie prebiehalo súbežne, každý na opačnom kuse lana ako protizávažie – jediná chyba alebo zásah znamenal koniec pre oboch. Tentoraz nás ochránila štatistika. Kameň trafil Ondrovu helmu, ktorá dostala dieru ako prasa. Jeho úsmev však zostal. Slnko rýchlo zapadalo a krk nám vysychal, no pred nami zostávalo ešte cez tisíc metrov zostupu cez rozbitý ľadovec. Ten deň bol plný strmých, nepravidelných schodov a chaotických tvarov zamrznutého vodopádu.

Pri ďalšom zlanení sa mi podarilo doraziť na zasnežený most medzi dvoma trhlinami. Pokračoval som a naťahoval lano cez zlaňovadlo. Ondro sa chystal za mnou, keď som zrazu počul strašidelný zvuk. Kričím jeho meno, no odpoveď neprichádza. Po chvíli sa ozvalo: "Pomóc, do riti, pomóc." Bez rozmýšľania som sa spustil k okraju trhliny a zavrtal posledný šrób do ľadovej steny.

„Už idem za tebou, Ondro, vydrž!“

Zakliesnený hlboko dole, kde mizlo svetlo, som ho našiel. Po desiatkach minút pokusov, dychu a síl som ho konečne uvoľnil a vytiahol na seba. Obaja sme vydýchli úľavou. "Čo ťa bolí?" "Nič." Potešený som podcenil jeho pohyb, až kým mi nedošlo, že jeho chrbtica je zlomená a necíti nohy. S tichosťou a obavou sa mi pred očami strácala hviezda – v mojom náručí. Po dlhých hodinách zostal obraz, ktorý si ponesiem do posledného nádychu.

Ako som sa dostal z toho ľadového pekla a na ďalší deň unikol divokým ľadovcom, nie je dôležité. Som tu, no bolestné spomienky a obraz Ondru, skvelého chlapca, večného smieška, si ponesiem so sebou celý život.

Foto: FB: Marek Holeček

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik