"Šikana oddelí zrno od pliev, silných zocelí a slabé kusy zahubí," píše v úvode príspevku na sociálnej sieti muž, ktorý sa po tragédii v Parchovanoch rozhodol ozvať sa. Do školy chodil do Trebišova. V rovnakom okrese je aj základná škola v Parchovanoch, kde sa pred niekoľkými dňami zabil deviatak, kvôli šikanovaniu. Celé Slovensko bolo v šoku a ozývali sa stovky ľudí, či sa nedalo tragédii zabrániť. Silná spoveď muža sa stala na sociálnej sieti virálnou.

Príspevok dnes už podnikateľa Imricha Kovaľa preberáme v plnom znení.

Mal som 14 rokov. Prijali ma na gymnázium do Trebišova. Od nás z dediny sme boli dvaja. Prechod z dedinskej školy do “veľkého mesta” bol náročný. Okrem kamoša z dediny som tam nikoho nepoznal a bežne som chodil po škole na stanicu a odtiaľ domov sám. Niekde na tej autobusovej stanici sa ku mne po pár týždňoch prihovorii dvaja cigáni.

Som z východu a cigan pre mňa nie je hanlivé označenie, aby bolo jasno. Chlapci v mojom veku o trochu starší, ale podstatne šťastnejší pýtali cigu, ale keďže som nefajčil, tak prehodili na otázku, či požičiam aspoň 10-20 korún, aby si ich mohli kúpiť. Nutné poznamenať, že 20 korún bolo pre mňa v 1996 denné vreckové od rodičov na obed, lebo do školskej jedálne som nechodil. Taktiež je nutné poznamenať, že som bol na svoj vek podpriemerný kus - nejakých 50kg, veľké dioptrie a vydesený výraz nováčika v cudzom meste.

Chlapci mali dobrý odhad a našli vo mne výborný zdroj peňazí

Medzi rečou sa spýtali kam chodím na školu a odkiaľ som a tak. Keď som po pár týždňoch pochopil, že chodiť na stanicu znamená nemať vreckové a prestať tadiaľ chodiť, našiel som ich jedného dňa postavať rovno pred mojou školou. Dôrazne mi vysvetili, že mám veľký problém. Partia niekoľkých hrozivo vyzerajúcich výrastkov opodiaľ si ma vraj vyhliadla a majú v pláne zo mňa vymlátiť dušu. Z výrazu tej skupinky tento zámer priam sršal. Chlapci mi ale dobráckym potľapkávaním po ramene vysvetlili, že sú moji kamoši, veď sa už poznáme a že ak im donesiem 500 korún, henti mi dajú pokoj.

Niekoľko ďalších týždňov som postupne vybral všetky svoje našetrené peniaze a dal im dokopy asi 2000 korún. Šetril som kde sa dalo, prestal som chodiť raz týždenne na pizzu, z každého nákupu v obchode som si pár korún odložil. Po pár týždňoch však moje zdroje vyschli a usmiati tmaví “kamaráti” zmenili rétoriku.

Skrátim to

Zo školy som odchádzal o piatej hoci som končil o 12.30 hod. (čakali ma pred školou kým ich to nemrzelo).

Cesta na najbližšiu zastávku plná šialeného strachu. Zopárkrát ma napriek mojej ostražitosti chytili a patrične fackami, kopancami na zemi a pľuvancami do tváre vysvetlili, že by som mal peniaze zohnať. Bohužial moji rodicča makali na družstve a žili sme od výplaty k výplate, nebolo reálne také sumy tyždenne zohnať.

Po niekoľkých ďalčích týždňoch striedavého schovávania, bitiek, strachu, utekania, a ďalších bitiek chlapci zistili že naozaj ďalšie prachy nebudú a vykašľali sa na to. Z času na čas mi pri stretnutí v meste dali najavo, že na mňa myslia, ale medzitým si našli ďalšie zdroje a ja som prestal byť zaujímavý. Prakticky ma tak zachránila chudoba mojej rodiny.

Viete čo je na tomto príbehu zajímavé?

Mám 40 rokov a toto je prvýkrat, kedy o ňom hovorím. Moji rodičia, moje 3 sestry, moji spolužiaci a učitelia na gymnáziu.

Nikto z nich nemal celé tie mesiace šajnu, čo sa deje. Pretože tam odkiaľ som, chlapci neplačú. Pojem šikana neexistuje, to sa len “deti hrajú”. Psychológovia sú pre magorov a mentálne narušených. Pamätám si slová môjho otca, keď som šiel na diskotéku - “nebi še, aľe zbity mi domu neidz”. Vzišiel som zo sveta, kde chlapci ani chlapi emócie neukazujú. Vyfackaný, dokopaný a opľutý so slzami v očiach, ale iba po bráničku domu. Po bránu školy. Za nimi si predsa CHLAP, TAK SA KURVA VZMUŽ!

Myslíš si, že to bolo len o cudzích anonymných vagabundoch?

Koľkokrát som v mojej rodnej dedine skončil v jarku, lebo chlapec dvakrát taký veľký po pár pivách potreboval ukazať našej partii pri krčme aký je silák a byť gangster pred dievčatami. Koľkokrát som prišiel domov s opľutou bundou z birmovnej náuky, na ktorú som chodil do kostola v susednej dedine. Koľkokrat som od chlapcov v partii v dedine, kde som vyrastal počul “hej hej to toten INTELIGENT, čo chodzi na gymnazium”. Hanbil som sa za moju školu, lebo ostatní chodili na SOU. Iba ja jediný som bol nezapadajúci račkujúci brejlatý debilek z gympla.

Vyrovnal som sa s tým po svojom

Začal som cvičiť, ostrihal si vlasy nakrátko. Holá hlava a široké ramená po čase zafungovali všeobecne. Na vysokej škole som po návrate domov takmer úplne prestal chodiť do krčmy, našej kultúrnej dedinskej ustanovizne. Vlastne som prestal takmer chodiť domov. Moja mama si doteraz myslí, že to bolo kvôli učeniu sa na skúšky. Po nejakom čase som tak bol uz na šikanu jednoducho príliš veľký.

Viete čo je na tom najdesivejšie?

Že po 25 rokoch si stále pamätám detaily.

Mám to vytetované v hlave i v duši. Mal som ale šťastie. Zachránili ma moje tri sestry. Netušili čo sa mi deje, ale ich objatia mi dávali pocit, že nie som sám. Rodičia makali 16 hodín denne, voči nim som mal inú povinnosť. Byť tým, na koho môžu byť hrdí, že študuje na gymnáziu a vysokej škole. Že sa dobre učí, že ich pot a krv a investícia do mňa neboli márne. Zahlcovať ich takýmito “blbosťami” bolo absolútne no-go.

Prečo tento príbeh zverejňujem?

Pretože pár dní dozadu skočil zo strechy školy v Parchovanoch v mojom rodnom kraji chlapec, ktorý to nedal.

Jeho spolužiaci na neho kričali nech skočí. Skočil a zomrel. Nemal šťastie ako ja. Všetci sú teraz zhrození. Všetci sa čuduju. V kraji tvrdých chlapov, tvrdých pästí a tvrdej pálenky sa takéto niečo predsa nedeje. My východňare vytrimeme šicko ta ne?! Ta ne.

Prekliatie tejto krajiny nie sú tí, ktorí kričia, nadávajú, vyhražajú sa a ubližujú. Prekliatim tejto krajiny sú tí, ktorí mlčia…

Vážení naši čitatelia!

Už niekoľko rokov Vám prinášame informácie, ktoré "médiá hlavného" prúdu odmietajú zverejňovať. Robili tak ešte agresívnejšie pred voľbami a je malá nádej, že sa ich prístup k informovaniu v krátkom čase zmení. Preto sa domnievame, že naša úloha pri informovaní verejnosti je stále nezastupiteľná a chceme v nej pokračovať. 
Ďakujeme Vám za doterajšiu podporu, morálnu, aj finančnú. Budeme radi, keď nám budete pomáhať aj naďalej. Podporiť nás môžete svojim darom, ľubovoľným finančným príspevkom. Pre naše fungovanie má aj najmenšia podpora veľký význam.

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Spoločne budeme naďalej silní!

Ďakujeme vám!

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik