Galavečer pri príežitosti 30. výročia nezávislosti Slovenskej republiky skončil fiaskom ako chaotická estráda bez nosnej programovej myšlienky. Plytké politické prejavy boli hanebnou ukážkou toho, kto stojí na čele tohto štátu, kto ho riadi a ako málo si ho vážime. Historik a politický analytik Eduard Chmelár zhodnotil vystúpenie prezidentky SR. Toto sa jej bude čítať ťažko!
Bodkou za touto trápnosťou bola diskusia slovenského a českého premiéra vo verejnoprávnej televízii, ktorá bola síce avizovaná ako program k okrúhlemu výročiu našej štátnosti, ale v ktorej hneď na úvod ako vždy servilný moderátor Makara zahlásil, že „vo vzduchu cítiť nostalgiu za Česko-Slovenskom“, hoci vzápätí zverejnený prieskum ukázal, že väčšina obyvateľov vníma vznik nezávislej Slovenskej republiky pozitívne – a väčšinu priestoru venovali Ukrajine.
Ako je možné, že pri príležitosti 30. výročia vzniku nášho štátu žiadna, opakujem žiadna televízia nebola schopná zorganizovať zmysluplnú hlbokú diskusiu o budovaní a smerovaní našej štátnosti? Ako je možné, že nás táto téma ani po takom dlhom čase predstavujúcom jednu generáciu nenúti k hlbším otázkam ako k vyplakávaniu za zaniknutou federáciou a okydávaniu vlastnej minulosti? A ako je možné oslavovať vznik štátu tak, že na tieto oslavy nepozvete jeho zakladateľov, ale ľudí ako Bútora, Šimečka a ďalší, ktorí Slovensko bytostne nenávidia a nerozumejú mu? Už som to veľakrát spomínal, ale nečudujme sa, keď prezidentka pri takejto príležitosti cituje majiteľa Teplárne, a nie Štúra, Štefánika, Hodžu či Dubčeka, že je absolútne vykorenená a nechápe, ako sme sa do tohto bodu dostali a za čo naši predkovia bojovali.
Odvolávať sa v takejto chvíli na hlavu katolíckej cirkvi vzbudzuje dojem, akoby sme boli vazalom Vatikánu, a nie suverénnym štátom, ktorý svoju suverenitu potvrdil v ústave aj v svetonázorových otázkach. Ale keď už, nemožno si nevšimnúť, že Zuzana Čaputová pápeža Františka skôr zneužíva a účelovo si z neho vyberá len to, čo jej vyhovuje – no nikdy necitovala jeho výzvu z Bratislavy, aby sa Slovensko stalo posolstvom mieru v srdci Európy. Jej frázy o jednote sú prázdne jalové reči, ak jej skutky idú proti tejto myšlienke. Treba si uvedomiť, že slušnosť je metóda, nie program. Táto pani nie je nestranná, iba volí inú taktiku ako jej politickí partneri. Celé mi to pripadá ako hra na dobrého a zlého policajta. Kým vláda je represívna a agresívna, prezidentka volí iný slovník, ale s postupom koalície je solidárna. A to je dosť nechutná manipulácia. Znovu zopakujem, že zjednotiť Slovensko môže len myšlienka, nie osoba, a sila tej idey, nie tón hlasu. Myšlienka, ktorej nikto z tejto garnitúry nie je schopný.
Ak už však nemajú k Slovensku žiadny hlbší vzťah a len s námahou to skrývajú, to minimum, čo by sme od nich mali žiadať, je používanie adekvátnych slov. Česko-Slovensko nebolo rozbité, ani sa nerozpadlo, ale bolo kultivovane rozdelené. Česko-Slovensko píšeme so spojovníkom, čo je nielen prejav vzájomnej úcty a rovnoprávnosti, ale najmä jazykovej správnosti. Písať „Československo“ spolu je rovnaký gramatický nezmysel ako písať „Rakúskouhorsko“, keďže ide o dve rôzne rovnocenné krajiny. Slovenská republika v jej súčasných hraniciach nevznikla 1. januára 1993, ale 1. januára 1969. Pred 30 rokmi dosiahla Slovenská republika len nezávislosť. S odstupom času nemôžeme byť dosť vďační politickej garnitúre na čele s Gustávom Husákom, ktorá za federáciu bojovala od Povstania roku 1944, trpela za ňu vo väzniciach päťdesiatych rokov a napokon ju ako výdobytok Pražskej jari roku 1968 vybojovala. Nielen preto, lebo bez vtedajšieho stanovenia hraníc by bol prechod k nezávislosti oveľa komplikovanejší, ale aj preto, že zákaz majorizácie, ktorý presadil Gustáv Husák do § 42 Ústavného zákona o česko-slovenskej federácii zabránil tomu, aby nás pri štáto-právnych sporoch po roku 1989 Česi jednoducho prehlasovali – namiesto toho sa museli s nami dohodnúť. A práve to bol ten „zázračný“ dôvod, prečo je celý svet v úžase z toho, že rozdelenie Česko-Slovenska prebehlo v roku 1992 unikátnym spôsobom, bez krviprelievania, čo nemá v svetových dejinách obdobu. Ignorovať pri tom úlohu Vladimíra Mečiara a Václava Klausa len pre osobné antipatie k ich neskoršej politike je prejavom ľudskej malosti. Ale ignorovať ich a vyhlásiť, že táto republika „je naším spoločným dielom“, ako to urobila Zuzana Čaputová, je z úst tých, ktorí si nezávislosť Slovenska neželali alebo dokonca proti nej intrigovali a bojovali, vyslovená bezočivosť.
Neviem, koľko ešte potrvá, kým sa o vlastnom štáte naučíme rozmýšľať inak ako hysterickí pubertiaci. Ale rozhodne si to bude vyžadovať, aby sme na jeho čelo nevolili ľudí, ktorí ani nevedia, prečo tam sú, ktorí si napĺňajú nejaké osobné ambície, ale neuvažujú štátnicky, nebojujú za Slovensko a nikdy mu nerozumeli.
Potrebujeme Vašu pomoc
Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.
Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!
Ďakujeme!