"Parlament namiesto riešenia dosahov inflácie, hľadania spôsobov ako prekonať energetickú krízu a schváliť rozpočet na rok 2023, vedie zvadu o tom, kto je väčší zradca, fašista či demokrat. Čas ubieha. Občan stojí za dverami. Krízy sa prehlbujú." Citát politológa Jozefa Lenča, ktorý vo svojom názore analyzuje prečo nezvíťazila opozícia, ale drahé nevesty a ich pasáci.

Názor Jozefa Lenča, zverejnený v denníku Pravda, prinášame v plnom znení.

Fakticky hneď po štvrtkovom hlasovaní o vyslovení nedôvery vláde Eduarda Hegera sa začalo diskutovať o tom, kto je víťazom dňa. Kto zvíťazil v súboji vybičovaných emócií a nenaplnených eg?

Viditeľný a až neudržateľný nával radosti v laviciach parlamentnej opozície by mohol budiť dojem, že víťazom dňa je opozícia. Tí, ktorí iniciovali celý proces odvolávania vlády. Tí, ktorí sa o to usilovali od volebnej porážky vo februári 2020 a napokon slávili úspech. Lenže politika, a obzvlášť tá slovenská, nemá jednoduché odpovede hoc na často až triviálne otázky.

…a majú plán?

Jeden z najlepších sci-fi seriálov prvej dekády 21. storočia Battlestar Galactica začína úvodnú sekvenciu konštatovaním, že roboti, ktorí sa vyvinuli natoľko, že boli na nerozoznanie od ľudí, sa infiltrovali medzi ľudí, mnohí z nich si mysleli, že sú ľudia, majú plán. Plán, cieľom, ktorého bola likvidácia ľudí. Lenže napriek tomu, že boli dokonale pripravení toto dosiahnuť, zradila ich v naplnení plánu podstatná systémová chyba – ich získaná a hlavne čoraz dominantnejšia ľudskosť.

Kto zvíťazil v súboji vybičovaných emócií a nenaplnených eg? Nával radosti v laviciach parlamentnej opozície by mohol budiť dojem, že víťazom dňa je opozícia. Víťazom sa však stávajú drahé nevesty a ich pasáci, ktorí kážu o morálke.

V každom prípade, mať plán je kľúčovým faktorom potenciálneho úspechu. Prípadne aspoň možnosťou, ako sa vyvarovať fatálneho fiaska. Niekedy však ani to nestačí. Vláda majiteľa súručenstva obyčajných ľudí a neskôr jej „rekonštruovaná“ verzia, v ktorej rolu kazateľa (bez politických ambícií) hral Eduard Heger, mala plán – nenaplnenú ambíciu – byť najlepšou v dejinách. Podobne ako kandidátka OĽaNO+ z roku 2020, ktorá sa hrdila titulom „najlepšia“. Plán, svojho času, mali aj v SaS. Sľubovali viac než 1 144 riešení a tiež to, že už „nikdy“ nebudú tými, ktorí spôsobia pád vlády. Z prvého sa naplnila aspoň časť. To druhé skončilo iniciovaním a nakoniec i odvolaním Hegerovej vlády. A čo ďalej? Nič. Išli sa poradiť, čo ďalej. A potom už opakovali iba blúznenie o novej sedemdesiatšestke, rekonštrukcii vlády a ich možnom návrate do vlády. Ak by sa im to aj zhodou zvláštnych okolností podarilo, výsledok bude rovnaký.

Dôsledkom politiky, ktorej chýba plán, je trpkosť Pyrrhovho víťazstva, nasledovaná stratou dôvery zo strany voličov a následne odchod do zabudnutia. Povedzme na ranč do Austrálie.

Občan za dverami

Moment, keď padne vláda, ktorej premiérovi nedôverujú skoro tri štvrtiny populácie, by mal byť dobrou správou pre spoločnosť. Najmä v situácii, keď viac než polovica z nich sa už chce zúčastniť referenda o predčasných voľbách. Veď práve vyslovením nedôvery vláde sa za štandardných okolností a v štandardných demokraciách začína proces, ktorý má štát priviesť k predčasným voľbám. Občan, čakajúci za dverami, sa by sa mohol považovať za víťaza.

Lenže my nežijeme štandardné časy. A aj naša demokracia má svoje limity a slabé stránky. Azda najlepšie to vystihuje (ne)podanie demisie tieňového premiéra Igora Matoviča. V nej sa snúbi teatrálnosť súčasných politických elít, podrývanie inštitúcií parlamentnej demokracie a chaos v realizácii politiky, ktorého negatívne dôsledky dopadnú na každého z nás.

Stačí si to všetko spočítať. Z politiky sa stala aréna indivíduí, ktoré sa predbiehajú v jej vulgarizácii. Politické strany, takú potrebnú kostru zastupiteľskej demokracie, nahradili súkromné „stranícke“ firmy znudených oligarchov, ktoré sa čoraz častejšie menia na sekty. Parlament namiesto riešenia dosahov inflácie, hľadania spôsobov ako prekonať energetickú krízu a schváliť rozpočet na rok 2023, vedie zvadu o tom, kto je väčší zradca, fašista či demokrat. Čas ubieha. Občan stojí za dverami. Krízy sa prehlbujú.

Keď sa toto všetko snúbi v stave polykrízy, nastane problém. Pre všetkých. Pojem polykríza sa objavil len nedávno a používa sa na označenie aktuálneho globálneho stavu, v ktorom existuje niekoľko paralelne prebiehajúcich kríz, ktorých interakčné efekty spôsobujú, že ich súčet je násobne horší ako jeho časti. Kríza politických strán je jednou z rozhodujúcich príčin nebezpečného hromadenia sa kríz.

Drahé nevesty a bájka o rozviazaných rukách

Krízu strán najlepšie ilustruje ich správanie. Smerom navonok predstierajú, že sú demokratické piliere morálky, no správajú sa ako drahé nevesty, ochotné predať sa komukoľvek, kto si ich vie v správny čas a za správnu cenu kúpiť. A niektoré z nich, hlásajúc, že však takí sme boli vždy od prašiaka po Gorilu, sa za to ani nehanbia. Smerom dovnútra sa nehrajú na nič. Demokraciu dávno zavrhli. Sú ako mafiánska rodina či politická sekta.

Vládu Eduarda Hegera povalil minister financií. Majiteľovi Obyčajných ľudí jeho verní za to zatlieskali. Dookola nám opakovali, že bojujú s mafiou, že OČTK rozviazali ruky. A vraj napriek odvolaniu oni svoj boj s mafiou nevzdajú. Nesmú, povedal neznámy hlas ministrovi financií. Lenže z rozviazaných rúk sa stala bájka. Tej by sme mohli veriť snáď až vtedy, ak sa rozhodnú zakročiť voči tomu, ktorý sa verejne vyhráža, že informácie o závažnej korupcii neohlási OČTK, ale zneužije ich vo volebnej kampani. Symptóm doby.

A tak sa (a platí to, vo všetkej skromnosti, minimálne toto volebné obdobie) víťazom stávajú drahé nevesty a ich pasáci, ktorí kážu o morálke.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik

Potrebujeme vašu podporu, ktorú nám môžete prejaviť zdieľaním našich článkov. Myslite na to a po prečítaní článku kliknite na zdieľať. ĎAKUJEME!