Nemohla som prijať myšlienku totálnej invázie na Ukrajinu, ale som tu. Som tu, keď začínajú nálety a Rusko nás napáda, píše v komentári pre Guardian Natalia Gumeňuková, ukrajinská novinárka špecializujúca sa na zahraničné veci a spravodajstvo o konfliktoch a autorka knihy Lost Island: Tales from the Occupied Crimea (Stratený ostrov: príbehy z okupovaného Krymu).

Rozprávali sme sa a plakali

Slávna ruská nezávislá novinárka mi zavolala a dala mi cennú ponuku po tom, čo Rusko spustilo nálety na celú Ukrajinu. Nikdy sme sa nestretli, ale začala prosiť o odpustenie za to, čo jej krajina robí a môže urobiť mojej. Obe sme skúsené reportérky a zvyknuté pokrývať ťažké príbehy, konflikty. Rozprávali sme sa a plakali.

Tak to už začalo. 5:00 Kyjev, Charkov, Odesa a po celej 2000 km dlhej rusko-ukrajinskej hranici.

Som v kontakte s priateľmi a kolegami po celej krajine, ktorí sú hore a počujú výbuchy. O možnom útoku z 24. februára vláda hovorila už skôr. Pár hodín predtým, uprostred noci, sa môj manžel – tiež novinár, no nie vojnový korešpondent – ​​rozhodol „ešte predtým, ako to začne“, odviezť do kancelárie kamarátky, ktorá si má na službu vyzdvihnúť nepriestrelné vesty.

Čo, kde? O vojne som informovala už predtým, takže som zvyknuté na zvuk ostreľovania. Viem, že z diaľky je počuť silný buchot, raketu, vojenský výbuch.

Pri pokuse o identifikáciu miest a smerov to vyzeralo, že Rusko naráža na vojenské ciele a vojenské letiská, čo neskôr potvrdil aj ukrajinský prezident. Povedal tiež, že ukrajinská protivzdušná obrana funguje. 

Pred dnešným ranným úplným útokom som od armády počula o konkrétnom objekte, ktorý by sa mal stať cieľom v Kramatorsku a neďaleko Charkova, ak sa niečo stane. Toto poznanie ma upokojilo. Viedlo ma to k presvedčeniu, že armáda vie, čo môže očakávať.

Bola som jedným z tých, ktorí až do poslednej chvíle nemohli prijať predstavu o totálnej invázii s náletmi na naše veľké mestá. Putinov prejav bol chorý, ale stále existovalo logické, aj keď vymyslené odôvodnenie obmedzenej ruskej operácie. Útok na Ukrajinu v plnom rozsahu ničí aj to.

Konečne bude môcť fajčiť vo vnútri

Rozprávam sa s ľuďmi, robím rozhovory, no medzitým balím a naberám vodu do vedier – pre každý prípad. Povedala som manželovi, ktorý nikdy nebol na vojne, nechoď na balkón. Žartuje: konečne bude môcť fajčiť vo vnútri.

Riadim mediálnu organizáciu, nemám robiť najnovšie správy. Ale teraz už musím. Je to moja voľba, ale cítim to ako povinnosť. Dostala som správy od priateľov zo zahraničia, až z Čile, s otázkou, či naozaj mám pokračovať v hlásení? 

Len deň predtým som zrušila prestížne štipendium vo Viedni, aby som namiesto toho odišla do východnej frontovej línie. O konflikte som tam hovorila osem rokov. Pre mňa je len jedno miesto.

Čítam správy a dostávam správy, že ďalšie mestá sú napadnuté a pomaly sa vyjasňuje. Niektoré správy o ruských námorníkoch v Odese sa ukázali ako nepravdivé. 

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskij, ktorý pred niekoľkými hodinami predviedol emotívny prejav k ruským občanom, v ktorom ich vyzýval, aby zastavili vojnu, vydal nové vyhlásenie. Odkazoval na slávnu protivojenskú pieseň z druhej svetovej vojny: „Chcú Rusi vojnu?“ a dodal „Odpoveď je na vás“.

V novom minútovom vyhlásení nás vyzval, aby sme zostali doma, neponáhľali sa, ale boli silní.

Všetko ostatné zrušené

O 6:30 medzi všetkým posielam odkaz ľuďom, s ktorými sme sa dnes mali stretnúť na podujatí – ochrancom ľudských práv, niektorým poslancom a úradníkom. Je to jednoslovná správa: „zrušené“. Každý z nich je hore a my dávame a ponúkame podporu. Cítim sa veľmi emotívne.

Počúvame správy o možných leteckých útokoch. Zvyšok mesta však zostáva pokojný. Počujeme zvuk polície, ale nie vojenských sirén.

Farnosť pokračuje. Novinári píšu, že metro stále funguje, pričom mnohí sa rozhodnú ísť autom do západnej časti krajiny. Ukrajinské železnice nám oznamujú, že vlaky idúce na západ idú.

Aká iná analógia existuje?

Povedala som svojej priateľke ruskej novinárke o našej nálade. Roky som sa zdráhala prirovnať akéhokoľvek diktátora k Hitlerovi alebo akúkoľvek vojnu k druhej svetovej vojne. To prirovnanie sa mi zdalo prehnané, až vulgárne.

Ale aká iná analógia existuje? Bezdôvodne, v akte čistého šialenstva, došlo k staromódnemu leteckému útoku na susednú krajinu.

Povedala som to svojej ruskej kolegyni a veľmi som sa snažila nedávať najavo, ako sa mi chvel hlas. Znovu požiadala o odpustenie.

Existuje známa fráza: „4 hodiny ráno Kyjev je bombardovaný“. Pozná to každé ukrajinské a ruské dieťa. Tak znelo oznámenie o nemeckom bombardovaní Kyjeva v roku 1941.

A sme tu: 24. februára 5:00 Kyjev je bombardovaný Ruskom.

S radosťou zložím hovor. Nechcem, aby ma moja kolegyňa novinárka počula plakať. A potom mi zavolá sestra. Vedela som, že to urobí, som to ja, rodina a moja matka sa na mňa obracajú, keď majú problémy alebo potrebujú vedieť, čo sa deje.

Dve a pol hodiny od začiatku invázie spali. Neodvážila som sa im zavolať. Naozaj som nechcela. Chcela som im predĺžiť pokoj, hoci len na pár hodín.

Pozor, je tu cenzúra!

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám za prečítanie článku.

Vždy sme boli radi, ak ste si naše články zdieľali aj na FB. Tam sa ich však vďaka cenzúre a brigádnickým udavačom „závadného obsahu“ zjavuje čoraz menej. My však odmietame tak cenzúru, ako predstavu podľahnúť udavačom, samozvaným, no dočasným majiteľom a strážcom jedinej – ich – prípustnej pravdy.

Na FB zostávame s tým, čo nám „dovolia“, na Telegram prechádzame so všetkými článkami bez cenzúry.

Nájdete nás tu: https://t.me/hlavnydennik

Ďakujeme za vaše nové a pribúdajúce návštevy. Redakcia HD.