Po týždňovej odmlke spôsobenej pietnou spomienkou na zosnulých blízkych je tu Juraj Štubniak s novým videom. Ako už napovedal názov článku, reč bude o slobode slova.

Samozrejmosť

Podľa Štubniaka by sloboda slova mala byť, v normálnych krajinách úplnou samozrejmosťou. Niečím, o čom by sme sa ani nemali baviť. Pravda, nie tak v "demokracii karpatského typu". Ale nie je. A cituje Ústavu: "Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. V odseku 2 sa potom uvádza, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom, alebo iným spôsobom. Ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať, rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu." 

Odsek 3 je na Slovensku skôr sci-fi

"Cenzúra sa zakazuje." cituje Štubniak a vzápätí konštatuje, že niektorí sa zasmiali cez slzy. Pokračuje však odsekom č. 4: "Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, na ochranu práv a slobôd iných. Ďalej bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti." 

Aj Ústava však má svoje "ale"

V tom Štubniak problém nevidí. Vidí ho skôr v tom, kto bude to "ale" využívať, posudzovať, alebo, nedaj Bože, zneužívať. Ďalej cituje Trestný zákonník, ktorý slobodu slova limituje. Napríklad paragrafom o podnecovaní na spáchanie trestného činu. "Alebo, kto si pletie slobodu slova s tým, že propaguje skupinu, hnutie, alebo ideológiu, ktorá smeruje, alebo smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd. Alebo ktoré hlása rasovú, etnickú, národnostnú, alebo náboženskú nenávisť. V Trestnom zákonníku nájdeme množstvo možností, ako sa v konkrétnych prípadoch, ak sa nebudeme slušne správať, môžeme dostať do veľkých problémov." konštatuje Sťubniak: :ZHlavne pri našom mylnom výklade pojmu "sloboda slova." Problém nie je v zákone. "Problémom sú ľudia, ktorí niekedy nemusia odolať pokušeniu ho aj zneužívať." upozorňuje Štubniak: "Samozrejme, ak sa jedná o nepohodlných jedincov." Aj Štubniaka prekvapil rozsudok Najvyššieho súdu SR, vynesený nad T. E, Rostasom. 

Pozor na snaživcov!

"Pamätáte? Na Roberta Fica bolo okamžite podané trestné oznámenie, keď sa verejne vyjadril, že v Mazurekovej reči v regionálnom rádiu, nič trestné nezaznamenal. Premotivovaní majitelia pravdy už mu skočili na krk." pripomína Štubniak: "No lebo mantra"lebofico" je večná. Nechápem, čo z textu sa hodilo prokurátorovi Honzovi na zosnovanie obvinenia." Lenže, ako sám Štubniak uznáva, on nie je v týchto veciach profesionál a to, že je rozčarovaný, považuje za svoj problém.

S čím má teda problém?

"Trápi ma jedna vec. Kam to tá, v úvodzovkách demokracia dopracovala, ak musíte svoje vyjadrenie, ktorého slobodu vám zaručuje vaša vlastná Ústava, vopred konzultovať so štábom právnikov. Nie je toto dôkaz toho, že sme o slobodu slova nenávratne prišli?" kladie si otázku Štubniak. "V normálnej, slobodne fungujúcej, demokratickej spoločnosti by mal priemerne inteligentný občan vedieť, či je jeho slobodný prejav právne nenapadnuteľný."

Keď už potrebujete armádu právnikov,

tu už sa o slobodu slova podľa Štubniaka jednať nemôže. "A už vôbec sa tu nemôže jednať o nejakú demokraciu. Herec Rowan Atkinson o slobode slova vyhlásil: "Jasným problémom s postavením urážky, hanobenia mimo zákon je to, že príliš veľa vecí možno za hanobenie pokladať. Kritiku môžu určití ľudia ľahko pokladať za hanobenie. Zosmiešňovanie možno ľahko pokladať za hanobenie. Sarkazmus, nepriaznivé prirovnanie, alebo dokonca len zdanlivé vyjadrenie alternatívneho pohľadu k zaužívanému, možno interpretovať, ako hanobenie. A preto, že toľko vecí možno pokladať za hanobenie, nie je prekvapujúce, že toľko vecí bolo za hanobenie považovaných. Pre mňa najlepším spôsobom, ako zvýšiť odolnosť spoločnosti, voči urážlivým, alebo agresívnym rečiam je, dovoliť ich ešte oveľa viac." 

Dôležitý je posol, alebo posolstvo?

V kauze vydavateľa Rostasa sa veľmi nepodarilo to, čo je dôležité - vysporiadať sa s posolstvom. Nie s poslom. "Ak chce skutočná a funkčná demokracia naplniť význam slova demokracia, musí zvládnuť aj ťažšie ataky. Ak ich plánovite rieši len represiou, tak sa nemôže nazývať demokraciou. Lebo sa jedná o učebnicový príklad totality. Dokonca aj mne nie príliš sympatický exprezident Obama v príhovore v OSN uviedol: "Chvályhodné snahy obmedziť prejav sa môžu stať nástrojom na umlčanie kritikov, alebo na užláčanie menšín. Najsilnejšou zbraňou proti nenávistnej komunikácii nie sú represie, ale je to viac komunikácie."

Akútny nedostatok komunikácie

si podľa Štubniaka všimli už takmer všetci, okrem našich volených predstaviteľov. "Ľudia, po vzore politikov, začali spolu komunikovať prostredníctvom trestných oznámení." Trestné oznámenie bolo podané aj na Ing. Štubniaka, za trestný čin ohovárania. "Ak si pozriete video Domškola, kde som citoval mail jedného rodiča, možno nebudete chápať dôvod ani vy. Riaditeľka spomínanej školy zrejme veci chápe inak, ako ja a preto ma namiesto vzájomnej komunikácie, obšťastnila trestným oznámením." Ďalej sa k veci vyjadrovať nebude, keďže obvinenie ešte nie je vznesené a celé je to v predprípravnom štádiu. 

Politická satira

Tá tu existovala nejaký čas po tzv. politickom prevrate. J. Štubniak pripomína: "Nedávno som pozeral staré diely českej Sody. Nestačil som sa diviť. Dnes by cez televízneho cenzora prešla máloktorá scénka. A to napriek tomu, že znenie vyššie zmieneného článku Ústavy sa vôbec nezmenilo."

Čo sa vlastne zmenilo?  

"Všetko naokolo sa tvári prívetivo, ale žijeme v tzv. mäkkej totalite zneužívania zákona, znásilňovania právneho štátu a hranej politickej korektnosti. Tí, ktorí s nami túto hru hrajú, sú asi takí skutoční, ako falošné esá v rukáve profesionálneho gamblera. A čo robíme my?" pýta sa Štubniak: "Nadávame, čušíme, vakcinujeme sa, chodíme odovzdávať svoj genetický materiál a v zbožnom dúfaní potichu čakáme na lepšiu budúcnosť."

Nebude

Zákony fyziky totiž hovoria jednoznačne - bez akcie, niet reakcie. "Ani mlčaním, ani písaním statusov a komentárov na priblblé sociálne siete nič nezmeníte. Dokonca ani podávaním nezmyselných trestných oznámení nespravíte zo Slovenska lepšie miesto na život. Preto by sa mal každý z nás zamyslieť, či chce viesť takýto život. Ak život v mäkkej totalite žiť nechce, mal by pristúpiť aj k mäkkým protiopatreniam." upozorňuje Štubniak. 

Dve polovice 

Na začiatok by možno stačilo nepracovať u zamestnávateľov, ktorí obmedzujú práva a slobody jednotlivca. "Ak približne polovica obyvateľstva, na ktorú je vyvíjaný čoraz väčší nátlak, povie "Nie!", tak všetka tá práca ostane na tej druhej polovici. Tá to, samozrejme, nebude stíhať. Potom nastane čas na komunikáciu. Ale to už bude komunikácia rovného s rovným. Na výber máme každý." upozorňuje na záver J. Štubniak.