V zdravej demokratickej spoločnosti sa proti chybám v úsudku, dezinformáciám alebo otvoreným klamstvám bojuje argumentmi a racionálnym dokazovaním, nie štvavými kampaňami, mediálnou šikanou a zoznamom nepriateľov charakteristickým skôr pre psyachotické diktatúry. Politológ Eduard Chmelár

Názor politológa Eduarda Chmelára s názvom: "BOJ O OBNOVU DEMOKRACIE SA MUSÍ ZAČAŤ ZABEZPEČENÍM PLURALITY A PROFESIONALITY MÉDIÍ," zverejnený na sociálnej sieti preberáme v plnom znení.

Portál Konšpirátori.sk dnes prekročil všetky tolerovateľné medze

Na zoznam webov, ktoré šíria „bludy, propagandu a dezinformácie“, zaradil jeden z najkvalitnejších denníkov na slovenskom mediálnom trhu, Denník Štandard.

Zdôrazňujem, že k tomuto hodnoteniu ma neoprávňuje názorová blízkosť s týmto denníkom (naopak, často s ním nesúhlasím), ale jeho vysoká profesionalita, pričom si dovolím podotknúť, že na toto konštatovanie mám na rozdiel od členov tzv. hodnotiacej komisie Konšpirátorov.sk potrebnú kvalifikáciu.

Štandard totiž vrátil slovenskej žurnalistike zmysel, jeho komentáre sú väčšinou hodnotné analýzy, na rozdiel od komentárov väčšiny médií hlavného prúdu, ktoré už dávno zo žánrového hľadiska patria skôr medzi moralizujúce kázne bez vyššej pridanej hodnoty. Aj pri posudzovaní etických kritérií patrí tento denník medzi nad-Štandard, dôsledne uplatňuje právo na opravu (ktoré z mainstreamových webov už prakticky vymizlo), striktne sa vyhýba osobným útokom a štvaniciam. Preto by sme sa už mali konečne povenovať tomu, kto sú to Konšpirátori.sk.

Zaujme už zdôvodnenie ich existencie – zabrániť tomu, aby alternatívne médiá získavali vysoké príjmy z inzercie

Zrejme by ste očakávali, že hodnotiacu komisiu, ktorá posudzuje kvalitu médií, budú tvoriť samí docenti žurnalistiky alebo profesori mediálnych štúdií.

Sklamem vás, keď vám prezradím, že tam nenájdete ani jedného? V tzv. „komisii odborníkov“ nájdete imunológa, etnologičku, ekonóma, lekára, biológa, historičku, psychológa, spisovateľa či tanečníka, ale nikoho, kto by vedel urobiť profesionálnu obsahovú analýzu médií.

Zato tam nájdete – a teraz sa podržte – editora Denníka N a projektového manažéra denníka Sme.

Chápete?

V komisii, ktorej hlavnou úlohou je zabrániť príjmom alternatívnych webov z reklamy a inzercie, posudzuje kvalitu médií ich priama konkurencia. A to „zhodou okolností“ tá istá, ktorá sa musí vyrovnať s faktom, že Hlavné správy sú už dlhodobo čítanejšie ako denníky N a Sme. Potom vás už nemôže prekvapiť, že medzi zakladateľmi projektu sú čestní členovia komisie – Alexej Fulmek (generálny riaditeľ Petit Press, ktorý vydáva denník Sme), Vladimír Mužík (výkonný riaditeľ vydavateľstva Mafra Slovakia, bývalý šéfredaktor Nového Času a riaditeľ nových médií TV JOJ) a Marián Zima (riaditeľ vydavateľstva Šport Press, ktoré vydáva denník Šport a dlhoročný člen predstavenstva Asociácie vydavateľov tlače). Z týchto údajov by teda už malo docvaknúť každému:

KONŠPIRÁTORI.SK NIE SÚ NIČÍM INÝM AKO NÁSTROJOM ŠPINAVÉHO KONKURENČNÉHO BOJA MÉDIÍ

Zaujme aj financovanie.

Na tento projekt finančne prispievajú ambasády USA, Veľkej Británie a Holandska, Gerulata technologies (Eset) a podobní. Opäť nám tu ožíva potreba zamedzenia presadzovania zahraničných záujmov v slovenskom politickom a vôbec verejnom živote.

Podstatný je aj fakt, že členmi komisie nie sú názorovo rôznorodí ľudia, ale výhradne zástupcovia liberálnej, resp. extrémne centristickej orientácie ako Michal Hvorecký, Tomáš Kriššák, Filip Struhárik a podobne. Potom ľahko pochopíte, prečo sa na zoznam nikdy nedostanú naše červené denníčky (N, Sme a Aktuality.sk), ktoré spĺňajú štyri z piatich kritérií tohto portálu na zaradenie medzi dezinformačné weby.

V zdravej demokratickej spoločnosti sa totiž proti chybám v úsudku, dezinformáciám alebo otvoreným klamstvám bojuje argumentmi a racionálnym dokazovaním, nie štvavými kampaňami, mediálnou šikanou a zoznamom nepriateľov charakteristickým skôr pre psyachotické diktatúry.

Považujem za skutočný škandál, ak sa ako hlavný dôvod označenia Denníka Štandard za konšpiračný web uvádza jeho postoj k migrácii a LGBTI+ ľuďom. To musia mať všetci rovnaký názor ako svätá trojica slovenského extrémneho centrizmu Eset, Denník N a Progresívne Slovensko? Čím je sloboda prejavu bez plurality médií?

Príznačný je v tejto súvislosti postoj projektu Konšpirátori.sk k samotnej slobode prejavu

Minulý týždeň Mestský súd Bratislava IV zamietol žalobu webu Hlavné správy, ktoré zažalovali Konšpirátorov.sk za poškodzovanie dobrej povesti tým, že ich zaradili na zoznam problematických stránok. Konšpirátori.sk interpretovali rozhodnutie súdu ako konečné víťazstvo, ktoré vraj „v slušnej spoločnosti“ nemohlo dopadnúť inak, a zároveň považujú snahu Hlavných správ brániť sa proti osočovaniu za „ďalší pokus šikanovať alebo zastrašiť ľudí, ktorí poukazujú na nekvalitu týchto webov“. Už som si zvykol na to, že v tejto krajine sa vinníci štylizujú do pózy obete, ale aj tak treba pripomenúť, že šikana vyzerá presne tak ako činnosť Konšpirátorov.sk.

Ak by si robili len nejaký súkromný rebríček, nestáli by za pozornosť. Ale oni svoje subjektívne závery autoritatívne presadzujú ako objektívne fakty v snahe zlikvidovať konkurenciu, ktorá si vďaka rastúcej obľube u čitateľov ukrajuje čoraz väčší podiel z mediálneho koláča.

Preto je trápne a smiešne, keď advokát Konšpirátorov.sk Tomáš Kamenec vyhlási, že je vraj vo verejnom záujme „chrániť demokraciu kritikou tých, ktorí sa v službe cudzím záujmom neštítia otravovať mysle ľudí klamstvami a nenávisťou“. Lepšie by to nepovedal ani komunistický prokurátor Urválek z päťdesiatych rokov.

Odhliadnuc od toho, že práve z takého postoja srší fanatizmus a nenávisť, ktože to pracuje „v službe cudzím záujmom“?

Nie je to skôr projekt Konšpirátori.sk s preukázanou finančnou podporou zahraničných vlád?

Majú to ako vždy hodnotovo nejako popletené. Navyše, a na to netreba zabúdať, rozhodnutie súdu neznamená, že Konšpirátori.sk majú pravdu. Znamená len to, že majú právo na šírenie svojich subjektívnych postojov. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti by však malo byť každému súdnemu človeku jasné, že ich kritika nie je ani odborná, ani reprezentatívna, že by v žiadnom prípade nemala byť zohľadňovaná pri vyslovovaní všeobecne platných záverov. Je to len ďalšia snaha extrémnych centristov umlčať všetky názory, ktoré nezapadajú do ich ideologicky okliešteného videnia sveta.

V tejto súvislosti ma zaujal dnešný rozhovor s redaktorkou RTVS Soňou Gyarfašovou na portáli Aktuality.sk, ktorá sa posťažovala, že nepoznáme vlastné dejiny, že sme sa nedokázali vyrovnať so zločinmi minulosti...

No. Ponechám bokom jej hochštaplerské názory, že fašizmus a komunizmus je rovnaké zlo. Snáď by si mohla niečo naštudovať z výskumov francúzskej historičky Muriel Blaive, ktorá sa venuje dejinám komunistických režimov v strednej Európe a ktorá dokázala, že ich podoby boli oveľa rôznorodejšie ako im pripisuje súčasná vládnuca ideológia. Ale nepredpokladám, že táto slečna má záujem o nejaké hlbšie spoznanie pravdy, lebo jej pohľad na dejiny je úzkoprso ideologický, a to až do takej miery, že svoje hodnotiace úsudky prispôsobuje svojim túžbam.

V plnej miere sa to prejavilo v relácii Rádia Slovensko Biele miesta dejín 20. storočia vysielanej 15. októbra, na ktorú ma dnes svojím článkom upozornil Vladimír Palko. Čo ma na tej relácii vyrušilo? Jej absurdnosť spočíva v tom, že bola venovaná 35. výročiu Hnutia za občiansku slobodu, no jeho hlavný predstaviteľ na Slovensku, advokát Ján Čarnogurský, nedostal v relácii prakticky nijaký priestor. Samotná redaktorka Gyarfašová to vysvetlila, eufemisticky povedané, veľmi svojsky. Vraj „mnohí čelní predstavitelia Hnutia za občiansku slobodu, ktorí bojovali za demokratické princípy, ich dnes, naopak, popierajú. Napríklad Ján Čarnogurský“.

Považujem to za vyslovenú drzosť

Keď už Soňa Gyarfašová takto bezočivo kádruje aj bojovníkov za slobodu, je dlžná slovenskej verejnosti jeden jediný dôkaz, že Ján Čarnogurský popiera demokratické princípy. Viem, ona spomenula ruskú agresiu na Ukrajine. Lenže tu sa síce možno sporiť s jeho geopolitickými názormi, ale v žiadnom prípade nie o jeho úcte k princípom demokracie, ktorých sa tento zásadový človek držal a drží až úzkostlivo a za ktoré bojoval aj v minulom režime, aj v tom terajšom, a to v čase, keď odvaha nebola lacná a keď ste na ňu nepotrebovali iba kecpult, slečna redaktorka. Gyarfašová, ktorá sa pokrytecky sťažuje, že nemáme úctu k vlastným dejinám, je sama príkladom propagandistky, ktorá jej nemá ani zamak a prispôsobuje si fakty vlastnému ideologickému videniu sveta, pričom neváha vymazať z histórie ani človeka, ktorý ju priamo tvoril. A v tom sa jej metódy ponášajú na boľševické viac ako čokoľvek iné.

Soňa Gyarfašová sa s redaktorom Braňom Dobšinským typickým farizejským spôsobom posťažovali na hrozbu normalizácie v RTVS

Na to môžem povedať s údivom iba to, či ich hanba nefacká. Kde boli doteraz? Prečo sa neobávali okliešťovania slobody, keď prepytujem verejnoprávna televízia zaradila Jána Čarnogurského na zoznam zakázaných hostí ako pred rokom 1989 a keď RTVS zneužila priestor média verejnej služby na demagogickú až štvavú reláciu o tom, prečo je nebezpečné pustiť ma na obrazovku?

Vladimír Palko si v spomínanom článku v denníku Štandard kladie otázku, kam sme sa to dostali, keď po viac ako troch desaťročiach od Nežnej revolúcie, ktorú budú už o týždeň všetci liberálni pokrytci vzývať, prežívame veci, ktoré nám pripomínajú éru normalizácie.

Viete, že ja som už tento režim, ktorý sa, dúfam, nástupom novej vlády skončí, nazval neonormalizačným. Má totiž takmer všetky znaky normalizačného obdobia. Ešte nás síce nezatvárajú (ale možno aj to bude, ako so smiechom dodáva Ján Čarnogurský), ale opäť nám zatvárajú ústa, potláčajú slobodu prejavu, šikanujú nezávislé médiá, vyhadzujú nás z práce, vytvárajú čierne listiny nepohodlných ľudí, zastrašujú a klamú.

Toto všetko sa musí skončiť. Jednou z hlavných úloh novej vládnej moci je opätovne zabezpečiť pluralitu médií. Už teraz som si istý, že sa to nezaobíde bez falošného kriku, že vláda robí čistky. Samozrejme, že treba ustrážiť, aby novým mocipánom nezachutila schopnosť ovládať celý informačný priestor.

Ale snahy o otvorenie médií verejnej služby iným názorom sú úplne legitímne a nevyhnutné pre demokratizáciu spoločnosti. Nie náhodou patrí Slovensko medzi krajiny s najnižšou pluralitou médií v Európskej únii.

Ako ukazujú praktiky takýchto redaktorov a politických mimovládok, bude to tvrdý boj. No je nevyhnutné ho zviesť s chladnou hlavou a dodržaním všetkých princípov demokracie, po ktorých sa tu celé roky beztrestne šliapalo.

Vážení naši čitatelia!

Už niekoľko rokov Vám prinášame informácie, ktoré "médiá hlavného" prúdu odmietajú zverejňovať. Robili tak ešte agresívnejšie pred voľbami a je malá nádej, že sa ich prístup k informovaniu v krátkom čase zmení. Preto sa domnievame, že naša úloha pri informovaní verejnosti je stále nezastupiteľná a chceme v nej pokračovať.

Ďakujeme Vám za doterajšiu podporu, morálnu, aj finančnú. Budeme radi, keď nám budete pomáhať aj naďalej. Podporiť nás môžete svojim darom, ľubovoľným finančným príspevkom. Pre naše fungovanie má aj najmenšia podpora veľký význam.

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Spoločne budeme naďalej silní!

Ďakujeme vám!

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik