Včera bol 17. november a to je deň kedy my všetci, ktorí sa staráme o kriticky chorých novorodencov, oslavujeme Deň predčasne narodených detí. Okrem poďakovaní a fotiek, ktoré nám v tieto dni chodia na oddelenie vo veľkom počte, okrem darčekov, ktoré zase my dávame našim malým pacientom, je to aj čas na zamyslenie, nad tým, čo robíme dobre a kde by sme sa mohli a mali v našej práci posunúť, akú perspektívu majú naše pracoviská. A toto zamyslenie nedopadá vôbec dobre, píše primárka Oddelenia neonatologickej intenzívnej medicíny z Detskej fakultnej nemocnice Košice Vanda Chovanová.

Som jednou z 2 150 lekárov, ktorým plynú posledné dni výpovednej doby. 2 roky sme upozorňovali vládu na hroziaci kolaps zdravotníctva, výpovede boli poslednou možnosťou ako ju prebrať z letargie a donútiť, aby začala kritický stav nášho zdravotníctva riešiť. Je to pre nás jediný spôsob, štrajkovať zo zákona nemôžeme.

Na podanie výpovedí sme mali rôzne motivácie. Vlastný plat bol u väčšiny tou úplne okrajovou.

Mojim dôvodom na podanie výpovede bola kritická personálna situácia, ktorá nás, ktorí sme tu zostali pracovať, núti do extrémnych nadčasov a pracovné podmienky, v ktorých liečime pacientov na oddeleniach, ktoré dávno nespľňajú žiadne normy na hygienu, priestory, personálne a materiálne technické vybavenie.

Mám 56 rokov, pracujem 32 rokov v slovenskej nemocnici. Za celý ten čas zákonník práce pre nás nikdy neplatil. Ako nám ubúda kolegov a pribúda práce, slúžim z roka na rok viac a viac, aktuálne už asi rok 10 - 11 dvadsaťštyrihodinových služieb, a tak môj pracovný mesiac má okolo 320 - 330 hodín. Za tých 32 rokov som len 3x mala voľné vianočné sviatky - prvýkrát keď som rodila, druhýkrát, keď som bola na materskej s polročným druhým dieťaťom a tretíkrát, keď som chodila na chemoterapiu. Nechcem takto pracovať, nie je to bezpečné pre mňa a už vôbec nie pre mojich pacientov. Divíte sa, že robíme chyby? Ja nie.

Pracovné podmienky na našom pracovisku - Oddelení neonatologickej intenzívnej medicíny DFN Košice sa dajú vyjadriť jedným slovom - katastrofa. V prenajatých malých priestoroch sa tiesni 28 predčasne narodených a kriticky chorých novorodencov. Mamy, ktoré majú aj podľa zákona právo byť so svojimi deťmi, napĺňať ich potreby na výživu materským mliekom, sa tlačia v 2 malých izbách po 4. Sú tam niekoľko mesiacov, nemajú si kde poplakať ani kde v súkromí zavolať blízkym, najesť sa za stolom, nemajú internet, televízor, nič, podmienky horšie ako v 3. nápravno výchovnej skupine. A to sú tie, ktoré mali to šťastie, že sa pre ne našla posteľ na oddelení. Ostatné nemajú šancu, dochádzajú denne za deťmi alebo chodia len na návštevy.

Nevraviac o bábätkách. Obmedzené možnosti izolácie infekčných pacientov, prenajaté priestory, ktoré detská nemocnica zo zákona nemôže rekonštruovať, zatečené steny, plesnejúca nefunkčná vzduchotechnika, netesniace okná, v lete holuby posedávajúce doslova po inkubátoroch - to je len časť obrazu pracoviska, ktoré zabezpečuje starostlivosť o najkritickejších chorých novorodencov z Košického a čiastočne aj Prešovského kraja.

Mali sme nádej, že štát z plánu obnovy bude financovať najmä nemocnice, ktoré v súlade s budúcou optimalizáciou siete predstavujú nadregionálne centrá a ktoré riešia tie najkomplikovanejšie stavy, fakultné nemocnice, kde si medici vytvárajú obraz o fungovaní nášho zdravotníctva a rozhodujú sa, či zostanú pracovať na Slovensku alebo odídu do zahraničia. Mali sme byť súčasťou projektu rekonštrukcie košickej detskej fakultnej nemocnice spolu s podobne nadregionálnou a vo švoch praskajúcou detskou onkológiou a detskou klinikou, ktorá je v havarijnom stave.

Náš projekt bol vraj hodnotený ako najlepší z predložených. Teraz sa dozvedáme, že peniaze budú vyčlenené na nemocnice 1. a 2. typu, ktoré štát zrekonštruje a neskôr, v súlade s optimalizáciou siete nemocníc, možno zruší. Vybuduje tam nové chirurgické sály, ktoré následne bude meniť na doliečovák. Zatiaľ naši pacienti a ich mamy budú naďalej tráviť mesiace v nevyhovujúcich podmienkach, hygienicky, aj ľudsky.

Preto sa mi nechce stiahnuť výpoveď. Nechce sa mi pracovať v slovenskej koncovej nemocnici a nechce sa mi preberať zodpovednosť za tých, ktorí slovenské zdravotníctvo sem dostali ale ani za tých, ktorí za frázy skrývajú svoju neschopnosť a za tých, ktorým je to jedno.

Táto krajina nemá perspektívu.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik