Aj my chceme žiť. Ale nie takto!
05 | 11 | 2021 I Eka Balašková

Prišli sme s asistentkou do kancelárie. Dnes máme stránkový deň a jej drobec sa usádza k stolu. Vie, že dostane horúcu čokoládu. Sľúbila som mu ju, keď som ho donútila, aby s nami ešte skočil do trafiky pre krížovky. Klienta máme dohovoreného na deviatu a tak ja robím kávu a čokoládu a asistentka vyberá moje krížovky. Zapína kachle a sadá si ku krížovkám, aby som si ich mohla vypĺňať.

Nevidiaci lúšti krížovky

"Privlastňovacie zámeno na štyri?"
"Moje."
"Nie, moja. Lebo tam máme akciovú spoločnosť." zaznačí moja vidiaca parťáčka a malý reaguje - začne si spievať nejakú akciovú reklamu. Vzápätí mi vysvetľuje, čo práve nakreslil a prečo je na tráve toľko ... 

Nesmelé klopanie na dvere

Vchádza klient. Poznáme sa roky. Priniesol nejaké papiere a tak sa malý ukladá do kresla pri kachliach. Vie, že jeho mamičku budeme potrebovať my. Tie nejaké papiere sú oznámenie o nedoplatku za elektrinu. Necelé dve stovky. Klient má dôchodok presne o stovku vyšší. Rodičov stratil ešte ako dieťa, vychovala ho stará mama. Tá týždeň čo týždeň v piatok a v nedeľu s ním nasadla na vlak, aby mohol absolvovať najskôr základnú, potom strednú školu.Pominula sa aj tá a tak v jednoizbovom byte zostal sám. 

Boli časy,

keď na tunajšom rehabilitačnom oddelení robil maséra. Lenže prišla Zajacova reforma a on aj s pár ďalšími zamestnancami o prácu prišiel. Dostal možnosť zamestnať sa v meste o sto kilometrov ďalej, no zrak sa zhoršoval a on ako štyridsiatnik nemal odvahu niekde začínať od nuly. A tak ideme skúsiť telefonicky dohodnúť stretnutie s niekým z elektrární kvôli splátkovému kalendáru... Bude splácať po tridsiatich eurách. V duchu prepočítavam. Dôchodok má tri stovky. Za bývanie dá dve stovky. V lekárni nechá mesačne dvacku. K lekárovi do Bratislavy už nechodí. Nepýtam sa prečo. Veď na prežitie má denne poldruha eura... 

Konečne doma

Ako zvukovú kulisu si púšťam telku. Vykladám nákup z tašky. V telke ide reklama a po nej začína nejaká relácia. Reportáž zo snobskej párty, recepcie, rautu, či ako sa tie všelijaké "bavečky" bohatých volajú. Moderátorka sladkým hlasom pozerá do taniera pani poslankyni. Tá si dáva len nejakého duseného lososa s niečím, čoho názov som v živote nepočula. Sladký hlas moderátorky pani poslankyňu upozorňuje, aby bola opatrná, lebo ten tanier má veľmi blízko šiat pani ministrovej a tie vo výklade prepípanej značky stáli okolo sedemsto eur. Za zmienku stoja aj črievičky, za ktoré údajne vysolila nie menej, ako tristo eur a kabelka je vykladaná neviem čím, tá stála cez ... Vypínam telku a nepublikovateľne posielam pani ministrovú aj s celou elitou niekam, kde slnko nesvieti. Veľmi by som pani poslankyni, pánovi ministrovi dopriala, aby si na pol roka vyskúšali život za 1,50 € na deň. 

Toto nie je závisť

Toto je smútok. Nie nad tým, že niekto má. Nie nad tým, že niekto sa len oblečie a obuje za sumu, za ktorú niekto žije štyri mesiace. Nechce tak žiť. Vlastne chce. Veľmi chce. Žiť. Ale nie tak.