Komentár  Dmitrija Minina (Fond strategickej kultúry)

Lukašenko prebral iniciatívu a pustil sa do USA

Zdá sa, že svojský diplomatický žáner odpovede na povýšené a drzé požiadavky mocných tohto sveta vo Veľkom Rusku ešte neumrel. Dalo by sa totiž povedať, že Ministerstvo zahraničných vecí Bieloruska, ktoré je zvyčajne zdržanlivé a presné vo svojich formuláciách, tentoraz prišlo s epochálnym vyhlásením k politike USA. Rozhodne by mu ho závideli aj Záporožskí kozáci, ktorí boli výstižní v jazyku a ktorí sa neobmedzovali v epitetoch na adresu tureckého sultána, keď sa na nich obrátil so svojimi arogantnými požiadavkami.

Z tohto textu by sa určite potešil aj bývalý prezident Venezuely Hugo Chávez, ktorý pocítil na pódiu Valného zhromaždenia OSN „zjavný zápach diabolskej síry“ po tom, čo tam bol pred ním prezident Spojených štátov George W. Bush  mladší.

Veľvyslanectvo USA ako plánovač protestov

Všetko sa to začalo  25. marca príhovorom veľvyslanectva USA v Minsku, keď bola naplánovaná „totálna“ demonštrácia bieloruskej opozície. Tá sa časovo zhodovala s výročím vzniku Bieloruskej ľudovej republiky (BĽR), ktorá vznikla v roku 1918. V modernom Bielorusku sa tento deň nepovažuje za štátny sviatok. Americká diplomatická misia sa v podstate neobrátila na štát, v ktorom bola akreditovaná, ale na opozíciu s výzvou na zvrhnutie súčasnej vlády.

V tomto vyhlásení „všetkým Bielorusom“ zablahoželali k 103. výročiu vyhlásenia BĽR. Zdôrazňovalo sa tam, že "aj keď uplynulo viac ako sto rokov od prvého vyhlásenia štátnosti, nedávne udalosti ukazujú, že boj Bielorusov za slobodu a demokraciu i naďalej pokračuje." 



Veľvyslanectvo oznámilo, že zákon o demokracii, ľudských právach a zvrchovanosti v Bielorusku prijatý v USA v roku 2020 „signalizuje dôležitosť záväzkov Washingtonu v tejto oblasti“ a že USA sa „tešia na deň, keď bude bieloruský ľud schopný nezávisle určiť svoju budúcnosť. “.

Ak to nie je nárok na ničím neobmedzené právo Bieleho domu zasahovať do vnútorných záležitostí Bieloruska a ani priamou výzvou na násilné zvrhnutie súčasnej vlády, čo to potom je?

Zdá sa, že to nemohol zniesť ani tvorca bieloruského „multi-vektorového prístupu“, inklinujúci k hľadaniu kompromisov so Západom a donedávna jeho zjavný chránenec Vladimír Makej. Dnes ešte stále bieloruský minister zahraničných vecí avšak už „bez dôvery“.

Odvážna odpoveď Bidenovi

V hĺbke bieloruského ministerstva zahraničia však bola pripravená historická odpoveď Bidenovi, ktorá zatienila ešte aj povestnú kreativitu kozákov. Doteraz sa málokto odvážil takýmto spôsobom komunikovať s Američanmi.

Vo svojom komentári k vyhláseniu veľvyslanectva USA z 25. marca Bielorusi bez irónie poďakovali Američanom za blahoželanie k výročiu a priznali „všetky svoje chyby“. Napokon, je to zvykom v komunikácii rovnocenných účastníkov demokratického systému medzinárodných vzťahov.

V komentári Ministerstva zahraničných vecí Bieloruskej republiky sa hovorí : „My takisto podporujeme  snahy amerického ľudu o lepšiu budúcnosť - v tento deň i každý iný deň! Preto veríme, že iba skutočný inkluzívny dialóg pomôže americkému národu zjednotiť sa v tejto zložitej historickej chvíli.“ 

Ako nezištné gesto dobrej vôle je Bielorusko pripravené ponúknuť svoje služby pri organizovaní takéhoto procesu.  „Poskytneme všetku možnú pomoc, vrátane zapojenia našich partnerov do integračných štruktúr.“

Aj keď od získania nezávislosti uplynuli už viac ako dve storočia, nedávne udalosti v Spojených štátoch ukazujú, že „americký boj za slobodu stále pokračuje. V súčasnosti státisíce Američanov všetkých vekových skupín verejne požadujú právo určovať osud svojej krajiny „ ...

„Obdivujeme odvahu a odhodlanie amerických hrdinov vrátane J. Assangeho, E. Snowdena a C. Manninga, ktorí kvôli skutočnej slobode a harmónii v americkej spoločnosti obetovali takmer všetko. Bielorusko sa spolu s americkým ľudom teší na deň, keď bude bežný Američan môcť  voľne a bez prekážok kráčať v blízkosti Kapitolu "...



„Hlboko naplnení pozornosťou Spojených štátov k osudu Bieloruska, ako recipročný krok môžeme nezaujato prispieť k rozvoju poľnohospodárstva na Aljaške a efektívnemu rozvoju jej pozemkov. V tejto súvislosti sme pripravení zvážiť možnosť spoločného riadenia tohto územia „...

"Úprimne si prajeme, aby bol americký ľud jednotný a tiež aby nezakopol pri stúpaní po schodoch amerického sna. Dúfame, že pozitívny trend v našich vzťahoch bude pokračovať a spoločne dospejeme k okamihu, keď  budeme môcť s radosťou uvítať Šiestu flotilu USA pri námorných hraniciach  Bieloruska!"

Je pozoruhodné, že bieloruská opozičná tlač, ktorá sa stala odborníkom na všetky druhy vtipov a výsmechu režimu, na toto vyhlásenie nijako zvlášť nereagovala. Len čo vláda začala hovoriť s opozíciou a jej západnými patrónmi,  nie  úradným jazykom, ale ich vlastným jazykom, opozícia bola zmätená a nenašla nič, čo by povedala.



Americké oficiálne orgány a propagandistické kanály (Radio „Liberty“ ** a „Voice of America“ **), vysielajúce do Bieloruska vôbec nekomentovali vyhlásenie  ministerstva zahraničia, doslova akoby neexistovalo.

Pravda oči kole?

Napriek očakávaniam „signál k povstaniu“ od veľvyslanectva USA v Minsku  nezafungoval. Dňa 25. marca v  Bielorusku nedošlo k nijakým masovým nepokojom. Otázkou zostáva, čo prinútilo masy, aby v tento deň nevyšli protestovať  na ulicu.

Je to strach z možných represálií, ako môže niekto márne predpokladať? Alebo uvedomenie si, že pouličná živelnosť podľa „majdanského modelu“ nedosiahne reformu Bieloruska? Alebo možno ľudí nahnevalo nehanebné podnecovanie k deštruktívnym činom, ktoré sa prejavilo vo výzve veľvyslanectva USA?

Hrdí Bielorusi si pravdepodobne dajú rady vo svojom vlastnom štáte sami.

Dňa 31. marca, hovorca ministerstva zahraničia Ned Price urobil už vyváženejšie vyhlásenie "O situácii v Bielorusku", v ktorom sa zdôrazňovala"túžba Spojených štátov s cieľom zlepšiť povahu vzájomných vzťahov s Bieloruskom . " 



Spojené štáty chcú, aby Bielorusko „uspelo ako nezávislá, prosperujúca a demokratická krajina“. Ide už o odklon od jednostrannej podpory opozície voči tradičnej medzištátnej spolupráci. A žiadna reakcia na demarš bieloruského ministerstva zahraničia! Zapôsobil alebo vyľakal?

A hoci ministerstvo zahraničia poznamenalo, že „nemožno ignorovať udalosti spojené s uskutočnením sfalšovaných prezidentských volieb v roku 2020“ a oznámilo „nemožnosť predĺženia výnimky zo sankcií“ pre deväť bieloruských štátnych podnikov, súčasne poukázalo na kontúry kompromisu.

Ministerstvo zahraničia povedalo, že sankcie sú "vratný" krok a že "Lukašenkov režim" sa im ešte môže vyhnúť, "najmä tým, že prepustí všetkých politických väzňov." Týmto de facto deklarovali možnosť uznania súčasných bieloruských orgánov ako legitímnych, čím bieloruskú opozíciu dosť sklamali.

Môžeme povedať, že Lukašenko sa chopil iniciatívy tak na Západe, ako aj u opozície. Bolo by však neopatrné zaspať na vavrínoch. Dialóg s opozíciou a zmeny politickej štruktúry republiky sú zjavne nevyhnutné. Je potrebné mať na pamäti, že s jej prozápadnou časťou nemožno robiť kompromisy. Mosty sú spálené. Ale zapojenie do dialógu tých verejných síl, ktoré sa usilujú o konštruktívny rozvoj vzťahov s Ruskom, Čínou a partnermi v Spoločenstve nezávislých štátov, by mohlo byť aktívnejšie.