Po víkendovom stretnutí G7 nasledoval v pondelok samit NATO, na ktorom sa predvídateľne preberala podobná téma: Čína.

Najväčší problém Čína. Ale pre koho?

Generálny tajomník Jens Stoltenberg poprel, že by západ bol v „studenej vojne“ s Pekingom, napriek tomu však uviedol, že Čína predstavuje „systémové výzvy“ kvôli rastúcim schopnostiam, ktoré predstavujú hrozbu pre bezpečnosť aliancie.

Peking to odmietol s tvrdením, že NATO je posadnuté „teóriou čínskej hrozby“ a vyvoláva problémy. Vyzýva alianciu, aby „vývoj krajiny vnímala racionálne“.



Existuje teda studená vojna alebo nie? Zdá sa byť veľmi mätúce, aby organizácia, ktorá bola sama financovaná, aby pokračovala v studenej vojne, poprela, že má podobné zámery voči Číne. Ani na papieri nemá nič z toho zmysel.

NATO je, ako už naznačuje jeho názov, severoatlantická organizácia, napriek tomu sa zameriava na národ, ktorý je na opačnej strane sveta vo východnej Ázii. Z tohto dôvodu je myšlienka, že Čína predstavuje riziko pre alianciu, veľmi otázna.

Prečo Čína predstavuje hrozbu pre NATO?

Čína nemá v Atlantiku vojenské zastúpenie a neusiluje sa o expanziu do tejto oblasti. Prečo potom Peking predstavuje hrozbu pre NATO?



Je zrejmé, že NATO nie je ani tak bezpečnostnou organizáciou pre európske štáty, ako skôr prostriedkom na podporu americkej hegemónie.

Nerozpustili ju po skončení pôvodnej studenej vojny, ale rýchlo znovuobjavila sama seba a okamžite sa pustila do expanzie na východ s cieľom upevniť nový status quo. Zároveň sa stala zbraňou zmeny režimu a vojenského dobytia na Blízkom východe, to všetko slúžiac záujmom Washingtonu.

Skutočne je povaha NATO obranná?

Pritom je jej „obranná“ povaha v rozpore so skutočnosťou, že sa neustále snaží získať protivníka. Neustále bude tvrdiť, že jej hodnoty sú ohrozené nielen regionálne, ale aj v globálnom meradle.



V tomto prípade je zrejmé, že Bidenova vláda si teraz na inštitucionálnej úrovni privlastňuje NATO, aby splnila svoje protičínske ciele. Ako by mohla Čína interpretovať svoj hlad po studenej vojne iným spôsobom, najmä preto, že z vlastného pohľadu je porovnanie zavádzajúce?

Peking sa nepokúša rozšíriť svoju ideológiu do Európy. Nezaväzuje sa ani k splneniu výdavkov na obranu vo výške 2 percent HDP, ktoré sú zamerané na členov NATO. Aj bývalý veľvyslanec USA v Rusku Michael McFaul sa na Twitteri chválil, že Čína „nemá skutočných spojencov“ ako Amerika.

Ak sa táto logika vezme v nominálnej hodnote, je to skutočne Čína, ktorá je hrozbou? Kto sa tu skutočne snaží získať globálnu nadvládu?

Nepriateľ môjho nepriateľa....

Jedným z možných dôsledkov postavenia NATO bude pravdepodobne pokračujúci rast vzťahov medzi Čínou a Ruskom na základe „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“. Aj keď obe mocnosti už majú niekoľko spoločných záujmov, tento samit ich pravdepodobne zblížil ešte viac.

Peking sa tradične usiloval posilniť vzťahy s krajinami vo východnej Európe. Pretože však niektoré krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a východného bloku nasledovali líniu USA a stali sa viac protičínskymi, najmä v Pobaltí, tieto väzby sa zmenšili.

Peking však neplánuje s Ruskom komplexnú vojnu proti NATO; predpokladá posilnené partnerstvo, a nie expanzívny hegemonický projekt v podobe, v akej je NATO.



Je tiež dôležité nepreceňovať kapacity NATO na inštitucionálnej úrovni, najmä vzhľadom na prehnané postoje Bidenovej administratívy. Zo samitu je ľahké vyvodiť záver, že aliancia je vodotesná, jednotná a že neexistujú rozdiely medzi členmi, ktorí sú rovnako pripravení napadnúť Peking.

Pre mnohých členov je to len obchod

To nemohlo byť ďaleko od pravdy, pretože mnoho členov aliancie má aj naďalej dobré vzťahy s Čínou. Napríklad Turecko je dnes v skutočnosti bližšie k Pekingu a Moskve ako k Washingtonu alebo Bruselu.

Rovnako je Maďarsko ďalšou krajinou NATO, ktorá sa čoraz viac približuje k Pekingu. Len pred niekoľkými týždňami bol v Guiyangu na rokovaniach poľský minister zahraničia Zbigniew Rau. Dokonca aj niektoré z väčších európskych krajín, ako napríklad Francúzsko alebo Nemecko uprednostnili prístup otvorených dverí  s Čínou pred tvrdou konfrontáciou USA.



Preto môžu Stoltenbergove rozporuplné poznámky, že neexistuje studená vojna, v skutočnosti ilustrovať nejednotnosť v otázke Číny, ktorá je prítomná v NATO, na rozdiel od prejavu solidarity. V tomto prípade bol aliancia zjavne prinútená USA k tejto pozícii. Amerika sa tu pokúša premietnuť svoju vlastnú moc.

Napriek tomu nie je NATO v konečnom dôsledku plne zjednotená koalícia proti Pekingu. Ide tu skôr o obchod. A tak to bude ako obvykle, pretože Čína nemá nijaké pochybnosti o možnej spolupráci s mnohými krajinami v skupine.