Kázeň je vyslovenie myšlienok s prevažne náboženským obsahom s cieľom "na dobro obrátiť" jej poslucháča. Ak je iba formálna, ide o moralizovanie, ak sa o ňu pokúša človek zla, zväčša je iba ponižovaním a nepriamym či bez okolkov priamym urážaním. Jednu som si dnes prečítal na sociálnej sieti na profile ministra zahraničných vecí Rastislava Káčera, posúďte, do ktorých z mnou spomenutých kategórií patrí.
Pán Káčer píše, že "dobre padne na chvíľu ísť mimo a vidieť svet z inej bubliny". Fajn, akurát, nevysvetlil, ako má "na chvíľu" vycestovať z tohoto slovenského gulagu človek, ktorého rodina má podľa štatistického úradu na deň na jedlo tri eurá a 41 centov. Možno aj ten človek pod hranicou chudoby niekedy "miloval jarný sneh a vôňu hôr, keď zima odchádza a prichádza zmena. Teplo, slnko, vôňu jarných kvetov…" Káčerov poetický obraz pôsobí síce fajn, ale pán minister zrejme nevníma, že na Slovensku si vôňu hôr vychutnajú akurát tak horali, keď si idú do šopy narúbať drevo, aby nepomrzli vo svojich biednych, čistých, útulných a z posledných ekonomických síl udržiavaných obydliach.
Pán Káčer píše o radosti z utrpenia, priam až atavistickej radosti: " Pračlovek prežil zimu, minul posledné zvyšky tuku a nový cyklus mu dáva šancu na ďalší rok... Tieto sviatky nám pripomínajú utrpenie, obetu a dávajú nádej. "Zabúda na to, že on a jeho "spoluvinníci" nám mnohým, tu, na Slovensku, nie v Dolomitoch na dovolenke po pár mesiacoch vo funkcii, berú aj tú poslednú nádej, že nám on a oni spôsobujú utrpenie, že im práve občania Slovenska, ktorým oni nadávajú, prinášajú aj tie najväčšie obete.
(Ak som použil množný tvar "nám", prepáčte, myslím tým mnohým mojim spoluobčanom.)
Áno, Slovensko verí nielen ako krajina veriacich, ale aj ako krajina ľudí, ktorí veria v to, že raz by už konečne mohli žiť aj slušne, nie ako chudoba Európy a mocou ponižovaní občania v treťom tisícročí. Našou zasľúbenou zemou je stále Slovensko. Tak ho vnímali naši predkovia a tak ho budú vnímať aj tí naši potomkovia, ktorí tu ešte zostanú pracovať na štátnych úradníkov, ktorí nám zo zahraničných dovoleniek kážu o utrpení.
"Veľmi blízka kultúra, nádherná príroda Dolomitov, ceny lepšie ako na Slovensku, služby 100 percentné, jedlo vynikajúce, víno excelentné za ceny lepšie ako doma." Pán minister asi zabudol, že ako člen vlády má viac možností tieto rozdiely napraviť, ako bežný čitateľ jeho statusu. Dokonca, ani nie tak možností, ako že skôr ide o jeho povinnosť - na čo je potom člen vlády? Nie, on si "iba" všíma. Ďalší, čo citlivo "vníma". To je asi u nás nejaká politická pandémia. Takže, pripomeňme pánovi ministrovi, že my sme na Slovensku a on je jedným z najvýznamnšjších predstaviteľov slovenskej moci. Nateraz. Dúfam, že iba nateraz.
Od civilizovaného človeka a diplomata by som neočakával, že ju bude používať. Ale pozrime sa - pán minister môže a beztrestne. V statuse tiež píše: "Po večeri zapneme telku. RAI1. Naša RTVS1. Hlavný vysielací čas je relácia “La Croce di Odessa”. Príbehy Ukrajincov na úteku pred russizmom (dve ss - čo symbolizujú, presne tak, ako dve osmičky) Putina a vraždením. A program plynule prechádza do priameho prenosu z krížovej cesty od Kolosea v Ríme. Krásne." Pánovi ministrovi asi treba v tom duchovnom rozjímaní pripomenúť, že nenávisť je jedným z hlavných kresťanských hriechov. Ale asi zbytočne, lebo ľudia jeho fajty si vždy zo života vyberú iba to, čo sa hodí práve v danej chvíli im a ich ideológiám. A ešte dodáva čosi o falošnej zbožnosti, to chce naozaj hroší žalúdok: "Dojímavé, prirodzené, bez pátosu farára Kuffu, bez falošnej zbožnosti."
"My sa spoliehame, že si to za nás odtrpí Ježiš a my sa už len z našich hnusov vyspovedáme a máme život večný. To, že je to nás všetkých, že potrebujeme dobrého lídra, Mojžiša čo nás prevedie morom a púšťou, ale je to na nás…."
"Spolu. Inak budeme spolu trpieť pod falošnými prorokmi." Končí svoju kázeň na sociálnej sieti minister zahraničných vecí Slovenskej republiky Rastislav Káčer. S touto vetou s ním ja, za seba, vrelo súhlasím.
Spolu, inak budeme trpieť pod falošnými prorokmiá. Spolu v septembri.
Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.
Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!
Ďakujeme
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik