Vojenská sila bez diplomacie nemôže priniesť trvalé výsledky a môže viesť k bezpríkladnej katastrofe s nepochopiteľnými následkami. Prezident Biden varuje pred eskaláciou a aj keď Putina len nedávno označil za "racionálneho aktéra", ktorý by sa neodvážil siahnuť po jadrovom arzenáli, čas, keď sa Moskva rozhodne využiť všetky svoje dostupné možnosti môže byť oveľa bližšie, ako si to západní lídri a odborníci myslia.

Prezident Joe Biden má pravdu keď varuje pred možnou eskaláciou ukrajinskej krízy do Armagedonu. Píše Dmitri K. Simes na portáli nationalinterest.org. Uvádza, že väčšie nebezpečenstvo jadrovej katastrofy nehrozilo od kubánskej raketovej krízy pred šesťdesiatimi rokmi v októbri 1962. Aj keď bola vtedajšia situácia v niektorých ohľadoch nebezpečnejšia, pretože kľúčové rozhodnutia museli byť prijaté v priebehu niekoľkých dní alebo dokonca hodín, krízu v roku 1962 bolo v konečnom dôsledku jednoduchšie vyriešiť vďaka relatívnej jednoduchosti požiadaviek oboch strán. Uznesenia vyžadovali iba to, aby Sovietsky zväz zastavil dodávky jadrových rakiet na Kubu a odstránil tie, ktoré už na ostrov dodané boli, zatiaľ čo Spojené štáty zaručili, že nenapadnú Kubu a súhlasili s odstránením svojich jadrových rakiet z Turecka.

Rozdiel v podobných prípadoch

Na porovnanie uvádza autor článku, že v dnešnej kríze je cieľom oboch strán nielen formovať svetový poriadok podľa svojich záujmov a princípov. Vo Washingtone je dokonca aj silné pokušenie dosiahnuť v Moskve politickú zmenu s nádejou nielen na oslabenie moci ruského prezidenta Vladimíra Putina, ale aj na jeho odstránenie z úradu. Sekundárnym, aj keď nemenej závažným rozdielom je komplikovaná úloha ruských a amerických chránencov v centre každej krízy. Fidel Castro – príjemca nasadených sovietskych rakiet – mal v roku 1962 oprávnené obavy o bezpečnosť svojho režimu. Spojené štáty zorganizovali svoju neúspešnú inváziu v Zálive svíň s kubánskymi exulantmi a dokonca došlo k pokusom o atentát proti samotnému Castrovi. Sovietsky vodca Nikita Chruščov a jeho kolegovia v politbyre napriek tomu odmietli Castrovo naliehanie, aby rakety zostali na Kube. Toto rozhodnutie otrávilo sovietsko-kubánsky vzťah, ale bola to cena, ktorú Moskva ľahko a ochotne zaplatila, aby sa vyhla priamej jadrovej konfrontácii so Spojenými štátmi.

V roku 2022 sa ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému podarilo povýšiť na svetovú osobnosť s významnou úlohou v americkej politike a Bidenova administratíva dokonca zastáva názor, že Zelenskyj by mal mať právo veta pri akejkoľvek dohode s Ruskom zahŕňajúcej Ukrajinu. To všetko sa udialo napriek úplnej závislosti Zelenského vlády od Spojených štátov a bezpríkladnej vojenskej, finančnej a politickej pomoci NATO, bez ktorej by sa Ukrajina nemohla postaviť a odolávať Rusku ani mesiac.

Diametrálne odlišné príbehy na oboch stranách

Vo Washingtone a Moskve existujú diametrálne odlišné príbehy o tom, ako sa dve jadrové mocnosti do tohto bodu dostali, píše Simes. Bidenova administratíva odmieta ruské obavy a ruský útok na Ukrajinu považuje za úplne nevyprovokovaný. Nech si však prezident Biden myslí čokoľvek, väčšina Rusov – nielen prezident Putin, ale väčšina ruskej elity podľa rôznych prieskumov verejnej mienky, vrátane tých, ktoré sú kritické voči režimu – sa pevne domnieva, že Rusko má dobrý dôvod cítiť sa byť ohrozené a zneužívané. Tento názor je založený na pevnom presvedčení, že v posledných dňoch Sovietskeho zväzu Západ sľúbil Michailovi Gorbačovovi a jeho spolupracovníkom, že sa NATO nerozšíri. Skutočnosť, že tieto dobre zdokumentované sľuby neboli nikdy sformalizované do zmluvy, nemení nič na pocite Rusov, že boli prinajmenšom vážne zavádzaní. Existuje tiež presvedčenie, že NATO – zrodené ako vojenská aliancia namierená proti Sovietskemu zväzu – zostalo po skončení studenej vojny v podstate nezmenená ako aliancia namierená proti Rusku. Keď bývalé sovietske satelity a nové nezávislé postsovietske štáty – najmä Poľsko a pobaltské štáty – začali hrať čoraz silnejšiu rolu v NATO, v ruských očiach aliancia začala považovať ich krajinu za definitívnu geopolitickú hrozbu, ktorú potrebovala odstrašiť a zoslabiť.

Kde pochybil Putin

Hoci sa o ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 uvažovalo dlho, nebola dobre naplánovaná a zorganizovaná. Autor článku si myslí, že Moskva dúfala celé týždne, že jej požiadavky z decembra 2021 na uistenie o ukrajinskej neutralite a obmedzení zbraní a infraštruktúry NATO, vyvolajú vo Washingtone a Bruseli pozitívnu reakciu. Toto sa nestalo. Požiadavky, úprimne povedané, boli formulované tak, že ich Spojené štáty a ich spojenci nemohli v celom rozsahu akceptovať. Moskve však zostala nádej, že predsa len vytvoria základ pre seriózne rokovania. Namiesto toho Washington a Brusel tieto požiadavky odmietli a tvrdili, že Rusko nemôže mať žiadny vplyv na to, kto je oprávnený vstúpiť do aliancie – ako keby Spojené štáty neboli proti tomu, aby ich susedná krajina vstúpila do vojenskej aliancie s Ruskom alebo Čínou. Spojené štáty a ich kľúčoví európski partneri v skutočnosti nemali v úmysle v dohľadnej dobe priviesť Ukrajinu do aliancie. Západ vychádzajúc z pochybnej interpretácie politiky NATO v podstate odmietol kľúčové požiadavky Ruska a uzákonil presný opak toho, čo si Moskva želala – menovite väčšie záväzky vojenskej pomoci USA a NATO Ukrajine. Bidenova administratíva môže tvrdiť, že správanie NATO neoprávňovalo Rusko na inváziu do suverénneho štátu. Avšak tvrdenie, že ruská invázia nebola vyprovokovaná, vysvetľuje situáciu nesprávne a komplikuje akýkoľvek budúci pokus o vyrovnanie.

V čase, keď vtrhol Putin 24. februára na Ukrajinu, už bolo Rusko vystavené viacerým kolám sankcií, na Ukrajinu už prúdili zbrane NATO a Zelenskyj otvorene hovoril o privedení Ukrajiny do NATO. Odmietol existujúci základ mieru, minské dohody uzavreté s nemeckým a francúzskym sprostredkovaním, ktoré počítali s autonómiou Doneckej a Luhanskej oblasti. Zelenského vysvetlenie, ktoré neskôr prijalo aj NATO, naznačilo, že dohody by mohli byť odmietnuté, pretože predchádzajúca ukrajinská vláda ich prijala pod ruským vojenským nátlakom v rokoch 2014 a 2015, keď Kyjev nebol v pozícii klásť odpor. Je pozoruhodné, že takéto vysvetlenie – podobne ako nemecké odmietnutie Versaillskej zmluvy – by mohla aliancia, ktorá sa hlási k medzinárodnému právu, vážne akceptovať.

Jedným z dôvodov, prečo Moskva plánovala svoj útok tak neadekvátne – vojensky, ekonomicky a politicky – bolo to, že išlo o rozhodnutie na poslednú chvíľu založené na vnímaní hrozby pre ruskú bezpečnosť a dôstojnosť. Mnohí vo vláde do rozhodovacieho procesu ani neboli zapojení, načasovanie bolo ovplyvnené potrebou buď nasadiť ruské sily už umiestnené na ukrajinskej hranici na vojenské manévre, alebo ich jednoducho odstrániť. Táto posledná možnosť znamenala zjavné riziko, že sa na ňu bude pozerať ako na prejav slabosti, čo by NATO umožnilo dospieť k záveru, že z Putinovej strany išlo len o bluf a Moskvu prinútili ustúpiť. Spoliehanie sa Moskvy na dostupné sily na hraniciach s Ukrajinou vysvetľuje problémy s počiatočnou ofenzívou a absenciou adekvátnych ekonomických príprav. Moskva tiež jasne podcenila mieru, do akej sa Ukrajina – teraz zbavená svojich ruskojazyčných provincií na Kryme a Donbase – vydala nacionalistickým a vyslovene protiruským smerom. A čo viac, Moskva nedokázala oceniť, do akej miery pomoc NATO nielen zmodernizovala ukrajinské vybavenie, ale zmenila aj samotnú povahu ukrajinskej armády na modernejšiu bojovú silu, než s akou sa Rusko prvýkrát stretlo v roku 2014. Chyba Moskvy nie je úplne prekvapujúca —Samotné Spojené štáty a NATO neočakávali, že ukrajinská armáda bude schopná klásť silný odpor. Samotný Washington spočiatku ponúkol Zelenskému v boji proti Rusku len mizivú pomoc a namiesto toho sa dobrovoľne prihlásil spomocou pri jeho útuku z Kyjeva. Putin mal za cieľ udržať si doma pocit normálnosti bez toho, aby sa konflikt stal veľkým ekonomickým problémom, ktorý by mohol destabilizovať samotné Rusko.

Rusi považujú konflikt za boj o prežitie Ruska

Pre Spojené štáty a NATO by to bol zásadný nesprávny výpočet, ak by sa v tomto bode rozhodli, že Rusko možno poraziť bez toho, aby sa situácia viac eskalovala, hoci až po jadrovú konfrontáciu. Rovnako ako Moskva podcenila schopnosť prezidenta Bidena zjednotiť Západ proti ruskej invázii, konvenčná múdrosť vo Washingtone a Bruseli nesprávne pochopila ruské odhodlanie prijať neúspechy a mobilizovať sa napriek zdrvujúcemu nepriaznivému vývoju. Zatiaľ čo tisíce mladých ruských mužov reagovali na Putinove mobilizačné rozkazy 21. septembra útekom do susedných krajín, mnohí ďalší mobilizačné rozkazy splnili a tisíce sa dokonca dobrovoľne pripojili a bojovali. Táto skupina zahŕňa mnoho ľudí, ktorí nutne nepodporovali útok na Ukrajinu, ale ktorí mali pocit, že reakcia Západu bola ku krokom Moskvy neprimeraná a to si vyžaduje, aby Rusi nepovažovali vojenskú kampaň za obmedzenú operáciu, ale za novú vlasteneckú vojnu pre prežitie Ruska.

Ako môže Rusko čeliť NATO vzhľadom na výrazne silnejšie konvenčné sily Západu a drvivú ekonomickú prevahu? Medzi ruskou ustanovizňou narastá pocit, že boj na ukrajinskom území, zabíjanie Ukrajincov a obetovanie tisícov ruských vojakov v tomto procese nesľubuje víťazstvo, pretože od západných krajín sa nevyžaduje, ani aby veľa obetovali a ani sa necítia byť priamo ohrozené. Ako nedávno tvrdil Dmitri Trenin, prominentný ruský expert na národnú bezpečnosť, kľúčovou slabosťou Ruska je šírenie strachu z jadrových zbraní Moskvy. Lídri NATO sa zdajú byť presvedčení, že Putin, ktorého prezident Biden nedávno označil za „racionálneho aktéra“, by sa neodvážil siahnuť po jadrovom arzenáli. Konvenčný názor vo Washingtone a Bruseli navyše predpokladá, že ak Moskva doteraz nedokázala nasadiť iné dostupné možnosti – spustiť kybernetické útoky, prestrihnúť transatlantické káble, sabotovať tankery a podporiť radikálne protizápadné sily na celom svete – je nepravdepodobné, že by ich prijala. . Zdá sa, že niektorí lídri sa dokonca domnievajú, že Moskva je teraz paralyzovaná obavami z odvetných opatrení Západu. Ale čas, keď sa Moskva rozhodne využiť všetky svoje dostupné možnosti, môže byť oveľa bližšie, ako si západní lídri a odborníci myslia.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik