Mnohé z výrobkov, ktoré dnes vídame prakticky už len na rôznych tradičných remeselných trhoch, bývali kedysi neodmysliteľnou súčasťou domácnosti a na majstra drotára z Kolárovíc; olejkára z Vricka či plátenníka z Ústia čakali gazdiné aj mesiac.

Výrobe rôznych predmetov sa venovali celé rodiny, dokonca ľudia v konkrétnych lokalitách. Slovenských drotárov, olejkárov, či plátenníkov poznali od Sibíri cez Škandináviu až po Balkán. Tieto remeslá majú spoločné to, že ich úpadok priniesla priemyselná revolúcia v 19. a 20. storočí. Spoznajme trošku ich históriu.

Drotária

Oblasť medzi Púchovom, Žilinou, ku ktorej pridáte Kysuce. Tam niekde by sa dala umiestniť „krajina“ s názvom Drotária. Meno jej dali remeselníci, ktorých poznali v celom euroázijskom priestore. Dnes poznáme drotárstvo skôr ako umenie, no kedysi chlapi z Veľkého Rovného, Kolárovíc, či inej obce, brali na chrbát krošňu, v ktorej mali naložené náradie, cez plece zvinuté metre drôtu a vybrali sa či už do Viedne, Sevastopoľu, alebo Perzie gazdinkám opraviť kuchynský riad. Neskôr sa, v menšej miere, drotárstvu venovali aj Spišiaci.

Legenda hovorí, že drotárom k rozmachu ich remesla pomohla kolíska z jemného drôtu, ktorú slovenskí drotári venovali jednému zo synov panovníčky Márie Terézie. Tá im za odmenu povolila voľný pohyb po celom území monarchie a prístup do všetkých verejných kúpeľov. Spočiatku riad opravovali priamo pred domom, v ktorom opravy potrebovali, neskôr sa združovali do relatívne veľkých dielní, kde pracovalo hlavne ich potomstvo. Keďže „drotárčina“ bola ťažká robota, hlavne chlapci, ktorých volali „džarkovia“, „džarekovia“ (z Maď. gyerek – dieťa, pozn. red.)

Ak ste čítali román Ako divé husi, určite vás zaujala stať, kde umierajúci drotár delí „svoje“ územie. Jednému odkázal časť Ruska, druhému Petrohrad, ďalšiemu severské krajiny. Keďže drotárov bolo veľa, zvlášť v mestách, bola nutná ich „rajonizácia“. Tá sa, prirodzene dedila z otca na syna. A aby v tom bol poriadok, museli sa „rajóny“ dodržiavať, veď aj vtedy šlo o zárobok...

Plátennícke rody z hornej Oravy

Slanica, Ústie, Námestovo, Krásna Hôrka, ale aj Jablonka, ktorá dnes patrí Poľsku. To je pár obcí, v ktorých sa mnohé rodiny venovali plátenníctvu. Čo ženy za rok natkali, to chlapi od jari do jesene predávali po celej Európe.

Námestovo totiž v roku 1728 od Uhorského snemu získalo výsadu na obchod s plátnom po celej monarchii. 50 rokov potom bola v meste otvorená prvá farbiareň s mangľom a vyšlo nariadenie pre celú Oravskú stolicu, podľa ktorého sa pestovaním ľanu a konôp a ich spracovaním museli zaoberať aj ženy a deti bližšie neurčeného veku.

20. storočie a priemyselná výroba tkanín priniesli úpadok aj plátenníctvu. Ságu niekoľkých plátenníckych rodov z Oravy spracoval aj spisovateľ Anton Habovštiak v knihe Plátennícka pieseň.

Turiec a jeho olejkári

Nadnesene by sa dalo povedať, že turčianski olejkári boli v minulosti čosi, ako „pojazdná lekáreň“. Naši predkovia u nich mohli kúpiť liečivé rastlinky, liečivé oleje či maste. Najväčší rozmach podľa stránky ludovakultura.sk zaznamenalo olejkárstvo v 18. a 19. storočí. Neskôr, s rozvojom medicíny a zdravotnej starostlivosti toto remeslo upadlo.

Ako to už býva, neživili sa ním len ľudia z Turca. Olejkárstvo a šafraníctvo presahovalo aj do Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej, či dokonca Spišskej stolice. Na Turci však má táto tradícia korene o čosi hlbšie a bola tam najrozšírenejšia. Tradičnými centrami olejkárov boli Vrícko, Kláštor pod Znievom, Lazany či Valča.

Aj olejkári mali svoje „rajóny“ – jedni navštevovali Uhorsko, Sliezsko, iní Sedmohradsko, Perziu, čí Švédsko. S postupným vývojom zdravotníctva sa aj olejkári preorientovali na tovar dennej potreby, prípadne pestovanie šafranu, no po 1. svetovej vojne zanikla aj táto fáza.

Čipkárky z banských oblastí

Paličkovaná čipka na Slovensku je veľmi rôznorodá. Venovali sa jej totiž na rozsiahlejšom území. Veľmi známe sú čipky zo Španej doliny, Kremnice, ale i z Hornej Nitry.

Čipkárstvo v baníckych lokalitách bola tak trochu „z núdze cnosť“ – ženy do bane sfárať nemohli, no na financovaní domácnosti sa podieľať museli. O čipkárstvo sa postarali nemeckí kolonizátori, ktorí ho na naše územie priniesli niekedy v 16.-17. storočí.

Čipka je taká rôznorodá aj vďaka tomu, čo by sme dnes nazvali kreativitou žien. Tie nie len preberali cudzie vzory, ale vytvárali aj vlastné. Nuž a tie sa prirodzene dedili z matky na dcéru. Čipkári zo Zvolenskej župy ich potom predávali v Sedmohradsku, Chorvátsku či Slavónii.

Aj čipkárkam „zlomila krk“ priemyselná výroba a dnes už, rovnako ako vyššie zmienené remeslá, funguje viac-menej len ako udržiavanie tradícií predkov.

Košíkov nikdy nebolo dosť

Ošietka na chlieb, kôš na prádlo, košík na toto, košíček na tamto ... Dnes už máme domácnosti plné plastov, no v minulosti si ľudia museli vystačiť s výrobkami z prírodných materiálov. A tak kde rástlo prútie, tam ste isto našli aj košikára, ktorý ak bol šikovný, nemal núdzu o robotu. Plietlo sa však nie len z vŕbového prútia. Zvlášť na Dolniakoch sa využívalo aj kukuričné šúpolie, alebo slama.

Jediný historický košikársky cech na území Slovenska sídlil v meste Pukanec. Centier košikárstva však bolo viac – patrili medzi ne Šintava/Sereď, Nesvady, či regióny Spiš a Šariš,

Ich patrónom je sv. Anton pustovník, ktorý žil niekedy na prelome 3. a 4. storočia.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik

Potrebujeme Vašu pomoc

Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.

Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!

Ďakujeme