Nebol veľkým štátnikom, nebol veľkým mysliteľom a nebol veľkým rečníkom. A predsa bol Alexander Dubček, ktorého 30. výročie smrti si dnes pripomíname, jednou z najvýznamnejších osobností nielen slovenských, ale aj moderných európskych dejín. Skonštatoval to vo svojom statuse na sociálnej sieti historik a politický analytik Eduard Chmelár.

Názor Eduarda Chmelára prinášame v plnom znení.

To najvzácnejšie, čo nám a svetu dal, je poznanie, že politika môže mať ľudskú tvár a že môže byť uskutočňovaná v prospech ľudí a s ľuďmi. Vari je to málo? Vari je to v dnešnom chorom svete zmietajúcom sa v rozporoch, protirečeniach a nemilosrdných konfliktoch, také bezvýznamné? Alebo je to naopak to najdôležitejšie, čo nám dnes chýba a čo musíme vyzdvihnúť? Jeho ľudskosť nie je len marketingová fráza.

Dubček si nevytváral obrovskú, dosiaľ neprekonanú popularitu na základe propagandy a manipulatívnych techník. Bol autentický v tom, čo hovoril a robil a ľudia mu dôverovali. Nikdy sa nevyvyšoval. Keď v januári 1988 poskytol rozhovor talianskemu ľavicovému denníku L´Unita, striktne odmietol kurizovanie novinára o ňom ako o hlavnom predstaviteľovi obrodného procesu a zdôraznil: „V našom hnutí bol hlavným predstaviteľom ľud.“

Nebola to len falošná skromnosť. Alexander Dubček skutočne nebol hrdinom, ale symbolom Pražskej jari. Jeho hlavná zásluha bola skôr v tom, čo neurobil ako v tom, čo urobil – nestaval sa na odpor demokratizačnému hnutiu, ktoré vznikalo zdola, nezasahoval do neho, nepotláčal ho. Nevyjadroval sa ani k svojim kritikom. Bol zvláštne oslobodený od všetkých ľudských malostí a sústreďoval sa len na pozitívne veci. Ak si ho pripomíname práve v týchto pohnutých časoch, mali by sme, ba priam musíme, vyzdvihnúť najmä jeho zásluhy na poli slobody myslenia.

Nielen preto, že za ne dostal ako jeden z prvých laureátov Sacharovovu cenu. Akademik Andrej Sacharov štyri dni pred svojou smrťou napísal list, v ktorom vyzdvihol Alexandra Dubčeka ako jedného z inšpirátorov nenásilných revolúcií a priznal sa, že keď ho oslovili s myšlienkou udeľovania ceny pomenovanej po ňom, myslel práve na tento umlčaný symbol Pražskej jari. Aj Sacharovova manželka a popredná aktivistka za ľudské práva Jelena Bonnerová neskôr uviedla, že Dubček zohral dôležitú úlohu v živote jej manžela. Sacharov napríklad otvorene podporil Dubčeka a odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v roku 1968, čo znamenalo začiatok jeho politického prenasledovania.

V prejave pri udeľovaní čestného doktorátu Univerzity v Bologni 13. novembra 1988 Alexander Dubček citoval bengálskeho básnika a prvého ázijského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Rabindranátha Thákura, ktorý pri návšteve stalinistického Sovietskeho zväzu v roku 1930 povedal: „Pýtam sa vás, preukazujete dobrú službu svojmu ideálu, keď zasievate hnev, nenávisť a pomstychtivosť voči každému, kto sa nestotožňuje s vaším ideálom a koho považujete za svojho nepriateľa? Ak sa príliš sústredíte na chybné stránky v postojoch svojich odporcov, prídete k mysleniu, ktoré sa svojou nenávisťou a pomstychtivosťou môže obrátiť proti vášmu ideálu a zahubiť ho. Sloboda myšlienok je potrebná v záujme prijímania a chápania pravdy, cenzúra ju zabíja.“

Myslím na tieto jeho slová a postoje práve v týchto dňoch, keď novodobí kádrováci a neonormalizátori opäť dusia slobodu a nehanbia sa zakrývať svoje podlé úmysly ušľachtilými dôvodmi. Myslím na jeho epochálny čin, keď po prvý raz v našich dejinách zaviedol úplnú slobodu prejavu ako jediný legislatívny výdobytok Pražskej jari. Myslím na to, ako nás chcú súčasní mocipáni okradnúť o jeho dedičstvo.

Myslím na Alexandra Dubčeka, ako by bol opäť znevažovaný a umlčiavaný v mene mocenskej svojvôle. Novela zákona o tzv. blokovaní nebezpečného obsahu je sama nebezpečná a zaštiťuje sa falošnými argumentmi. Na všetky ohrozenia demokracie má naše právo už dávno nástroje: trestné činy podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd; hanobenie národa, rasy a presvedčenia; trestný čin ohovárania; trestný čin ohrozenia mieru atď., atď., atď. – toto všetko v trestnom zákone nájdete. V demokratickom zriadení sa totiž posudzujú skutky individuálne a netrestajú sa všeobecným zákazom média alebo plošným zbavením slobody prejavu príslušnej osoby.

To, čo robí súčasná garnitúra, ide striktne proti duchu, filozofii a výdobytkom Nežnej revolúcie i Pražskej jari, dvoch najväčších demokratizačných hnutí uplynulého storočia. Dnes nám preto nemôže stačiť len melancholické spomínanie, dnes sa musíme oprieť o duchovné dedičstvo Alexandra Dubčeka a použiť ho ako zbraň proti tým, ktorí bez štipky hanby dusia slobodu. Veď si len porovnajte celoživotné úsilie tohto bojovníka za slobodu s tým, čo vyhlásila Zuzana Čaputová pri preberaní „Ceny slobody“ (čo nie je nič iné ako ideologické vyznamenanie pravicovo-liberálnej nemeckej vládnej strany FDP): „Nič nesymbolizuje naivitu niektorých súčasných demokratov viac ako ich váhanie, či treba regulovať sociálne médiá.“ Necítite sa pri týchto slovách trápne? Toto je vyústenie novembra 1989? Vivat pre tých, ktorí potláčajú demokratov? Ach, bože.

Asi vás prekvapí, prečo som vybral práve túto fotografiu. Je na nej jedna z najstatočnejších žien, aké som kedy poznal - spisovateľka, disidentka a signatárka Charty 77 Hana Ponická – ktorá sprevádza Alexandra Dubčeka, držiac ho nežne za ruku, po záhrade jej domu v Lukaviciach. Dva týždne pred Dubčekovou osudnou autohaváriou. Tu bolo jej útočisko počas normalizačného režimu, keď nemohla robiť nič, vôbec nič, a ktorý ju tyranizoval o to viac, o čo bola vľúdnejšia a mierumilovnejšia. Ponickej pomohlo prežiť najťažšie obdobie práve to, že verila Dubčekovmu poslaniu. A keď ju ŠtB zatkla a súdila v procese s tzv. bratislavskou päťkou, bol to práve Alexander Dubček, ktorý sa jej verejne zastal a podpísal list za jej okamžité oslobodenie.

Splácam tým dlh tejto nenápadnej, navonok krehkej, no vo vnútri nesmierne silnej žene, ktorá upadla do zabudnutia trikrát: počas normalizácie, keď sa ju snažili vymazať z pamäte národa; po roku 1989, keď sa nehnala do funkcií a opäť nešla s duchom doby a aj v lete tohto roku, keď sme si jej 100. výročie narodenia takmer nevšimli a jej geniálne Lukavické zápisky, beznádejne rozchytané a rozpredané, nevyšli už desaťročia. Aspoň v jej rodnom kraji, Novohrade, v Haliči, Podrečanoch a Lučenci, kde som sa túlal po jej stopách uplynulý víkend, na ňu nezabudli.

Priznám sa bez mučenia, že v deväťdesiatych rokoch, v čase, keď som žil medzi spisovateľmi a keď som ju osobne spoznal, sa nejako výraznejšie nedotkla mojej duše. Vtedy pútali moju mladícku búrlivácku povahu skôr také zjavy ako Mináč, Ballek, Jaroš či Rúfus. Napokon, ona o veľkú pozornosť nikdy nestála. Ale keď som si prečítal jej Lukavické zápisky, najvýznamnejšie a najľudskejšie svedectvo o normalizačnej dobe, aké bolo v slovenskej literatúre napísané, nemohol som z toho zaspať. Nie nad ťažobou toho obdobia, ale nad netušenou hĺbkou a šírkou ľudského rozmeru ženy, ktorá žila na okraji spoločnosti a dokázala si zachovať a odovzdať nám posolstvo čírej človečiny bez akýchkoľvek náznakov zatrpknutosti. A veľmi sa prihováram za to, aby bolo toto dielko opäť vydané, čítané a pochopené.

Súčasťou tejto knižky je aj jej nikdy neprednesený príhovor na 3. zjazde slovenských spisovateľov, ktorý sa však stal slávnym, pretože ho uverejnil francúzsky denník Le Monde. Hana Ponická sa v ňom dobrovoľne, vedome a hrdinsky vzdala možnosti verejne pôsobiť ako obetu za výkrik na obranu nespravodlivo prenasledovaných, umlčaných a zakázaných kolegov spisovateľov Dominika Tatarku, Petra Karvaša, Romana Kaliského, Štefana Moravčíka Alberta Marenčina, Ivana Kadlečíka a ďalších.

Jej najslávnejšiu pasáž by sa mali učiť deti v školách naspamäť: "Vážené zhromaždenie! Nevládzem sa už ďalej tajne hanbiť, že ja smiem publikovať, zatiaľ čo druhí nesmú. Mám síce pre seba ospravedlnenie, že som patrila k tým, čo dlho verili, dúfali, že konflikty a krivdy sa napravia, vyriešia. Potom som akosi prestala dúfať... Trpíme morálne, a naše morálne utrpenie je z morálnych útrap druhých, z neustálych rozporov medzi slovom a činom, z bujnenia poloprávd a lží, zo stále sa stupňujúcich dvojtvárností a nepochopiteľných zákrokov, škodlivých našej spoločnosti.

Náš štúrovský básnik pred 130 rokmi povedal: „U nás sa ľúbi!“ Druhý zase: „U nás sa spieva!“ A náš básnik ľud, lebo je on podnes náš básnik najväčší, neprekonaný v sršaní iskier energie z jeho poézie v časoch najväčšieho útlaku, tento náš básnik ľud, konkrétny človek jeho, dnes hovorí: „U nás sa klame!“... Náš človek z ľudu, človek našej pospolitosti, chce mať svoju plnú osobnú dôstojnosť, úctu svojho okolia ku všetkému, čo v ňom je, drieme i sníva. Teda aj úctu k jeho schopnosti samostatne zvažovať a dospievať k svojim úsudkom a názorom bez toho neustáleho presvedčovania a vnucovania nalinajkovaných hotových názorov, ako aj bez strachu, že vzniknú nepríjemné následky.“

Počujete to v Prezidentskom paláci? Počujete to na Úrade vlády? Počujete to v Národnej rade? Slobodu neudusíte. A jej symboly dnes na vás kričia ako výkriky obžaloby vašich zámerov a činov. Je čas vrátiť sa k humanistickým odkazom našich predkov. A zastaviť spätný kurz, ktorý nastolila súčasná garnitúra. Alexander Dubček chcel dať totiž politike ľudskú tvár, nie ľudskú masku, a tým vytýčil ideál, ktorý je s dnešnými protagonistami nedosiahnuteľný. Oslavujme tento ideál. A nevzdávajme sa ho.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik