Na úvod musím napísať, že hoci som sama chodila do špeciálnych škôl, som za inklúziu a integráciu. Plnohodnotné integrované/inkluzívne vzdelávanie je to, čo by pomohlo mnohým deťom. Nebudem v tomto článku riešiť, čo všetko k nemu nášmu školstvu chýba – asistenti, špeciálni pedagógovia, adekvátne vybavenie či všetkým prístupné budovy. A to chce peniaze.

Rovnaké otázky som položila dvom dámam s rovnakou diagnózou, obe prakticky nevidiace. Pani, nazvime ju Marta, chodila do špeciálnych škôl a pani, ktorú si nazvime Sabína, absolvovala do 5. ročníka bežnú základnú školu integrovane, neskôr špeciálny pedagóg rodičom odporúčal špeciálnu školu v Bratislave.

Poďme na to od útleho detstva. Ako vaši rodičia prišli na to, že s vašimi očami nie je niečo v poriadku?

M: Jednoducho – pri bežných vizuálnych podnetoch som nereagovala. Reagovala som len na zvuky – to som vraj vrešťala, ako keby ma na nože brali, keď okolo nás po ulici prešiel náklaďák alebo traktor. Zrakom som reagovala len vtedy, keď mi čosi prešlo tesne pred tvárou.

S: Ja som ako dieťa videla lepšie, takže nikto nevnímal, že trebárs nereagujem, lebo veď mimiku som mohla „odkukať“, zareagovala som, keď ma niečo zaujalo, aj som sa naťahovala po lesklých drobnostiach – mamine náušnice, babkina retiazka... Keďže sme boli veľká rodina, v dome nás žilo niekoľko generácii a vždy bol niekto doma, navyše v našej dedine nebola škôlka, moji rodičia sa rozhodli, že ma do škôlky nedajú – rovnako, ako do nej nechodili moji súrodenci, bratranci a sesternice. Do predškolskej triedy sme prišli možno trošku zaostalí (smiech), ale popri starších deťoch sme sa všeličo naučili, hygienické návyky sme mali, a tak to nikto neriešil. Takže na to, že mám problém s očami prišli až pri nejakej zdravotnej prehliadke. Učiteľky síce videli, že si veci prikladám bližšie k tvári než ostatné deti, ale to pripisovali „zlozvykom“ z domácej výchovy.

Základná škola – pre vašich rodičov asi nebolo jednoduché, pustiť svoje dieťa do školy, kde bude týždeň na internáte. Ako sa vaši rodičia dozvedeli o špeciálnej škole?

M: Moja babka chodila do miestneho Zväzu invalidov. Chodil tam aj nejaký nevidiaci pán, ktorý túto školu kedysi v jej začiatkoch navštevoval. „Invalidi“ pre svojich členov robili všelijaké akcie a na jednej mikulášskej som sa s týmto pánom zoznámila aj ja, takže si ho veľmi matne pamätám. Nejaký čas po tom babka prišla domov s tým, že „zajtra idem s pánom Černým do Bratislavy, tam vraj je nejaký ústav pre nevidiacich, kde by Martuška mohla bývať.“ To samozrejme vzbudilo obrovskú vlnu nevôle, lebo veď naša rodina nie sú nejakí odľudovia, čo sa zrieknu dieťaťa len preto, lebo zle vidí, a tak babka s pánom Černým nešla nikam. Medzitým sa naši neviemakým činom dostali do špeciálno- pedagogickej poradne, kde im psychologička vysvetlila, že to nie je ústav, ako si ho predstavuje väčšina ľudí, ale je to vlastne internátna škola, kde sú učitelia a vychovávatelia, ktorí majú vzdelanie na prácu s presne takýmito deťmi, o dieťa je tam dobre postarané a na víkendy ho môžu vziať normálne domov. Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov a na tie časy bola škola moderná, naši pri návšteve videli, že deti sú spokojné, je o ne postarané, majú k dispozícii veľký dvor a učitelia či vychovávatelia majú na ne dostatok času a priestoru. A tak bolo rozhodnuté – skúsime to, po roku sa uvidí.

S: Prvý stupeň som chodila do školy u nás, v susednej dedine. Prvý ročník mi stačilo sedieť v prvej lavici, preto moje „zlé oči“ nikomu neprekážali. Časom však začali prekážať mne, lebo ako sa nároky v škole zvyšovali, mňa začala bolievať hlava. Dostala som okuliare a stav sa na nejaký čas zlepšil. Niekedy v druhom polroku druhého ročníka sa bolesti hlavy stávali neznesiteľné, no v osemdesiatych rokoch neexistovalo, že dieťa má migrény, veľké bolesti hlavy. Tie prišli s psychickým vypätím po nejakej písomke, takže ma učiteľka „odiagnostikovala“ ako precitlivenú simulantku. Naši síce videli, že niečo nie je „s kostolným riadom“, ale viete, ako to na dedine bývalo – učiteľ povie, tak je to pravda. Raz sme boli v okresnom meste a ako sme čakali na autobus, mame sa prihovorila nejaká pani s tým, že dievčatko asi chodí do Bratislavy do internátu – nedávno čítala v nejakom časopise, že je tam škola pre takéto deti. No ešte to tak, v našej rodine sa deti vychovávajú, nie odkladajú a tým to zatiaľ skončilo. Občas sa mi stalo, že som nezbadala na stole pohár, ktorý som prevrhla (dávaj prosím ťa pozor), večne som mala modriny, lebo som krivo stúpila, do niečoho narazila (to si celá ty, nos si rozbiješ aj na rovnej ceste), do toho tie migrény. Pre moju rodinu som bola „trošku nešikovná“, pre decká v škole nemožná Saba, čo malo za následok, že som sa začala uzatvárať do seba. Takže som sa s inými deckami veľmi nebavila, ja som ich nezaujímala, lebo veď kto by sa kamarátil s nemožnou... Samozrejme, aj výsledky v škole boli mizerné – hanbila som sa za to, že „na nič“ nevidím, a tak som čím ďalej, tým viac zaostávala. Preradili ma do osobitnej školy v meste, lenže tam som samozrejme nepatrila. Raz som v záchvate migrény odpadla a niekto poslal našich so mnou k neurológovi. Ten o špeciálnej škole v Bratislave vedel, a tak našim povedal, že ak sa stav nezlepší, buď ma v piatom ročníku presunú do pomocnej školy, alebo prestúpim do Bratislavy. To bola pre našich veľká dilema, lebo pomocná škola, to už hádam ani škola nie je, ale boli sme na seba veľmi naviazaní – ako som vyššie spomínala, na našom dvore bývali dvaja otcovi bratia, s nami v dome starí rodičia, takže svojím spôsobom taký svet pre nás. Ale naši vedeli, že do pomocnej školy ozaj nepatrím, a tak padlo rozhodnutie – v septembri nastúpim do Bratislavy.

Vaše začiatky v špeciálnej základnej škole - aké boli? Ako si na ne spomínate?

M: Ja ani neviem, brala som to tak nejako prirodzene. Viac sa báli naši. Jasné, že vždy v nedeľu mi bolo ľúto, že musím ísť z domu, ale naši boli nekompromisní – keď sme sa dali na boj, musíme bojovať. Ako každé dieťa, aj ja som bola veľmi zvedavá a všetko ma zaujímalo, takže vždy v piatok, keď naši pre mňa prišli, cestou na stanicu a ešte nejaký čas vo vlaku som im vykladala, čo som sa naučila, čo bolo vtedy a vtedy, boli sme na výchovnom koncerte, v utorok sme boli v Centrume (obchod v Karlovej Vsi, pozn. red.), včera v Botanickej záhrade a na budúci týždeň nám vychovávateľka sľúbila, že pôjdeme do ZOO... Rozhodla som teda ja, že áno, toto je škola pre mňa, aj keď dnes si uvedomujem, že pre našich to bolo finančne veľmi náročné.

S: Joooj, to bola úplne iná planéta! Aj tam som síce nastúpila do osobitnej triedy, ale po prvom polroku, keď som sa pod vedením učiteľky a vychovávateľov „normálne“ doučila čítať, písať, ostatné už šlo akosi samo. Očná, ktorú sme mali priamo v budove, mi riadne vyšetrila zrak, vlastne to bolo prvé. Dostala som nové okuliare a to vám bolo nepopísateľné! Predstavte si, že sa pozeráte na svet cez husto tkanú záclonu a zrazu vám ju niekto zloží z očí. Aj naši videli, že som začala „kvitnúť“ a s „našou nešikovnou Sabínkou“ sa po čase stala veľká zmena. Migrény takmer úplne ustúpili a ako som dovtedy neznášala, keď ma babka posadili k stolu a „na, čítaj mi z Vlasty“, časom som si to užívala. Samozrejme nebolo to mávnutie čarovného prútika, táto premena trvala asi rok. V šiestom ročníku som sa dostala na krajské kolo Puškinovho pamätníka (recitačná súťaž v Ruskom jazyku) a ako sprievod na súťaži bola aj moja učiteľka zo základnej školy v dedine, kde som do ZŠ začala chodiť. Asi bolo pre ňu veľkým prekvapením, keď sa tá precitlivená simulantka dostala na takúto súťaž.

Taký internát, to je „bublina“, do ktorej neprenikne nik, kto tam „nemá čo robiť“. Bolo tam o vás postarané v zmysle, že ste nechodili hladné, dostali ste normálne vedomosti, decká z tejto školy chodili na matematické olympiády, recitačné, vlastivedné či prírodovedné súťaže. Ako ste to zvládli, veď tie recitačné súťaže, tam nestačilo naučiť sa baladu o ranenej breze a vysypať ju ako z rukáva?

M: Naším internátom sa „večne“ niesla hudba. Flauta, klavír, akordeón boli nástroje, ktoré mali niektoré decká ako „krúžky“. Ja som nevynikala v ničom, bola som taký sivý priemer, ale mala som spolužiačku, ktorá tuším ešte aj na WC chodila s notami. Pravda, aby sme neboli všetci tým sivým priemerom, chcelo to veľkú snahu a námahu od pedagógov. No asi hlavne trpezlivosť. Mali sme rozmanité krúžky, do ktorých sme sa mohli prihlásiť. Na krúžku šikovných rúk som sa naučila štrikovať a háčkovať, čo som veľmi využila aj ako dospelá. Najhoršie bolo, keď mi z ihlíc popadali očká. Nie vždy som ich správne pochytala a tak som nie raz musela veľký kus párať... Hovorí sa, že byť pedagógom nie je zamestnanie, ale poslanie. A pre týchto ľudí – špeciálnych pedagógov to platí hádam trojnásobne. Tá trpezlivosť, s ktorou sa nám venovali, bola obdivuhodná.

S: V šiestom ročníku moja učiteľka Slovenčiny objavila, že by som mohla recitovať. Ako to objavila? (smiech) Šla okolo našej triedy, keď som spolužiakom čítala nejakú časť z povinného čítania, kde som samozrejme riadne preháňala a afektovala v dialógoch, a tak sa ma pri inej príležitosti opýtala, či by som sa nenaučila nejaký nenáročný text na nejakú školskú slávnosť. Naučila som sa a bolo rozhodnuté. Ruštinárka mi rukou prepisovala texty na takú veľkosť, aby som na to videla. To znamenalo, že text na pol strany v knihe mal v jej prepise niekoľko strán formátu A4, čo som sa naučila a dodnes mám niekde diplomy, aj nejaké drobnosti, čo som povyhrávala.

Vaše očné diagnózy sú dedičné. Vaše deti sa im teda nevyhli tiež. Akú školu navštevovali oni?

M: Chcela som dať Lenku do školy, kde som kedysi chodila aj ja. Dnes je ale trend, že treba deti vzdelávať inkluzívne, a tak som sa nechala „nahovoriť“ na to, že bude chodiť do bežnej školy. Lenže dieťa síce chodilo do bežnej školy, papierovo bolo všetko ideálne, lebo veď „máme čárečku“ – v škole máme inkluzívne vzdelávanie, no hodiny vyzerali tak, že Lenka sedela v zadnej lavici tichúčko ako pena, aby nevyrušovala, a keď mali ostatné deti hudobnú, telesnú či výtvarnú výchovu, do triedy k našej Lenke prišiel špeciálny pedagóg, ktorý s ňou expresne prebral všetko to, čo na hodinách prebrali ostatné deti. V treťom ročníku som si postavila hlavu a povedala som, že ja chcem, aby moje dieťa chodilo do školy, kde dostane plnohodnotné vzdelanie. V prvom, druhom ročníku sa to teoreticky dalo zvládnuť aj takto, ale čo bude, keď bude tých predmetov viac? Moje dieťa tiež potrebuje vybiť energiu, hýbať sa, na telesnej, nie natlačiť do hlavy behom 45 minút to, na čo mali ostatní celý deň. Zatiaľ to zvládala, ale ako tretiačka prichádzala domov unavená, navyše sa odmietala doma učiť, lebo toho mala dosť zo školy a potrebovala aj nejakú pohybovú aktivitu. Keď začala byť agresívna, povedali sme si s manželom, že my nechceme vychovávať uzlík nervov a pre Lenku sme chodili do Bratislavy tak, ako moji rodičia pre mňa.

S: Máme dve deti – Martina a Renátku. Keďže obaja s manželom sme zrakáči, nič sme nenechali na náhodu a deti nosili okuliare od troch rokov. Bolo to náročné, lebo šošovky nosiť nemohli, ale u Martina sa zrak podarilo skorigovať tak, že mohol skončiť bežnú školu. Renátka bola iný prípad, vedeli sme, že „musí“ ísť do Bratislavy, a tak sme ju na to asi rok pripravovali, lebo ešte stále sme tá obrovská, súdržná rodina a viem, ako veľmi smutno bývalo na internáte mne. Martin s nevestou čakajú bábo, tak si veľmi prajem, aby toto riešiť nemuseli, ale na to je ešte čas. Budeme sa tomu venovať, keď to bude aktuálne.

Ako väčšinou funguje inkluzívne vzdelávanie na Slovensku

Na to som sa opýtala Laury, študentky špeciálnej pedagogiky, ktorá praxovala v bežnej škole.

"Mala som na starosti dvoch žiakov s rôznymi diagnózami. Náš deň vyzeral tak, že chalani cez vyučovanie sedeli v triede, ale pracovať s nimi som nevedela, pretože sme rušili ostatné deti. A tak sme tam len sedeli a niečo si písali. Keď ostatné, "zdravé" decká šli na telesnú, hudobnú, výtvarnú, alebo etickú výchovu, my sme za tú hodinu museli prebehnúť všetky zvyšné hodiny z toho dňa. Toto nie je vzdelávanie, za 45 minút predsa nestihnete dobehnúť všetko to, na čo mali decká päť hodín. Ono sa to tak dá nejaký čas, ale potom sa ten deficit len zväčšuje. Keď bežíte stovku, sú tie rozdiely medzi bežcami iné, ako keď bežíte čo ja viem kilometer. Dieťa so znevýhodnením tam síce sedí, ale učiteľ, čo robí výklad nemá čas venovať sa jeho špeciálnym potrebám a ono síce počúva, ale nemôže sa pýtať. Na toto sú špeciálne školy ideálne - v triede je pár žiakov a tým sa ten pedagóg stíha venovať." konštatuje Laura a dodáva: "Čo je horšie, tieto decká si veľmi dobre uvedomujú, že "nestíhajú" a že brzdia ostatných. Tento trend prispôsobovania sa najslabším je demotivujúci."

Mali sme vybudované veľmi kvalitné špeciálne školstvo, ktoré mohlo fungovať popri inklúzii tých, ktorí sú jej schopní. inklúzia nie je pre každého a za každú cenu.