Naši predkresťanskí predkovia vyznávali manizmus. To okrem iného znamená aj účasť duší zosnulých predkov pri stolovaní živých a tí sa tomu prispôsobovali.

Jedlo pre zosnulých predkov

Naši predkovia verili, že zosnulí sú s nimi pri všetkých dôležitých udalostiach. Preto na nich po tieto dni pamätali aj s jedlom. Niekde bolo zvykom nechať cez noc z 1. na 2. novembra na stole pre svojich blízkych zosnulých aj časť večere. Prípadne na prestretý stôl pripravili chlieb, maslo, ale aj víno, či medovinu. 

V bohatších rodinách nechýbali ani koláče, dokonca aj nôž - to aby si duše mohli z chleba či pečiva odkrojiť. Ľudia verili, že ak by duše ich blízkych zosnulých na stole nenašli žiadne pohostenie, po celý rok by plakali od hladu a nemali by pokoj…

Spomienka na konkrétneho blízkeho

Táto tradícia niekde pretrváva dodnes. Na Všechsvätých varili obľúbené jedlo zosnulého. Z neho potom aspoň malú porciu pre neho nechali na tanieri na kuchynskom stole. To preto, aby cítil, že na neho nezabudli. Niekde priložia pohár a fľašu s vínom, alebo pálenkou.

Na chvíľu sa mohli vrátiť

Slovania verili, že v čase Dušičiek sa duše zosnulých mohli na 48 hodín z ríše mŕtvych molhi navštíviť svojich blízkych a tak aj dnes v niektorých častiach Slovenska pečú tzv. duše. Sú to menšie bochníky chleba, či pečiva, ktoré v tento deň piekli na ich uhostenie. 

Čo s tým jedlom potom...?

Aj toto mali naši predkovia poriešené. Veď kedysi nebývalo, ako dnes, že otvoríme chladničku a siahneme po to, na čo máme chuť. Preto sa tieto potraviny na druhý deň rozdali chudobným, ktorí sa potom ako poďakovanie, modlili za duše zosnulých.

V niektorých rodinách sa piekol koláč v tvare kríža. Kúsky z neho sa vždy museli vhodiť aj do ohňa a domáci z neho núkali okoloidúcim pribuzním, ktorí sa vracali z kostola, či z cintorína. Dnes veľakrát za príbuznými a na hroby predkov cestujeme desiatky, ba stovky kilometrov a tak majú mnohé rodiny rôzne zvyky. 

Tradičná slovanská pohostinnosť

Prejavovala sa aj pri tomto sviatku. Niekde sa pečú pagáče, my sme chodili na Jasovú, kde rodina babkinho vždy pripravila hus, alebo kačicu. To preto, aby živí vždy "doleteli" na miesto, odkiaľ prišli, do domovského hniezda. 

Pálili sa sviečky

V mnohých oblastiach sa dodnes hovorí, že "ideme páliť sviečky". Toto je tradícia, podľa ktorej musia byť cintoríny dobre osvetlené, aby duše jednak vedeli, kam sa vrátiť a neblúdili po okolí, ale aj aby vedeli, že na ne stále niekto pamätá. Tradícia dávania kvetov, či dokonca vencov je oveľa mladšia.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik