Sedláci. Vidláci. Divní ľudia. Tak pôsobia na sídliskách tí, čo sa prisťahovali z dediny, alebo z malého mesta.

Lebo tam svet ešte funguje inak.

Vysoké múry, okenice

Tie nás so susedmi veľmi nespoja. Vlastne oni asi ani spájať nemajú. Majú zabezpečiť, že mi nikto nebude pozerať do grilu, keď (raz za čas) grilujeme; že mi nikto nebude vidieť, aké mám záclony, či kedy svietim v kuchyni a dokedy pozeráme telku. Že to predsa nikoho nezaujíma? A nech, veď preto máme riadne tesné žalúzie na oknách bytu!

Lenže oni nás od susedov doslova odrežú. Dávame nimi všetkým naokolo na vedomie - tu bývame my, my sme ostrov a vy ostatní nás nezaujímate, tak sa ani vy nestarajte o nás. Kochajte sa bielym plotom, nie krásnou skalkou, ktorú si domáca pani pestuje...

Čo nás takto uzavrelo?

Keď som bola na strednej škole v Levoči, navštívila som kamarátku v nejakej dedine. Nedeľa podvečer, zarozprávali sme sa a ušiel nám posledný autobus na intrák. Kamarátkina babka si cez hlavu prehodila šatku, ktorej cípy jej siahali až kdesi k pásu s tým, že ide k tretiemu susedovi, popýtať ho, či nás odvezie. "Prečo by to robil?" Opýtala som sa tej dobrej ženičky a ona na to len: "Biedu na vás!" 

Občas som šla do Levoče za kamarátkou. Nočným autobusom. Niekde pred Krupinou mával pauzu v motoreste, ktorý bol otvorený po celú noc. Po jeho rekonštrukcii mi jeden z vodičov hovorí: "Ak potrebujete na toaletu, odvediem vás, kolega nám zatiaľ objedná kávu." Pozerám na neho, že veď nemusí, ja to nájdem. Našla by som, ale celkom inde, ako som bola zvyknutá. A tak som bola za doprovod vďačná. Aj za kávu, ktorú som si síce zaplatila, ale druhý pán vodič priniesol na terasu, kde sme trávili prestávku. 

Generácie našich prarodičov

sa riadili tým, že čo dostaneš, to sa ti vráti. A z takej strany, z ktorej to najmenej čakáš. A tentokrát nehovorím o mojej rodine. V minulosti u nás celé dediny fungovali tak, že keď jeden staval dom, na stavbu chodila pomáhať celá ulica.

Nebolo chladničiek, mrazničiek a tak si susedia pomáhali aj s mäsom pri zabíjačkách. Na Orave (a nie len tam) to aj dnes tak funguje. Suseda pečie koláč, prinesie nám. My zajtra budeme mať viac jabĺk, ako aktuálne spotrebujeme, tak šup s nimi k susedom. A tanier sa nikdy nevracia prázdny. Nie z poverčivosti. Lebo veď niečo som dostala, niečo vrátim. 

V Bratislave by som "neprežila".

Neočakávam od susedov v bloku, kde je sto bytov, že sa budú nejako družne priateliť a robiť pred panelákom "východniarsku svadbu. Ale "neprežila" by som tú anonymitu. Že susedia sa takmer nepoznajú, registrujú sa maximálne tak ako "známa tvár z električkovej zastávky" a keď sa niekoho vo vchode pri schránkach opýtate, ako sa máte, pozrie na vás, ako keby ste od neho chceli sto eur. Pomaly každá domácnosť má 1-2 autá, telka v každej izbe, skrátka susedov "nepotrebujeme". Ako tá babička, ktorá by dnes mala asi 120 rokov - biedu na vás. Kedysi sa ľudia potrebovali. A tak sa aj premohli, aby si navzájom pomohli. 

Moderné budovanie komunít

Keď na sociálnych sieťach čítam o budovaní komunít, musím sa trošku usmievať. Komunitné bazáre? Susedské samozbery? Vážení, objavili ste teplú vodu? Veď toto tu fungovalo generácie pred nami, len naši predkovia to nepotrebovali moderne pomenúvať, oni to žili...

Pomáhame si navzájom

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám za prečítanie článku.

Ak máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať.

Do našej ponuky sme zaradili aj rubriku Regióny, pomocou ktorej chceme byť k vám ešte informačne bližšie.

Články z tejto rubriky si môžete prečítať kliknutím na Regióny v hlavičke našej webovej stránky www.hlavnydennik.sk alebo zrolovaním stránky dolu až nad baner blog.

Ak máte záujem pracovať pre nás z domu a máte žurnalistické skúsenosti, píšte na [email protected]. Ak nás zaujmete, určite sa ozveme.

Ďakujeme za vaše návštevy. Redakcia HD.