Rodičia nás učili, že klamať sa nepatrí. Že je to nepekné, preto máme hovoriť pravdu. V škole sme sa zas učili, že za pravdu mnohí zaplatili životom. Aj Ján Hus miloval pravdu. Hovoril a bránil pravdu a  zhorel na hranici spolu s ňou. Dvorní blázni vedeli pravdu povedať tak rafinovane, že kráľ  a všetci dvorania sa na nej zabávali, až sa za tučné bruchá chytali, lebo pravdu pochopili ako žart. A kto by nepoznal príbeh z rozprávky Cisárove nové šaty? „Aha, veď je nahý!“ zakričalo dieťa, ukázalo prštekom na holého panovníka a otvorilo oči všetkým, čo klamárom uverili. Až po ňom dospelí opakovali: „Cisár je nahý, to dieťa má pravdu, nahý je, len sa naňho pozrite!“

Kto z nás by si dnes dovolil povedať takúto pravdu?  Blázon? Ja? Ty?

O pravde sa hovorí, že je len jedna. Ja si však myslím, že pravdy sú dve. Je pravda, čo sa dobre počúva, ale je aj pravda, ktorá oči kole. Tú prvú radi hovoríme. Niekedy nám ju slina sama na jazyk prinesie. „Dnes ti to pristane,“ poviem kamarátke, „ vyzeráš veľmi dobre.“ S takouto pravdou jej urobím skvelú náladu. A potom je tu druhá pravda. Nepočúva sa ľahko, ani sa ľahko nehovorí. Pri nej sa dokonca môže  stať, že z priateľa si urobíme úhlavného nepriateľa. Za  takúto pravdu sa neupaľuje, ale zato obvinenia padajú jedna radosť. Lebo, darmo je, každá pravda niečo stojí. A ak sa v prípade korupcie dá hovoriť o nejakej cti, tak potom iste minimálne česť a stratu funkcie.

Však, vy tam hore?

Autor: Mária Škultétyová

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik