Kráčam po chodníku a pozerám pod nohy. Premýšľam, po čom všeličom chodíme. Čo všetko musí znášať naša potupená matička zem. Pľuvance, cigaretové ohorky, papiere, plechovky a iné nepotrebné veci. Je mi z toho smutno. Je dobre dívať sa pod nohy. Aspoň nestúpite, veď viete do čoho. Dnes som ho videla pod oknami jedného obchodíka. A nebolo to od psíka. Fuj!
Cestou ma zastaví jedna známa. „Aká ste dnes pekná!“ hovorí. „Ďakujem, to ten náhrdelník, darček od vnučky, “ odpoviem potešená. Aj keď si myslím, že v jej slovách je aj kúsok takej tej všednej ľudskej zdvorilosti. Lebo pýtať sa do mesta? by vyzeralo dosť hlúpo, keď je to jasné.
Predo mnou kráča asi desaťročné počerné dievčatko. Zastaví sa pred kontajnerom s komunálnym odpadom. Potom pred druhým, tretím... A keď ani v piatom nič nenašlo, zavolám naň a pýtam sa: „Čo hľadáš, moja, jedlo?“ Vyberám peniažky, že jej podám, nech si kúpi niečo na raňajky. „Veci,“ povie tichučko a sklopí tváričku. Odpovedá trošku zahanbene, že ma to až zamrzelo. Ale som protivná a otravujem ďalej: „Aké veci?“ „Na oblečenie,“ povedalo dieťa a stratilo sa za najbližším činžiakom.
Sestrička u lekára mi hovorí: „Ako ste dnes pekne zladená. A ten tyrkysový náhrdelník vám veľmi pristane. Noste tyrkysovú, svedčí vám to. “ Dnes to pichanie vôbec nebolelo.
V meste stretnem bývalú kolegynku, a do tretice, čo iné, aj ona ma pochváli. Taký kompliment dobre padne, hneď máte lepšiu náladu. Začínam si myslieť, že keď už tretia pochvala, tak to nebude len zdvorilosť, musí byť na tom aj čosi pravdy. Len aby som nespyšnela!
Na Záfortni sa zdravím s jedným pánom. Strihá kríky pred domom. „Čítam vaše články na školskom portáli. Páči sa mi, ako pekne píšete o rodičoch. Máte moju pochvalu.“ Z okna vykukne jeho manželka: „To vy ste tá pani Škultétyová, čo píše do novín?“ „Áno,“ prikývla som. Tak tam napíšte, čo sme to za ľudia. Opití chlapi nám chodia v noci čúrať sem pod toto okno na obývačke. Poslala som manžela, aby ostrihal kríky, za ktoré sa skrývajú. Je to nechutné a robia to už aj cez deň. Dvoch som včera odohnala. Hnus!
Po týchto nepríjemných slovách odchádzam so sľubom, že napíšem. Aj s nepríjemným pocitom, že som možno stála na mieste, kde tí chlapi včera močili. Všelijakí sme ľudia. Ešte dobre, že mám taký zvyk, umyť si podrážky vonku pod tečúcou vodou.
Konečne doma. Zavolám Cicku a jej dve milené mačiatka. Celé doobedie som ich nevidela. Tretie je už mesiac preč a vraj sa má dobre. Cicka pribehne a za ňou aj malá Belka. To je taký mamin pupok, vždy je tam , kde je mama. Len krásny Sivko chýba. „ Zavolaj aj Sivka,“ hovorím Cicke, a volám ho aj ja, „ Sivko , Sivuško môj, poď, poď papať! Poď, kde si toľko?“ Susedka príde k plotu a ticho, aby to Cicka nepočula, hovorí: „Sivko už nepríde, už má nový domov. Ani ho nespomínaj, lebo stále za ním plače.“ Chúďatko Cicka, je vidieť, že smúti. Hľadá ho, narieka. Aj mne slza vypadla. Mala som ho rada, loptoša malého. Ešte včera mi šantil v záhrade na stole. Hrešila som ho, že na stôl nono, že ta nesmie, že na stôl sa dáva chlebík, a dnes je už preč. Koho teraz budem hrešiť a vychovávať?
Na cintoríne prišla ku mne moja bývalá žiačka. Hovorí mi: „Musela som sa vrátiť, keď som vás zbadala. Dávno sme sa nevideli. Chcem vám poďakovať za krásnu báseň. Aj som si pri nej poplakala. Píšte! Rada čítam vaše texty . Idú vám zo srdiečka.“
Tak teda píšem, Majka! Čítaj, aj toto mi ide zo srdiečka. Lebo najľahšie sa píše to, čo človek cíti. Vtedy myšlienky a slová akosi samy vyskakujú z klávesnice. Človek nepotrebuje vymýšľať príbehy. Tie prináša život.
Autor: Mária Škultétyová
Pozn. redakcie HD: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik