Hm. Skôr o tom, ako dostala zas raz demokracia „po hube“. Demokracia, to je dnes totiž slovo dobré iba tak na výkriky opozície a opozičnej tlače. My, čo sme pri moci a my, čo tej moci slúžime, my to slovo používame iba v ročenkách, výročných správach a možno ešte trochu v zahraničí. Tak, ako divadlo. Stačí raz za čas. Doma nepotrebujeme žiadnu demokraciu, iba našu moc a našu pravdu. A našu propagandu. Aj tú mediálnu.

Mať v mediálnej branži na Slovensku odpracovaných nepretržitých 35 rokov, to už hádam vydá aj na nejaké to jej dôkladné poznanie. To by sa malo uznať. Teda, aspoň – mohlo. Pravda je, začínal som za Gorbačovovej „perestrojky“ a to už sa vtedajším dôveryhodným a najmä stranícky prevereným vlastníkom pravdy a médií takpovediac stískala oná – domyslite si, skúsim anglický výraz, lebo americkým sociálnym sieťam sa mnohé zo slovenčiny nepáči. Tak teda, čo tak – clunis. Naozaj to neznie po slovensky. No, odbočil som – k tým junákom Gorbačova - chlapci sa obávali zbytočne, dnes sa im žije ako prasatám v žite, niektorým aj na našich ambasádach. Menej úspešní z týchto boľševikov sú dnes mainstreamoví „komentátori“. A zas diktujú jedinú povolenú pravdu, zas kádrujú iných a mnohých tých iných zas nechávajú vyhodiť z práce. Čo sa za mladi naučíš, v starobe ako by si našiel... Poznáte, nie?

Ani nie mediálny dom, to je priam letisko

Odtiaľ sa lieta. A dosť často. Bola to jedna z mojich pracovných zastávok. Ono ich zas na Slovensku až tak veľa nie je. Raz, na moje meniny, si ma večer po službe zavolal šéf, inak, v podstate kamarát a dodnes kamarát. Hovorím si, aha, mám meniny, tak si asi dáme frťana.

Trt sme si dali. V jeho kancelárii stál akýsi cerberus v sukni, odniekiaľ, zjavne asi z mocenského mediálneho Olympu a šéfko – kamoš – mi – ukazujúc očami na tú bytosť oznámil, že „zajtra už do služby nemusíš prísť, alikvótnu časť mesiaca ti vyplatíme poštou.“ Neskôr sa mi ospravedlnil, „že musel, lebo...“ S pokynmi na vyhadzov, ktoré do redakcií prichádzali mailom, alebo esemeskou, som sa neskôr stretol ešte veľakrát aj inde. Teraz dostala „povolenie“ na odlet zo spravodajského letiska veľmi šikovná redaktorka – moderátorka, ktorú som osobne nepoznal, no pracovne uznával. Zas odkiaľsi nejaký boľševik telefonoval, alebo ho to stálo iba esemesku. Medzi mojim a jej odletom odtiaľ vyštartovali už asi všetci, čo tam boli spolu so mnou. Až na inventár. Možno iba náhodou – to najskúsenejšie a najprofesionálnejšie, čo u nás v mediálnom prostredí pôsobí. Pardon – pôsobilo.

V „slobodnej“ krajine je povolený iba jeden uhol pohľadu

Aj novinárom. A najmä – tolerovaný. Ten nadiktovaný. Na Slovensku sme sa chytili tejto politicky vypestovanej pravdy hneď po prevrate. Vtedy ešte takzvané čerstvo zrodené „verejnoprávne“ médium v jeho rozhlasovej časti povyhadzovalo kompletne celé regionálne spravodajstvo, lebo „chlapcov nemalo na očiach“ a tak isto vyhodilo bez debaty takmer všetkých do novembra 1989 nestraníkov. Nadbytoční. Čítate dobre, DO NOVEMBRA NESTRANÍKOV. Tiež som letel a moji kolegovia z televíznej jednotky si k vyhadzovu ešte absolvovali aj gulag na 22. poschodí – iba takú malú internáciu. Niekoľkodňovú. Odvtedy sa lietanie z „verejnoprávneho“ média stalo folklórnou tradíciou vždy po výmene moci v štáte a vedenia telerozhlasu.

Spomienka na Hryca

Andyho. Nebohého. Ale aj Ivana Mjartana, tiež nebohého. S tým druhým sme položili základy Rádia Twist. A tomu prvému som sa ospravedlnil za moje prchké konanie, keď on prevzal vedenie rádia. Som rád, že som to stihol, že ho Andy prijal. A dnes už viem, prečo bol Twist v takých „sračkách“, v akých bol po celú dobu svojej existencie. Lebo Andy kašľal na moc, kašľal na majiteľov pravdy, kašľal na to, aká propaganda bola vtedy želaná a vysielal. Vysielal tak, ako to novinári v jeho rádiu okolo seba v našom štáte videli. Nie tak, ako to smeli alebo museli vidieť. To sa nosí dnes a na tom je postavený komerčný, ale aj politický úspech mainstreamu. Veď takzvané zoznamy konšpirátorských médií priamo zakazujú inzerovať záujemcom v nimi označených tituloch, inak by sa dopracovali akurát tak k likvidácii svojho podnikania. A tie zoznamy sú vypracované aj vďaka spolupráci s mainstreamom. A vďaka jeho majiteľom. Má to logiku, treba uznať. Že to nie je demokratické? Že je tu monopol na informovanie? Ale, prosím vás, pre mainstream je to demokratické a ostatné – nezáujem. Opice, dezoláti, konšpirátori. Tak, ako im to nadiktovali páni „zhora“. Alebo „spoza“.Viac ako tri desiatky rokov „po“.

Čo teda máme dnes v „nekonšpiračných“ médiách?

No, na Slovensku sú to bývalí komunisti, niekedy aj funkcionári straníckych organizácií, ale tí už „nemuklujú“, píšu iba z času na čas a hlavne – komentujú pre mainstream. Potom je v tomto type médií sociéta, ktorá robí pre každého, bez ohľadu na nejaký princíp, lebo veď do dôchodku ďaleko a niekde tie roky na dôchodok nadrobiť treba, nie? A aby som nezabudol, sú tam ešte parťáci „goríl“, čierne duše najrôznejších vyšetrovacích orgánov – veď oni majú na stole papiere skôr, ako ten, o kom sa v nich píše. A – naozaj nefantazírujem – dobre platení (nie však médiom, v ktorom pôsobia) jedinci, ktorých úlohou je prenášať aktuálne vhodné a potrebné politické ideológie do verejnej mienky. A to si vravia novinári. Žoldnieri najrôznejších nadácií!

Čo na záver?

Anka, vitajte medzi nami, vyhodenými, vyhadzovanými, zakazovanými, odstraňovanými a umlčiavanými. Je síce rok 2023, je viac ako tridsať rokov „po“, ale ktosi sa tu rozhodol, že demokracia a sloboda slova bude teraz vyzerať takto. Anka, vitajte v slušnej spoločnosti, rozhliadnite sa, cíťte sa fajn. Tu vám nebude nikto prikazovať, čo máte písať, ani ako to máte písať a nikto vám nebude zakazovať všímať si fakty, ktoré faktami evidentne sú. (Pre hlupákov z mainstreamu a iných cenzorských organizácií – nie, to nie je redakčné privítanie, mám na mysli „odstránených“ všeobecne.) Mainstream totiž o slobode slova a demokracii nevie absolútne nič. On všeobecne vie iba veľmi málo. Lebo poznanie nie je zlučiteľné s tým, ako vyzerá výsledok jeho „práce“. Ozaj, prečo „demokratický“ mainstream o ideologických kopačkách pre novinárku mlčí? Inokedy organizuje všetky medzinárodné inštitúty, ak by sa niečo podobné stalo niekomu z jeho radov.

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik