„Ak by sme mali celé tajomstvo Vianoc vyjadriť jedným slovom, myslím, že slovo pokora je tým hlavným, ktoré nám môže pomôcť.“ Takto sa pred vianočnými sviatkami prihovoril pápež František členom Rímskej kúrie a kardinálom, medzi ktorými nechýbal ani ten najstarší, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov Jozef Tomko. Príhovor prinášame v plnom znení, text aj video preberáme z portálu vaticannews.va.

Pápež František sa v príhovore zameral na ústredný význam pokory ako brány, ktorou vchádza do sveta spása: Ježiš Kristus.

„Pokora je schopnosť vedieť prebývať bez zúfalstva, s realizmom, radosťou a nádejou v tomto ľudstve, v ľudstve, ktoré Pán miluje a požehnáva,“ uviedol Svätý Otec. Biblicky ilustroval cestu k pokore na vnútornom prerode biblickej postavy Sýrčana Námana, ktorého Boh prostredníctvom proroka uzdravil z malomocenstva.

Aj tentoraz pápež varoval pred nebezpečenstvom duchovného svetáctva a zdôraznil, že pre nadobudnutie pokory sú potrebné korene („pamätať“) a púčiky („byť plodným“) – „bez nich sme chorí a odsúdení na zánik“.

Synodálny proces začatý 17. októbra so svojím zameraním na participáciu, spoločenstvo a misiu zahŕňa celý Boží ľud, a v prvoradom zmysle je výzvou pre tých, ktorí pracujú v Rímskej kúrii, prízvukoval Svätý Otec:

„Kúria nie je len logistickým a byrokratickým nástrojom pre potreby univerzálnej Cirkvi, ale je prvým orgánom povolaným vydávať svedectvo, a práve preto získava stále väčšiu autoritu a účinnosť, keď sa osobne ujíma výziev synodálneho obrátenia, ku ktorému je aj ona povolaná. Organizácia, akú musíme uvádzať do činnosti nie je podniková, ale evanjeliová.“

Pokora podmieňuje aj tri charakteristiky synodálneho procesu: spoločenstvo, spoluúčasť a misia, zdôraznil pápež:

„Rodia sa z pokorného srdca: bez pokory nemožno uskutočňovať ani participáciu, ani spoločenstvo, ani misiu.“

V tejto súvislosti Svätý Otec poukázal na pokoru ako črtu samotného tajomstva Cirkvi. Citoval pri tom slová francúzskeho teológa kardinála Henriho de Lubaca (1896-1991) z jeho ekleziologického diela Meditácie o Cirkvi:

„Participácia, misia a spoločenstvo sú charakteristickými znakmi pokornej Cirkvi, ktorá počúva Ducha a kladie svoj stred mimo seba. Henri de Lubac povedal: „V očiach sveta Cirkev, podobne ako jej Pán, má vždy výzor otroka. Existuje tu dole v podobe služobníčky. [...] Nie je ani akadémiou vedcov, ani večeradlom ušľachtilých duchovných, ani zhromaždením nadľudí. Naopak, je to presne naopak. Tisnú sa v nej mrzáci, znetvorení, úbožiaci každého druhu sa tlačia dovnútra, tlačia sa v nej priemerní [...]; pre prirodzeného človeka je ťažké, či skôr nemožné, pokým sa v ňom neuskutoční radikálna premena, rozpoznať v tejto skutočnosti naplnenie spásnej kenózy, obdivuhodnú stopu Božej pokory“ (Meditácie o Cirkvi, 352).“

Aj záverečné žičenie pápež formuloval ako prehlbovanie sa v cnosti pokory:

„Sme tu - a ja ako prvý -, aby sme sa naučili kľačať a klaňať sa Pánovi v jeho pokore, a nie iným pánom v ich prázdnom prepychu. Sme ako pastieri, sme ako mudrci, sme ako Ježiš. Tu je ponaučenie Vianoc: pokora je veľkou podmienkou viery, duchovného života, svätosti. Nech nám ju Pán daruje, počnúc prvotným prejavom Ducha v nás: túžbou. Po tom, čo nemáme, môžeme začať aspoň túžiť. A vyprosovať si od Pána milosť môcť túžiť, stať sa mužmi a ženami veľkých túžob. A túžba je už pôsobením Ducha vo vnútri každého z nás.“