Sklonení nad hrobmi sa v tomto dušičkovom čase viac zamýšľame nad životom a jeho pominuteľnosťou.
Ja v súvislosti s tým myslím aj na útlu knižočku spisovateľa, básnika, esejistu, evanjelického farára a politika Martina Rázusa. Človeka, ktorý prešiel duchovnými krízami a pri hľadaní zmyslu života „za pasy šiel s Bohom svojím, so svetom, so sebou.“ Vo svojich krízach a hľadaniach čerpal z filozofických a historických prameňov. V knižke Argumenty Hovory sosynom i s tebou hovorí o Božích i mravných zákonoch, o skutočných ľudských hodnotách, o skromnosti, o rodine, o práci, národnom cítení, o umení a poznaní, o telesnej a duševnej bolesti, hovorí o živote a smrti.
„Rodičovská láska diktuje mi tieto myšlienky, pri nich hľadím na teba a tvojich vrstovníkov, čítam otázky z tvojich očú a z očí ich. Odpoviem na ne prosto, ako som si ich rozriešil pre seba. Nazri so mnou, môj milý, do tváre života a smrti,“ takto sa v úvodnej eseji Svit prihovára svojmu synovi. V trinástich zamysleniach cez metafory a na širokom historickom pozadí tlmočí svoju životnú filozofiu. Nementoruje. Iba sa pýta a hovorí, že na otázky života si ľudia musia odpovedať sami. „Na školách učíš sa mnohému, môj milý, ale to najhlavnejšie – ako nájsť spokojnosť a šťastie – nikto ti neodhalí.“
Osobitnú pozornosť venuje tragédiám, ku ktorým dochádza pri rozpore s vôľou žiť. Prenáhlenosť v takomto konaní má na svedomí prostredie a výchova, vlastne nevýchova. Hovorí, že by bolo zaujímavé preskúmať najmä stredoškolské učivo, či je vhodné na to, aby si mladý človek vybudoval taký životný názor, ktorý by mu bol oporou v ťažkých životných skúškach. Názory o človeku, jeho pôvode, mravnosti a zodpovednosti križujú sa v živote, v knihách a škola nie je voči tomu imúnna. A ak samotná učebnica nespôsobí mladej duši zmätok, spraví to nerozvážny učiteľ.
Svet citu má v živote rovnakú hodnotu ako svet rozumu. Sú dary, ktoré patria každému. Nie je to bohatstvo, je to právo na chlieb (rozumej prácu), na odev, na zdravú vodu, čerstvý vzduch, životodarné slnko. Také je Rázusovo životné poznanie . Aj s odstupom osemdesiatich rokov sú to veci aktuálne , ľudia sú bez práce a príroda nám vracia to, čo jej dávame. Nadčasové sú aj myšlienky o umení a literatúre, keď hovorí, že pre obdiv cudzieho nevieme oceniť svoje a naše. „Čím by bol Hviezdoslav a iní umelci, keby boli Angličanmi, Francúzmi?“
Ani úvahám o smrti sa Rázus nevyhýba. Myšlienky o pominuteľnosti prijíma s pokojom. „Mám rád tento svet,“ hovorí, „teším sa kvetom, ale viem, nevedel by som sa im tešiť večne. Život je ako večer, keď človek túži odpočinúť si od všetkého, dobrého i zlého rovnako. A tak je to správne. Život za hrobom nepredchodí mi jakživ ako trest, skôr ako vyrovnanie a odmena, po krátkej epizóde časnej púte. Ako vidíš, môj milý, hľadím na hrob pokojne. Ak by sa ma kto spýtal, čo by som si prial po smrti, povedal by som mu: mohamedánsky raj rozhodne nie, ani antropomorfizmom zmaľovanú večnosť, ale predovšetkým pokoj, ako po ťažkej a svedomitej práci – ten pokoj, ktorý prevyšuje všetok rozum ľudský!“
Autor: Mária Škultétyová
Pozn. redakcie HD: Tento článok je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik