Anton Selecký, disident zoskupenia Bratislavská päťka z čias komunizmu, odhaľuje šokujúce paralely medzi minulosťou a súčasnosťou. Pred 35 rokmi ho zatkli za plánované uctenie si obetí invázie 1968, dnes čelí výsluchu kvôli biblickému citátu na sociálnej sieti. V exkluzívnom rozhovore Selecký poodhaľuje zákulisie pádu komunizmu, kritizuje súčasný stav slobody prejavu a varuje pred novými hrozbami pre kresťanské hodnoty. Jeho príbeh nás núti zamyslieť sa: Zmenilo sa naozaj tak veľa od čias totality?
Déjà Vu Antona Seleckého
"Človek by ani nepovedal, ako ten čas letí. A koľko ho už „uletelo“. Už dávno nežijeme v komunizme, ale v „demokracii“. Mám však dojem, že je tu akési déjà vu, teda „už videné a zažité“. Práve teraz v auguste (14.teho) bolo 35 rokov odo chvíle, kedy sme viacerí disidenti boli – deň pred sviatkom Nanebovzatia Panny Márie (15. augusta) pozatýkaní komunistickou Štátnou bezpečnosťou, pre „trestný čin poburovania a prečinu proti verejnému poriadku“. Dôvod – oznámili sme - piati členia vtedajšieho Hnutia za občiansku slobodu (J. Čarnogurský, M. Kusý, H. Ponická V. Maňák a ja) listom vláde SR, že 21. augusta položíme kytice kvetov na miesta, kde vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili niektorých našich občanov pri invázii 21. augusta 1968."
Skúsme si v súvislosti s výročím pripomenúť situáciu a podmienky v auguste 1989. Čo sa dialo a aké boli Vaše prvé myšlienky?
My sme to zatknutie v auguste 1989 proste očakávali. Hnutie za občiansku slobodu, ktoré vzniklo v októbri 1988 ako oficiálne založené, malo svoje akcie už verejné. Jednou z dovtedy najznámejších bola akcia na Štefánikovom Bradle začiatkom mája 1989. Aj tam už boli celé manévre Štb, ale nám, členom HOS-u, sa však na Bradlo dostať podarilo. Takže po liste vláde Slovenskej republiky, odvysielanom aj na rozhlase Hlas Ameriky v auguste 1989, sme akosi automaticky očakávali nejaké represívne opatrenie. Prvé myšlienky teda neboli ani strach ani prekvapenie, bola to proste „bojová akcia“ s logickým pokračovaním.
Môžete opísať ako prebiehalo Vaše zatknutie 14. augusta 1989?
Všetci sme absolvovali výsluch a obvinenie (píšem vyššie). Po prepustení z výsluchu sme sa my traja, ktorých nechali na slobode (Hana Ponická. Dr. Maňák a ja) stretli na byte u Čarnogurských. Jana s Mirom si ŠtB ponechala vo väzbe. Prvé čo som urobil, zavolal som do Rádia Slobodná Európa redaktorke Libuši Čeřovskej, a informoval o tom, čo sa stalo. Normálne, z domáceho, samozrejme že odpočúvaného telefónu. Už nebolo čo stratiť.
Ako ste vnímali vlnu protestov a solidarity, ktorá sa zdvihla po vašom zatknutí? Prekvapila vás jej intenzita?
Vlna solidarity bola samozrejme potešiteľná, aj keď sme vedeli, že na komunistický režim také niečo neplatí. Všetko však bolo pertraktované cez zahraničné média a to zrejme bolo pre ŠtB pravdepodobne dosť eliminujúce. Mne bolo dosť zvláštne, že za taký krátky čas sa vedelo dať dohromady toľko a takých známych osobností a aktivistov, o drvivej väčšine ktorých som dovtedy nejako transparentne nepočul. No dobre, ďakujeme. A ďalšia divná vec - podporný list – teda protest proti nášmu zatknutiu – podali aj naši kolegovia zo stíhaného HOS-u. Bolo zvláštne, že tento list kolegov prokuratúra brala ako „súhlas s trestnou činnosťou“, (teda tiež ako niečo trestné), no naproti tomu list osobností na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý taktiež protestoval proti nášmu stíhaniu a bol odvysielaný na Hlase Ameriky, už takto „klasifikovaný“ nebol. Celé vyšetrovanie a proces sa stal už mediálne známym, a bolo „cítiť v lufte“, že sa niečo udeje. A ŠtB akoby už skôr myslela na svoju budúcnosť ako na nejaké razie. Dnes by som skôr povedal, že komunistický režim sa už na niečo pripravoval. V lete 1989 totiž už Maďarsko masovo púšťalo cez svoje hranice na Západ utečencov z vtedajšej NDR. V Poľsku fungovala Solidarnošť, a v ZSSR napredovala „perestrojka“. Nás spomínaných troch vyšetrovali „z voľnej nohy“ čo bolo vtedy u „nepriateľov socializmu“ takmer nepredstaviteľné. Takže vtedy sa už skutočne niečo hýbalo dopredu. Ja všetky tieto skutočnosti vrátane pôsobenia za disentu a vývoj celého novembra z môjho pohľadu píšem vo svojej publikácii KANÁL, ktorú som vydal pri príležitosti 30-teho výročia tzv. Nežnej revolúcie“.
Ako ste prežívali udalosti 17. novembra 1989 a nasledujúce dni?
Súdne pojednávanie ktoré nastalo v novembri bolo už vlastne akýmsi „happeningom“ celej našej kauzy. My traja (Vlado Maňák, Hana Ponická a ja) sme do toho času dokonca veselo telefonovali do Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy, teda sme pokračovali akože v „trestnej činnosti“ a vôbec nás kvôli tomu nezatýkali. A to sme boli režimom obvinení a trestne stíhaní pre „poburovanie“. Ináč na tie telefonáty bol ďalší známy paragraf, a to „poškodzovanie záujmov republiky v zahraničí“ – teda na trestné činy proti republike (Prvá hlava). Takže skutočne veľmi zvláštna situácia.
Keďže my traja - Hana Ponická, Vlado Maňák a ja sme boli dňa 14. novembra 1989 – teda ešte za vlády komunistov súdom oslobodení (!!!), cítili sme sa výborne a vedeli sme, že sme zvíťazili. Žiadna „Národní třída“ v Prahe sa ešte nekonala, a my sme si slobodne šli domov, a predtým sme samozrejme demonštratívne položili kytice obetiam okupácie z 21. augusta 1968, čo sme mali na pláne. Dotiahli sme to, čo sme mali - do konca, s vedomím, že režim to proti nám vzdal. Aj keď Kusý dostal smiešny trest a Jana Čarnogurského držali vo väzení ešte ďalej. Prečo, to mi „došlo“ až neskôr.
Čo pre vás znamenalo prepustenie Jána Čarnogurského 25. novembra?
Do Novembra 1989 sme sa pokúsili zapojiť, ale samotní vtedajší „nežní tribúni“ nás v tom stopli. Prečo, to sa spýtajte ich. To už boli na scéne Milan Kňažko, Ján Budaj, Martin Šimečka, a celá vznikajúca VPN. O všetkom tom píšem v publikácii KANÁL. Po prepustení Jána Čarnogurského (to už bežala „revolúcia“ v plnom prúde) mu dovolili povedať na tribúne pár viet (!!!) a o pár dní bol „odvelený“ do Prahy, Takže naše Hnutie za občiansku slobodu vlastne skončilo na akejsi vedľajšej koľaji.
S odstupom času, ako hodnotíte význam Bratislavskej päťky pre pád komunistického režimu?
Mám z toho veľmi zmiešané pocity. Dodnes totiž nevieme, čo sa dialo v zákulisí KSČ, ŠtB a samotných aktérov prevratu. Dúfam, že raz to bude riadne zmapované a zverejnené. Dokonca mám informáciu od vtedy zainteresovaných kontaktov, že celý November bol dohodnutý dva roky pred ním. Nemám to ale ako potvrdiť. Udalosti, ktoré však prebiehali, vzbudzujú množstvo otázok. Samozrejme sme boli radi, že nás nezatvorili, že ten November nastal, že sa časy podľa všetkého začali meniť. Avšak akási trpká príchuť tu zostala.
Dnes hodnotím kauzu Bratislavská päťka ako „odpaľovaciu rampu“ pre úplne iných aktérov ďalšieho vývoja zmenu režimu vo vtedajšej ČSSR. Pretože práve cez nás sa zviditeľnili, a to im stačilo.
Ešte jeden taký moment. Na Slovensku nosnou odbojovou zložkou bola Katolícka Cirkev, v rámci ktorej som spravodajsky pôsobil. Automaticky sa očakávalo, že oproti tým pár chartistom, umelcom, krčmovým rebelantom, ochranárom a filozofom či reformným komunistom (nech mi to prepáčia) – napriek tomu, že to boli naši latentní či viac menej otvorení spolubojovníci, očakávalo sa, že oproti nim katolíci budú mať v tých prvých mesiacoch Novembra 1989 oveľa väčšie slovo, než aké im napokon ponechali. Bolo dokonca jasné akési „triedenie duchov“ – teda disidentov, na tých, ktorí budú mať „povolené“ vstúpiť do politiky, a ktorí nie. Ako sa chýlilo ku prvým voľbám, to začalo. Strašenie „klérofašizmom“ a „čiernou totalitou“ sa rozpútalo na plné obrátky. KDH síce vzniklo, ale pod čudnou kuratelou a dnes už je len vyblednutou spomienkou naň ako kvázy nositeľa odkazu mučeníckej doby, toho odkazu, ktorý KDH absolútne nedokáže resp. už ani nechce napĺňať. A – musím povedať žiaľ – naši kresťania si začali myslieť, že tamtie časy sa už nikdy nevrátia, a že si môžeme voľkať na slobode. Zase hovorím žiaľ – nevedeli sme si oceniť tie roky útrap, a napokon aj roky upevňovania sa vo viere práve vďaka prenasledovaniu. Tomu prenasledovaniu, ktoré sa skončilo iba opticky.
A z toho dôvodu začínajú katolíci a kresťania vôbec dnes prežívať oné déjà vu, ako som spomenul. Nehovorím, že to je dôsledok len liberalizácie, západného vplyvu, podivného boja za tzv. „ľudské práva“ a všetok ten plazivý vplyv, ktorý dnes akosi nedokážeme zastaviť. Je to aj problém nášho spánku, podliehanie akejsi postupnej ideologickej eutanázii, proti ktorej sa žiaľ akosi nedokážu postaviť ani naši biskupi, ktorých dnes už máme. A za ktorých menovanie (lebo sme po nich túžili) sme boli 25. marca 1988 mlátení obuškami. A vnímanie disidentov dnes? Na smiech. Muzeálne spomienky, množstvo napísaných kníh, analýz či encyklopédií, ktoré veľa ľudí nečíta a ani o nich nevie, neznámi hrdinovia, dožívajúci svoje bežné životy, bývalí politickí väzni, ktorí sa zmôžu akurát na turistiku po basách, v ktorých kedysi sedeli a posedenia na spomienkových kávach (pokiaľ ešte žijú) a tí, ktorí nie sú kompaktibilní s touto „demokraciou“, tak - len ticho o nich, aby sa veľmi nevystrkovali.
Vnímate paralelu medzi situáciou v 80. rokoch a dneškom? V čom konkrétne?
Paralely medzi oným režimom a dneškom? Budem hovoriť o kresťanoch Áno, je tu veľká zmena. Oproti pašovanej literatúre a samizdatu kedysi máme dnes natrieskané katolícke kníhkupectvá. Máme množstvo pútí, katolícke školy, univerzity, množstvo pánov biskupov. Ale zmena je aj v tom, že oproti cca 300 bohoslovcom na jedinej bohosloveckej fakulte v Bratislave kedysi je tu dnes jeden prvoročiak – uchádzač o kňazstvo, že oproti kostolom ktoré boli otvorené celý deň, sú dnes väčšinu dňa zamknuté, že na spoveď máte len vymedzený krátky či dokonca určený čas a podobne, A to nehovorím o pandemickom zatvorení kostolov. A to nebolo všetko! Len jeden príklad: Môj spolubojovník a disident kňaz Peter Rúčka bol zatknutý, pretože chcel ráno o štvrtej slúžiť sv. omšu v zatvorenom kostole. A ešte pred omšou už stál pred kostolom kameraman z TV Markíza aj s políciou(!)
Horšie však je, že transparentný postih či diskriminácia veriacich za komunizmu je nahradená nielen že liberálnou, ale doslova antikresťanskou aktivitou rôznych „záujmových“ združení, ktoré, bohato dotované zo zahraničia a žiaľ aj s našich kresťanských daní v rámci tejto demokracie šíria u nás sekularizmus, západnú tzv. kultúru voľných mravov, „kultúru smrti“, ničenie duší našich detí v školských laviciach a neomalenú, či skôr drzú propagandu genderideológie, ktorá prekračuje všetky hranice prirodzenej morálky a slušnosti. Snažia sa pretlačiť ich „pride pochody“ už do každého mesta. A svojou zákernou taktikou „zápasu za ľudské práva“ začínajú používať orwelovskú legislatívu, známu zatiaľ pod zákonom č 47 o „extrémizme a činnosti smerovanej k potláčaniu práv a slobôd iných“: Jednou vetou - zločinci, úchylovia a mravní delikventi si nárokujú na svoju beztrestnosť, a nielen beztrestnosť, ale ešte navyše aj nadradenosť tak ostatnými.
Prejdime k súčasnosti. Ján Baránek v uplynulých dňoch zverejnil video a status na sociálnej sieti, v ktorom hovorí, že čelíte trestnému oznámeniu za komentár na sociálnej sieti kvôli biblickému citátu. Prečo ste napísali citát "Mene Tekel Fares" pod článok o LGBT pride?
Pred začiatkom oznámeného tzv. Pride-pochodu „inakosti“ ktorý sa konal koncom júna t.r. v Trnave som napísal na stránku organizátora Status queer tri slová METE, TEKEL, FARES. Nič viac. Je to citát z Bilie, Starého zákona z Knihy Daniel.
Aký bol váš zámer?
V skratke: babylonský kráľ na hostine znesvätil nádoby ukradnuté z jeruzalemského chrámu. Vtedy sa na stene zjavila ruka a napísala tieto tri slová. Znamenajú – Zrátané, zvážené, rozdelené. Šlo o Boží výrok – rozsudok nad babylonským kráľovstvom. Čo robia hnutia LGBTIQ? Znesväcujú ľudské (nádoby Ducha) telá, svojou ideológiou a jej nemravnou praxou. Preto aj im patria slová, ktoré som uviedol na ich stránke.
Vidíte v tom politický kontext?
Toto vyšetrovanie - teda zatiaľ výsluch - považujem za hodenú rukavicu. Podľa ich „salámovej metódy“ zrejme čakajú, čo sa stane. Trestné oznámenie na citát z Biblie je však červenou čiarou, ktorá bude mať svoje následky. Vidieť, že to, že občania „progresívcom“ nedali svoj hlas - nestačí. A keďže sa nedostali k vláde, nevedia to prežuť. Čakali, že všetko, čo doteraz rafinovane budovali celé roky, bude korunované a posvätené politickou mocou. Bohu vďaka, nestalo sa. Všetko sa ale ešte len začína.
Píšte si, že oni urobia a budú robiť všetko, čo sa len dá, aby politickú situáciu na Slovensku zvrátili. Preto má aj Mene Tekel Fares dnes nielen duchovný, ale aj politický podtón. Ešte stále máme v Ústave odkaz na misiu sv. Cyrila a Metoda. Ešte stále sa považujeme za kresťanskú krajinu. ALE – nespoliehajme sa na to! Pozrime sa, akým zázrakom premiér Róbert Fico prežil istú smrť. S akou neochvejnosťou bojuje a musí bojovať ministerka kultúry Martina Šimkovičová aj s Lukášom Machalom proti nie desaťhlavej, ale ako sa ukazuje - tisíchlavej hydre pakultúre genderideolódie. Všetka česť im. Dúfam, že ich budú nasledovať aj ostatní. Slovenskí biskupi by ich mali tiež podporiť svojím jasným hlasom. Dúfam, že sa tak stane. Ak ich nepodržíme a nebudeme nasledovať, čaká nás oveľa horší boj ako proti ateistickému komunistickému režimu.
Vážení naši čitatelia
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik