"Tak už by tých orgií nedôstojného gýča aj stačilo, čo poviete? Viac o tom, že na monarchii nie je nič vznešené a že nás jej uctievanie vracia k tomu, čo generácie tých najlepších mužov tohto národa už dávno odmietli, vysvetľujem v nasledujúcom článku," píše politológ Eduard Chmelár.
Eduard Chmelár píše o tom, že dnešné gýčovité uctievanie monarchie nás vracia do dôb, ktoré sme dávno odmietli a popiera zmysel slovenských i českých moderních dějin. Článok zverejnený na portály casopisargument.cz prinášame v plnom znení.
Tento článok som si odkladal desať dní, kým Alžbetu II. pochovajú. Veľmi dobre rozumiem všetkej tej kritike, ale ja to robiť počas smútku nebudem. Ľudia majú právo smútiť, ak si to želajú a stíšiť sa pred majestátom smrti nie je len súčasťou dobrej výchovy, ale aj kultúry, ktorá má rešpekt pred človekom a jeho bolesťou. To však neznamená, že musíme dlhodobo tolerovať tie orgie nedôstojného gýča, ktoré nás civilizačne vracajú niekam, čo sme už dávno odmietli. Mali by sme si totiž uvedomiť, že keď sa klaniame až plazíme pred monarchiou, zneucťujeme zmysel našich moderných dejín, ako aj celého historického zápasu za rovnosť a spravodlivosť.
Spor Masaryka a Štefánika o republiku
Od Štúra až po Štefánika boli celé generácie našich vlastencov úprimnými monarchistami. Štúrovské povstanie (ktorého vypuknutie 19. septembra 1848 si pripomíname práve dnes) sa nieslo pod heslom „Za kráľa a národ slovenský“, pričom také vzývanie monarchie ste v tomto revolučnom roku nevideli nikde v Európe. Ale aj českí vlastenci od Palackého až po mladého Masaryka boli presvedčení, že najlepšie sa im bude vodiť v habsburskej monarchii. K zmene stanovísk došlo postupne až na konci prvej svetovej vojny. Masaryk si začal uvedomovať, že vznik nového štátu musí byť politickou a sociálnou revolúciou a v tomto zmysle je rozchod s monarchiou nevyhnutný. Štefánikovi sa to nepáčilo. V liste Masarykovi z Tokia 2. novembra 1918 písal, že ustanoviť Česko-Slovensko ako republiku je predčasné. Argumentoval tým, že oni traja (s Benešom) nemajú právo zastupovať vôľu národa. Súhlasil s odstránením „archaického feudalizmu“, ale uprednostňoval konštitučnú monarchiu a odmietal aj volebné právo pre ženy. V tomto ho Masaryk (našťastie) obišiel a na podobe politického režimu sa dohodol v Ženeve s Karlom Kramářom.
Tu si treba uvedomiť jednu vec. 28. októbra 1918 v Prahe a 30. októbra v Martine nikto nehovoril o republike. Česká a slovenská politická reprezentácia sa zhodla na vytvorení spoločného česko-slovenského štátu, ale jeho charakter ponechali na rozhodnutí Česko-slovenskej národnej rady vytvorenej Masarykom, Štefánikom a Benešom. Je však úplne jednoznačné, že bez republiky a jej ideálov rovnosti by tak ľahko a rýchlo nemohlo prísť k zavedeniu benefitov v podobe volebného práva pre ženy, dovoleniek, nemocenského a sociálneho zabezpečenia či skrátenia pracovného času na 8 hodín denne. Prezident Masaryk sa snažil založiť republikánske tradície, aj keď sa mu to spočiatku nedarilo, lebo ľud sa nevedel zbaviť monarchistických zvykov a videl v ňom iba náhradu za cisára, ktorého treba podobným spôsobom uctievať. Ale základy položil a až do nástupu Václava Havla a na Slovensku Zuzany Čaputovej sa nikto ani len nepokúsil latentne kriesiť monarchistické prvky.
Monarchia je pozostatkom tyranie
S britskou kráľovnou Alžbetou II. sme sa rozlúčili ako so silným symbolom a ikonou jednej éry, ale je úchylné resuscitovať pri tom aj upadajúcu monarchiu. Na monarchii nie je nič vznešené. Britská monarchia je pozostatkom tyranie, obludným pamätníkom privilegovanej hierarchie a drancovania národov. Ako poznamenáva jeden z najväčších kritikov britskej monarchie v dejinách, anglicko-americký filozof Thomas Paine, ktorý sa svojím dielom výrazne zaslúžil o vznik Spojených štátov – je viac ako pravdepodobné, že ak by sme mohli vystopovať dejiny kráľovského rodu až k jeho koreňom, nenašli by sme tam nič lepšie ako prvotného násilníka, hlavného zločinca, ktorého gangsterské spôsoby mu zabezpečili moc a rozširovaním svojho drancovania ohromil bezbranných natoľko, že si svojou poddajnosťou vykúpili vlastnú bezpečnosť.
Na námietku, že kráľa Karola III. nemôžeme viniť zo zločinov jeho predkov, odpovedám: nemusíme tak robiť, ak sa vzdá kráľovských práv svojich predkov. No pokiaľ sa domáha ich práv na základe pôvodu, potom na základe pôvodu musí niesť aj zodpovednosť za ich zločiny. Navyše, bigotnosť a ťažko potláčaný rasizmus rodu Windsorovcov by rozhodne nemal byť niečím, pred čím demokratické štáty stoja v hlbokom predklone. Až do roku 1969 mali „farební prisťahovalci a cudzinci“ zákaz pracovať v Buckinghamskom paláci. Princ Phillip bol známy svojimi častými rasistickými prešľapmi. A škandál, keď kráľovská rodina vyjadrila obavy z farby pleti dieťaťa Harryho a Meghan, obletel celý svet. Rasizmus Windsorovcov však rozhodne nie je nejaký okrajový jav. V podstate nám o správaní tejto rodiny hovorí toto: Áno, kapitalizmus je v kríze. Áno, vládnuca ideológia je v kríze. Áno, možno sa okolo nás rozpadajú podmienky prežitia civilizácie. Áno, milióny ľudí už zomierajú na to, čo je pravdepodobne prvou zo série civilizačných rán. Áno, upadajúca demokracia a vzrastajúci neofašizmus sa pravdepodobne stretnú v krvavej zrážke. Ale napriek tomu všetkému, monarchia je večná. Nie je poznačená dočasnosťou. Rozmnožuje sa prostredníctvom pokrvnej línie. Kým bude fungovať britský kapitalizmus, kým bude existovať imperiálny štát, kým bude viať britská zástava, tak dlho bude žiť Britannia a ľudia, ktorí ju zosobňujú…
Lenže ak tomuto niekto verí v 21. storočí, žije v lži. V historicky dávno prekonanej lži. Myšlienka, že nejaké indivíduum si zaslúži zastávať najvyšší post v spoločenskej hierarchii iba pre svoju pokrvnú líniu, by mala byť urážlivá rovnako ako to, že žijeme v svete, v ktorom sa niektorí ľudia rodia v bohatstve a iní v chudobe. Ak by britský štát prestal teatrálne oslavovať túto odpornú myšlienku, bol by to celkom slušný začiatok pre transformáciu tejto spoločnosti. Ľudstvo historicky opustilo éru monarchií preto, aby všetky politické a sociálne pozície boli otvorené pre všetkých mužov a ženy, aby boli zrušené všetky privilégiá vyplývajúce z bohatstva a aby každý muž a žena narodení v takejto krajine mali rovnakú príležitosť dosiahnuť to najlepšie postavenie v štáte. Všetky tieto práva sme dosiahli vďaka republike.
Historický zápas za slobodu bol zápasom proti monarchii
Britská kráľovská rodina ničím neprispela k pozdvihnutiu ľudstva. Žiadny jej predstaviteľ nepomohol napredovať v morálnom, intelektuálnom alebo materiálnom napredovaní spoločnosti. Ani vo vede, ani v umení, ani v literatúre, ani vo výskume, ani vo vynálezoch, ani v humanizácii zákonov, ani v žiadnej inej oblasti ľudskej činnosti. Naopak. Táto kráľovská rodina sa postavila proti každému pokroku, proti každej reforme, prenasledovala každého vlastenca a intrigovala proti každej prospešnej veci. Jej dejiny sprevádzajú vraždy, lúpeže, útlak, cudzoložstvo, incest. Keď sa kráľ Karol I. pokúsil vládnuť bez parlamentu, vyvolal revolúciu. Jej pointou nebolo to, že mu sťali hlavu, ale to, že Anglicko sa stalo práve na odpore voči monarchii na niekoľko desaťročí svetovým centrom najdôležitejších diskusií o neodňateľných právach človeka: o slobode prejavu, o slobode zhromažďovania, o slobode svedomia a vierovyznania. Občianska vojna bola existenciálnym zápasom medzi absolutizmom a konštitucionalizmom. Tí, ktorí pozdvihli zbraň proti kráľovi, vedeli, proti čomu bojujú a za čo umierajú. Prečo na to zabudli predstavitelia dnešných akože demokratických štátov? Kam sa podela republikánska hrdosť z čias, keď najhoršia nadávka, ktorou mohol Thomas Jefferson uraziť Alexandra Hamiltona, bolo obvinenie, že je kryptomonarchista? Dnes by na to boli v Bielom dome vo Washingtone alebo v Prezidentskom paláci v Bratislave hádam pyšní.
Ako argument v prospech monarchie sa často používa téza, že koruna zabezpečuje štátu stabilitu. Tú stelesňovala Alžbeta II. aj to len navonok, pretože v skutočnosti mohla práve tak stelesňovať aj pozvoľný úpadok impéria, ktoré krátko pred jej nástupom na trón kontrolovalo so svojimi kolóniami 80 percent zemského povrchu a s ich postupnou stratou strácala hodnotu nielen britská libra, ale aj veľmocenské postavenie štátu. Ale to, čo symbolizovala Alžbeta II. v očiach rozcitlivených davov, sa len málo podobá na skutočné dejiny tejto monarchie od anglickej občianskej vojny až po kráľa Eduarda VII., ktorého donútili odstúpiť nie pre jeho sympatie k nacizmu (pripomínať to sa nepovažuje za zdvorilé), ale preto, lebo sa chcel oženiť s rozvedenou herečkou.
Monarchia ako oligarchická štruktúra vybudovaná na kolonializme
Bolo by fajn, keby sa obyvatelia demokratických štátov správali ako vyspelí občania, ktorí chápu, že všetky tie kráľovské ceremoniály, korunovácie, svadby, pohreby a iné prostriedky masovej zábavy sú len obrovské propagandistické kampane v prospech imperialistických a antidemokratických politických a spoločenských štruktúr. Veľká Británia vznikla ako prvé kapitalistické impérium a ako také sa pevne zviazalo s monarchiou a v koloniálnych výbojoch prijalo jej základné princípy. Windsorovci nie sú len kráľovské postavičky ako z rozprávky. Je to jedna z najbohatších rodín, ktorej majetok sa vyšplhal na 28 miliárd libier. Kráľ Karol III. je teraz najväčším pozemkovým vlastníkom na svete, dohromady mu patrí 6,6 miliardy akrov pôdy, čo je šestina zemského povrchu. Ak tipujete, že ich kráľovská rodina nadobudla koloniálnym drancovaním, tipujete správne.
Hľadať dôstojnosť v tomto cirkuse, z ktorého je naša prezidentka očarená ako pubertálna turistka, ktorá sa po prvý raz dostala do Buckinghamského paláca, obliekla sa s partnerom ako Adams family a aj tak túto údajne „jednu z najvplyvnejších žien sveta“ (ako sa rád chvastá Prezidentský palác) americká tlačová agentúra Associated Press nespozná a za „slovenského prezidenta“ označí jej milenca… je naozaj trápne. Navyše, je šokujúce vidieť, ako v kolíske demokracie zatýkajú ľudí iba za výkriky „Kto ťa zvolil?“ alebo „Preč s monarchiou“, ako sa brutálne pošliapava sloboda prejavu. Advokáta a aktivistu Paula Powleslanda zadržala polícia na Parliament Square v Londýne iba preto, že držal v ruke prázdny papier vyjadrujúci úmysel napísať naň „Nie je to môj kráľ“. To naozaj nikomu nezišlo na um, že je to presne ten istý spôsob, za ktorý pred niekoľkými mesiacmi zatýkali ruských demonštrantov protestujúcich proti Putinovej vojne?
Keby sa Briti spamätali z tejto nekrotainmentovej opice, nikdy by nemali lepšiu príležitosť na zrušenie monarchie ako teraz. Keď začiatkom júna 2014 španielsky kráľ Juan Carlos I. oznámil abdikáciu, desaťtisíce ľudí vyšlo do ulíc Madridu, aby jasali „Zajtra bude Španielsko republikou“. V priebehu jediného dňa podpísalo petíciu za zrušenie monarchie viac ako 100 tisíc ľudí. Líder ľavicového hnutia Podemos Pablo Iglesias ešte v roku 2020 ako vicepremiér vyzval na vytvorenie republiky. „Neexistuje dôvod pokračovať v monarchii, ktorej chýbajú etické hodnoty,“ vyhlásil. Napriek tomu demokratické republiky neprejavujú solidaritu s týmito republikánskymi hnutiami. Až 80 percent Kanaďanov si želá vytvorenie republiky. Napriek tomu premiér Justin Trudeau demonštroval lojalitu voči britskej kráľovskej korune. Hnutie za republiku bolo kedysi revolučným hnutím. V súčasných republikách vládnu antidemokratické elity, ktoré sa navzájom podporujú pri udržaní hierarchie a vlastnej moci. Ale toto nie je nič, čo by si zaslúžilo našu úctu a rešpekt. V 21. storočí nemajú starobylé monarchie zakladajúce si na kontinuite rodu a krvi, žiadne miesto. A tí, ktorí nás akože „reprezentujú“, by to prinajmenšom mali brať do úvahy.