Nástupom COVID-19, ale najmä začiatkom vojny na Ukrajine sa rozmohla na Slovensku cenzúra nevídaných rozmerov, ktorá sa dá prirovnať iba k tej, ktorá bola u nás za socializmu. Nie, nezatvárali sa síce ľudia do väzenia, ale tí „nepohodlní“ sa vypínali na sociálnych sieťach, robili sa z nich klamári, rozvracači demokracie a podporovatelia hoaxov. Sloboda slova, ktorá patrí medzi základy demokracie, a ktorá vraj u nás po roku 1989 mala byť, dostala poriadne po... (nose). Jedným z tých, ktorí to zažili na vlastnej koži je aj politický analytik Eduard Chmelár. Ten sa o tom vyjadril v statuse na sociálnej sieti, pod ktorým ale veľavravne napísal - Ako hovorí klasik: zdieľajte, kým aj toto nezmažú.

Eduard Chmelár je nielen neúspešný prezidentský kandidát, ale tiež slovenský politický a mediálny komentátor, publicista a historik. A práve to posledné o predurčuje k tomu, aby isté súvislosti nazval pravými menami a poukázal na ne. Podľa Chmelára aj Američania páchali vojnové zločiny nielen tí, na ktorých sa ukazuje teraz. Zvláštne je, že prstom na nich ukazujú práve USA. Chmelár priznáva, že Facebook mu v sobotu 13. augusta vôbec po prvýkrát vymazal status.

„Toxická“ fotka získala najvyššie ocenenie

„Potrestal ma za údajné „porušovanie noriem zobrazovania nahoty a sexuálneho správania“, ktorého som sa mal dopustiť príspevkom o 77. výročí zhodenia atómovej bomby na Hirošimu,“ uvádza ďalej a dodáva, že sa usiloval vysvetliť adminovi, že sa pravdepodobne pomýlil alebo nepochopil kontext, lebo na obrázku nie je samoúčelná nahota a nemôže tam byť sexuálne správanie, pretože tí ľudia sú mŕtvi – sú to obete jadrového holokaustu.

Jeho veľmi jednoduché a logické vysvetlenie však admin odmietol. Chmelár si po tomto všetkom myslí, že vie, vzhľadom na svoju kvalifikáciu, ešte stále trošičku kompetentnejšie posúdiť, čo je to fotodokumentácia a čo propagácia sexuality.

„Sú len dve možnosti. Buď má táto spoločnosť natoľko nekompetentných a nekvalifikovaných pracovníkov, že nerozoznajú zobrazenie masovej vraždy od zobrazenia hromadného sexu, alebo im v skutočnosti prekážala moja otvorená kritika tohto amerického vojnového zločinu. V oboch prípadoch by to bolo zvláštne,“ krúti hlavou Chmelár, ktorý pod svojím statusom zverejnil fotografiu, na ktorej pred 50 rokmi, 8. júna 1972, vytvoril fotoreportér agentúry Associated Press Nick Ut jednu z najslávnejších fotografií všetkých čias.

Zobrazil na nej nahé deväťročné dievčatko Kim Phuc, ktoré utekalo spolu s ostatnými deťmi z horiacej vietnamskej dediny a kričalo od bolesti zasiahnuté napalmom. „Nahé popálené dievčatko sa stalo symbolom hrôz vietnamskej vojny a prispelo k jej ukončeniu. Denník The New York Times však štyri dni váhal, či fotografiu uverejniť z obáv pred kritikou konzervatívnych kruhov.

Navyše, vtedajší prezident Richard Nixon vyslovil podozrenie, či je snímka pravá. Napokon sa odborníci zhodli na tom, že zobrazovanie násilia a nahoty v tomto prípade nie je samoúčelné, že je vo verejnom záujme a autor čiernobielej fotografie za ňu dostal najvyššie ocenenie World Press Photo 1972 a o rok neskôr Pulitzerovu cenu,“ vysvetlil náš uznávaný historik isté súvislosti s minulosťou.

Bombardovanie sa stalo najbežnejšou súčasťou vojny

Chmelárovi pripadá naozaj neuveriteľné, ak sociálnu sieť vykoľají, že ukazuje ľuďom ničivé účinky jadrovej bomby, ale nijako ju nevyruší, že niektorí poslanci obhajujú tento vojnový zločin. „Väčšina ľudí si stále neuvedomuje, že to, čo spôsobilo všeobecné rozhorčenie z fašizmu a jeho následné odsúdenie, nebolo prvotne zaobchádzanie so Židmi, Rómami či homosexuálmi.

Bolo to bombardovanie civilného obyvateľstva. Talianske bombardovanie Etiópie, japonské bombardovanie Šanghaja a najmä nemecké bombardovanie španielskej Guerniky vyvolalo také zdesenie, aké je už pre dnešného človeka zvyknutého na každodenné televízne správy len ťažko predstaviteľné. Ľudia nevedeli pochopiť, ako je niekto schopný zhadzovať bomby na iné ľudské bytosti, ako je takéto barbarstvo vôbec možné.

Dnes to možné nielen je, ale bombardovanie sa stalo najbežnejšou súčasťou vojny. Aj dnes síce označujeme úmyselný útok na civilistov za terorizmus, ale - len ak sa to týka „našich“. Cudzie obete sme dehumanizovali,“ píše kriticky historik Chmelár.

Aj ďalšie slová nášho historika sú na zamyslenie. „Nesmieme strácať zo zreteľa, kto rozpútal druhú svetovú vojnu, ale rovnako nesmieme privierať oči nad tým, že antihitlerovská koalícia sa dopúšťala podobných zverstiev, aké nás rozhorčovali na nacistoch - stačí spomenúť úplne zbytočné bombardovanie Drážďan (ktoré bravúrne vykreslil Kurt Vonnegut v románe Bitúnok č. 5) či najväčšie konvenčné bombardovanie v dejinách, nálety na Tokio v marci 1945, pri ktorých zahynulo viac ako stotisíc civilistov - počet porovnateľný s usmrtenými atómovou bombou.

Z podobnej kategórie je aj bombardovanie Hanoja na Vianoce 1972.“ Ak podľa Chmelára chceme, aby mala naša civilizácia morálnu prevahu, nesmieme takéto zločiny ani pripúšťať, ani tolerovať, ani obhajovať. Náš cieľ je dosiahnuť celosvetový zákaz zbraní hromadného ničenia a zároveň aj zákaz používať v konfliktoch bombardovanie civilných cieľov. Nesmieme si osvojiť militantnú mentalitu, že kobercové nálety sú nevyhnutnou stratégiou vojny. „Zhadzovanie bômb na civilistov je vynález fašizmu. My sme si ho však osvojili. A to je škandál,“ konštatuje.

Aj Facebook sa bude musieť zamyslieť

Spojené štáty podľa Chmelára stále bezkonkurenčne vedú rebríček vojnových zločinov od roku 1945. „Nemožno im klásť vinu za všetko, no nemožno ich ani zbavovať zodpovednosti. Ak to chce niekto zamlčať, môže si to nazvať akokoľvek, ale v úprimnej spoločnosti sa to bude volať ešte stále CENZÚRA. Ak sa chce niekto hlúpo vyhovárať, že FB je americká spoločnosť, je to taký primitívny argument, akoby niekto namietal, že v slovenských televíziách sa nesmie kritizovať slovenská vláda (hoci, ďaleko už od toho nemajú),“ píše sarkasticky politológ, a dodáva, že ak tu nebude dovolené slušným spôsobom vymieňať si rozličné názory na rozličné témy, potom si ľudia veľmi rýchlo nájdu slobodnejšie sociálne siete.

„Lebo aj Facebook si musí rozmyslieť, či bude podliehať iba tlaku vlád, ktoré sa pokúšajú zabezpečiť si čo najvýhodnejšie podmienky vydieraním spoločností a určovaním ich podmienok na trhu, alebo mu bude záležať aj na mienke ľudí a ich práve na slobodnú výmenu informácií,“ prízvukuje historik a nedávny neúspešný prezidentský kandidát.

Chmelár sa v samom závere svojho statusu vracia aj k istému momentu spred 14-ich rokov keď napísal do jedného zborníka vedeckú štúdiu o vývoji cenzúry na Slovensku v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. „Porovnal som cenzorov spred roka 1848, ktorí patrili k najvzdelanejším ľuďom svojej doby (túto prácu vykonával do nastolenia slobody tlače aj Pavol Jozef Šafárik) s cenzormi, ktorí sa objavili po nástupe komunistickej diktatúry roku 1948.

Väčšina z nich mala len základné vzdelanie, nachádzame medzi nimi pomocných robotníkov, krajčírky, dojičky, holičov, čašníkov a podobne, no a tí sa usilovali nahradiť svoje kvalitatívne nedostatky kvantitou, čiže počtom hlásení. V praxi to znamenalo, že bez konkrétnych dôvodov vyraďovali z tlače všetko, čo sa im nepáčilo alebo čomu nerozumeli,“ uviedol na samý koniec statusu Eduard Cmelár, ktorý by bol, podľa vlastných slov, nerád, aby sa v dnešnej, formálne ešte stále demokratickej spoločnosti ukázalo, že tu naďalej pôsobia na postoch novodobých cenzorov usilovní hlupáci, ktorí nerozumejú tomu, o čom rozhodujú.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik