Nebezpečný pocit obete ruského prezidenta Putina čerpá z myšlienok 20. storočia o nevyužitom potenciáli jeho krajiny, konštatuje v v komentári pre Guardian šéfredaktor časopisu Philosophie a špecialista na dejiny ruského myslenia Michel Eltchaninoff. 

"Majú len jeden cieľ: zabrániť rozvoju Ruska. Urobia to rovnakým spôsobom, ako to robili predtým, bez poskytnutia čo i len jedinej zámienky, robia to len preto, že existujeme.“

Toto boli slová Vladimíra Putina z 21. februára v jeho dnes už notoricky známej reči o Ukrajine. Opakuje argument, ktorý už sformuloval vo svojom prejave o Kryme v marci 2014. „Politika zadržiavania Ruska, ktorá pokračovala počas 18., 19. a 20. storočia, pokračuje aj dnes. Je tu neustála snaha zatlačiť nás späť do kúta, pretože máme nezávislú pozíciu, pretože si stojíme za svojím.“ Putinova vízia ruskej histórie je víziou neustálej blokácie nepriateľmi.

Západ jednoducho žiarli

Súčasný „Západ“ v tejto vízii bojuje o ovládnutie Ruska zo žiarlivosti. Európa sa zrútila do dekadencie, zdrvená váhou svojho humanizmu a politického liberalizmu: unavená, rozdelená, vydaná na milosť a nemilosť každého poryvu vetra. 

Spojené štáty, uviaznuté v inštrumentálnej, materialistickej kultúre a rozporoch vlastnej histórie, sú v procese straty svojho prvenstva. Naproti tomu Rusko, podobne ako jeho vznikajúci spojenec Čína, je z civilizačného hľadiska na vzostupe.

Putin sa tu opiera o zvláštnu teóriu, ktorú predložil historik a etnograf 20. storočia Lev Gumilev. Syn dvoch najslávnejších ruských básnikov, Nikolaja Gumileva a Anny Achmatovovej, Gumilev tvrdí, že každý národ má osobitnú životnú silu: „biokozmickú“ vnútornú energiu alebo vášnivú substanciu, ktorú nazýva vášeň. 

Rusko vlastní nekonečný genetický kód

Putin mohol spoznať Gumileva v Petrohrade na začiatku 90. rokov. V každom prípade prijal jeho myšlienky a nikdy nevynechá príležitosť, aby sa na ne odvolal. Vo februári minulého roku povedal: „Verím vo vášnivosť. V prírode ako v spoločnosti dochádza k rozvoju, vyvrcholeniu a úpadku. Rusko ešte nedosiahlo svoj najvyšší bod. Sme na ceste." Rusko podľa neho nesie silu a potenciál mladých ľudí. „Vlastníme nekonečný genetický kód,“ povedal.

Okrem Gumileva sa Putin spolieha na ďalšieho mysliteľa – menšiu postavu v dejinách ruského myslenia. Minulý október hovoril o pravidelnom konzultovaní zbierky politických esejí s názvom Naše úlohy, hlavné dielo Ivana Iljina, ktorý zomrel v roku 1954.

Západné národy neakceptujú ruskú originalitu

V jednej z prezidentových preferovaných esejí „Čo svet očakáva od rozštvrtenia Ruska?“ Iljin odsudzuje „imperialistických susedov krajiny“, tieto „západné národy nerozumejú ani neakceptujú ruskú originalitu“. 

Je si istý, že v budúcnosti sa tieto krajiny nevyhnutne pokúsia zmocniť území, akými sú pobaltské krajiny, Kaukaz, stredná Ázia a najmä Ukrajina. Metódou bude podľa Iljina pokrytecké presadzovanie hodnôt ako „sloboda“ s cieľom premeniť Rusko na „gigantický Balkán“. Posledným cieľom je „roztrhať Rusko, podriadiť ho západnej kontrole, rozložiť a nakoniec nechať zmiznúť“.

Vízia Ruska, hlboko zakorenená v mysli Putina

Je teda potrebné pochopiť, že to, čo sa v skutočnosti deje na Ukrajine, je výsledkom vízie Ruska, ktorá je hlboko zakorenená v mysli Putina. V roku 2008 potrestal Gruzínsko za jeho túžbu opustiť obežnú dráhu starej imperiálnej moci. 

V roku 2014 anektoval Krym a zabránil Ukrajine vstúpiť do NATO tým, že začal konflikt na Donbase. To mu však nestačí. Chce konfrontáciu – a víťazstvo - nad Západom, ktorý považuje za zodpovedný za pád Sovietskeho zväzu, za slabosť Ruska v 90. rokoch a za autonómne tendencie starých sovietskych republík.

Prečo teraz? 

V rokoch po jeho znovuzvolení v roku 2018 sa vlastenecké povýšenie, ktoré nasledovalo po anexii Krymu, vytratilo. Každodenné problémy obyčajných ľudí – klesajúca životná úroveň, zvýšená chudoba, inflácia, kríza v zdravotníctve – sa z roka na rok zhoršujú. 

Medzitým sa USA začali viac zaoberať Čínou ako Ruskom. V júli 2021 teda Putin zverejnil neslávne známy článok, v ktorom hlásal jednotu ruského a ukrajinského ľudu. Tvrdil, že Ukrajincov nemožno nechať donekonečna trpieť pod nelegitímnou vládou, ktorá sa dostala k moci v roku 2014, čo označil za štátny prevrat.

Starostlivo nastražil Západu pascu

Putin od jari zhromaždil svoje jednotky na hraniciach svojich susedov. Na jeseň zintenzívnil vojenské prípravy a dal NATO a Washingtonu ultimátum. Starostlivo nastražil pascu Západu, vediac, že ​​nie je možné prijať jeho požiadavky. Všetko bolo pripravené na to, čo nasledovalo.

Rovnako ako v roku 2008 ruské štátne médiá pripomínajú Putina v evokovaní rizika genocídy. Namiesto Osetincov, ktorých údajne ohrozoval vtedajší gruzínsky prezident Michail Saakašvili, sú tentoraz obete, ktoré treba brániť, v Donecku a Luhansku. 

Zostrojenie tejto humanitárnej krízy môže pre Putina niesť príjemný prvok irónie. Nikdy nezabudol na bombardovanie Belehradu NATO na jar 1999, niekoľko mesiacov predtým, ako sa stal premiérom. Parodovaním jazyka etnických čistiek a genocídy (tentoraz ruskojazyčných obyvateľov Donbasu a nie Kosovčanov) chce Putin tým najtemnejším možným spôsobom zrušiť urážku spôsobenú touto epizódou.

Sú to činy racionálneho vodcu? 

Čo si máme myslieť o tomto neustálom pocite obete, ktorý umožňuje ruskému prezidentovi umelo vytvárať situácie, v ktorých sa Rusko javí ako ponížené a urazené? Sú to činy racionálneho vodcu? 

Odpoveď je jednoduchá a zároveň znepokojujúca. Putin v priebehu desaťročí vytvoril víziu sveta, ktorá je paranoidná, ale koherentná. Podľa tejto vízie bolo Rusko po stáročia obeťou pokusov o jeho obmedzenie a rozštvrtenie. Týmto pokusom treba odolať. Logika toho je založená na presvedčení, že ruská vášnivosť nesmie byť obmedzovaná.