(výber z práve vydanej knihy „Generál Milan Lučanský“)

Druhý diel pokračovania

o Generálovi Lučanskom a zločincovi Mellovi.

Lučanský prišiel s takýmto obvinením na svojho bývalého kolegu vo vyšetrovacom tíme na Černáka a neskôr viceprezidenta PZ SR Málika (SITA/ TASR): „Keď sa v roku 2016 stal Málik prvým viceprezidentom Policajného zboru SR, oboznamoval sa aj s utajovanými skutočnosťami a preto potreboval aj bezpečnostnú previerku. Ministerka vnútra Denisa Saková v NR SR uviedla, že Málikovi na základe previerky policajným odborom udelil vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar záznam o určení oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia tajné. To má byť však podľa informácií v rozpore so zákonom o ochrane utajovaných skutočností, pretože Málikova previerka bola platná podľa citovaného zákona, len pokiaľ si plnil úlohy kriminálneho spravodajstva, teda kým pracoval ako šéf Odboru špecializovaných služieb.“

A toto Lučanský udal na svojho bývalého blízkeho kolegu, v danej chvíli neškodne odloženého za hranice, Národnému bezpečnostnému úradu (NBÚ)?! Veď ten to nanajvýš mohol vyhodnotiť ako priestupok a aj to nie Málika, ale jeho v danej dobe nadriadeného Tibora Gašpara. Pritom si iste spomenieme, že Málik odišiel z danej funkcie (čo je nanajvýš neobvyklé a chce to silný morálny postoj) pretože ho Gašpar od vitálnych policajných informácií odstavil...

A vďaka tomu konečne vyplával na povrch celý tento vnútorný policajný spor. A to tým, že nezmyselne obvinený Málik prehovoril. O brizancii tejto výpovede napovedá, že si ten rozhovor netrúflo uverejniť žiadne väčšie slovenské periodikum, ale po maďarsky vychádzajúci denník Vasárnap:

„Po dvadsiatich ôsmich rokoch asi nebolo ľahké odísť z polície prečo ste sa tak rozhodli? 

Máte pravdu, bolo to jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote, odišiel som pod obrovským tlakom, nebolo už ďalej možné konať inak, takže moje rozhodnutie bolo z tých, keď vlastne ani nemáte na výber, ak chcete prežiť. A nakoniec som pragmatik, viem analyzovať a vyhodnotiť riziká a riešiť krízové situácie, nechcel som už ďalej vystavovať ohrozeniu mojich blízkych rodinných príbuzných, priateľov a kolegov, samozrejme mám aj ´poistky´ v prípade, že by sa niečo zlé stalo...



No a taktiež, chcem robiť iba veci, ktoré majú zmysel a prínos pre občanov, pre spoločnosť, pre políciu či pre Slovenskú republiku. Práca policajného pridelenca je samozrejme veľmi lukratívna, a to z viacerých ohľadov. Rok na Balkáne bol skutočne pre mňa aj profesionálne veľmi obohacujúci a významný. Policajnú spoluprácu opakovane veľmi pozitívne hodnotil aj tamojší podpredseda vlády a minister vnútra Srbska Dr. Nebojša Stefanovič, ale i srbskí policajti – kolegovia, priatelia a dokonca i naši krajania žijúci v Srbsku.

Avšak, bohužiaľ, musím aj konštatovať, že Ministerstvo vnútra SR a Prezídium policajného zboru doma na Slovensku takmer každú moju aktivitu negovalo, lebo ´MÁLIK´... podotýkam bohužiaľ, takto mi to v skutočnosti zasa kolegovia na Slovensku medzi štyrmi očami s ľútosťou potvrdili.

Minimálne dvakrát bolo dokonca dohodnuté a pripravované bilaterálne stretnutie na ministerskej úrovni, čo sa však nikdy neuskutočnilo. Nakoniec už som sa často aj cítil trápne pred srbskými partnermi. Takže toto všetko ovplyvnilo moje rozhodnutie predčasne a opäť raz na vlastnú žiadosť ukončiť moje policajno-diplomatické pôsobenie. Dokonca skutočne môžem potvrdiť, že je na tejto pozícii aj vysoké finančné ohodnotenie a iné benefity, rádovo v tisíckach eur. Avšak v živote, v polícii som sa naučil, že sú situácie, kedy aj na úkor svojho komfortu a osobných výhod je nutné uprednostniť vyšší princíp a skutočné hodnoty.

Vrcholom zla a poslednou kvapkou však bolo prenasledovanie a degradovanie mojich bývalých kolegov zo strany nového vedenia Policajného zboru, pričom ide o skúsených špecialistov, ktorí dlhé roky až desaťročia pre občanov Slovenskej republiky nasadzovali svoj život a dosahovali aj významné úspechy i na medzinárodnej úrovni. Keď sa teda začalo s kariérnymi popravami a čistkami mojich bývalých spolupracovníkov, došlo k bezprecedentnému odhaľovaniu pravej totožnosti legalizantov, čo sa nikdy nestalo za vyše dvadsaťročnú históriu pôsobenia spravodajského útvaru, za žiadnej vlády, za žiadneho ministra vnútra i keď sa prežívali rôzne turbulentné obdobia, rozhodol som sa skončiť.



V takej polícii som už nechcel vykonávať štátnu službu, to už nie je polícia, do ktorej som pred mnohými rokmi vstupoval a skladal služobnú prísahu. Nakoniec kompletný zoznam príslušníkov spravodajského útvaru, zoznam ich pravých aj krycích mien, dokonca všetkých čo aj v minulosti na útvare pôsobili a už dávno svoju činnosť ukončili, sa dostal podľa môjho názoru absolútne protiprávnym spôsobom k rôznym neoprávneným osobám a dokonca i samozvaným bezpečnostným expertom, prepojeným na súčasne vedenie Policajného zboru.

Vykonanou reorganizáciou došlo k zlúčeniu absolútne nesúvisiacich špecializovaných útvarov, a tým pádom aj de facto k zániku spravodajského útvaru PZ, ktorý na Slovensku pôsobil asi 23 rokov.

Nové vedenie vzniknutého špecializovaného úradu PZ sa oboznámilo a oboznamuje so všetkými spravodajskými a kriminálnymi informáciami aj 10 rokov a viac starými a vôbec sa pritom nedodržujú príslušné právne normy a zákony upravujúce manipuláciu s utajovanými písomnosťami, kde je vo všeobecnosti nutné, aby sa každá osoba, ktorá sa s takouto písomnosťou oboznámila na túto aj podpísala a uviedla presný čas, kedy sa s ňou oboznámila a iné.

Doslova a do písmena sa neoprávnene a bezdôvodne otvoril a odkryl poznatkový fond tohto spravodajského útvaru za celú dobu jeho existencie, čo môže mať za následok ohrozenie života a zdravia príslušníkov tohto útvaru, dokonca aj takých, ktorí tam už roky neslúžia. Pričom cieľom bolo údajne zistiť a identifikovať kto a aké konkrétne zistil spravodajské a kriminálne informácie o osobách Lučanský, Zurian a iní. Tieto informácie boli zistené v kriminálnom prostredí od osôb, ktoré ich priamo od menovaných počuli, avšak z obavy o svoj život a zdravie zatiaľ nechcú o skutočnostiach vypovedať, ale verím, že príde čas.



Toto sa dostalo za všetky hranice a sme s bývalými kolegami rozhodnutí to aj právne napadnúť a predložiť dôkazy a aj svedecké výpovede, avšak až vtedy, keď budú orgány zabezpečujúce právo v Slovenskej republike skutočne dôveryhodné a nezávislé. Lebo súčasný stav týchto orgánov je tragický, proste totálna fraška, trápne divadlo a svedčia o tom aj údaje o dôveryhodnosti polície a justície, ktorá je na absolútnom dne od vzniku Slovenskej republiky.

Jednoducho políciu, prokuratúru, súdy civilné aj vojenské spravodajstvo, národný bezpečnostný úrad a aj mnohé ďalšie orgány vymáhajúce právo sú ovládané politickými stranami, záujmovými skupinami a oligarchami, ktorí si ich podelili, sprivatizovali vplyv v týchto orgánoch a oni nominujú ľudí do týchto štátnych orgánov. Dôsledky tohto stavu vidieť takmer denne v uniknutých komunikáciách, nahrávkach a najmä v nadpráci vo vzťahu k opozičným politikom a na druhej strane v „zlej koordinácii medzi prokuratúrou a políciou” keď treba stíhať „našich ľudí”.

Nie ich bohorovné vyhlásenia, pekné marketingové reči, ale ich činy a konanie hovoria za všetko celkom jasne.

Pritom v poslednom čase všetci počúvame „padni komu padni”, a že za vlády Smeru bol odsúdený Černák, Bašternák a za policajného prezidenta Milana Lučanského bol stíhaný Kočner, objasnená vražda novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej?

Černák viedol veľmi silnú organizovanú zločineckú skupinu, ale predsa už vtedy a aj dnes je potvrdené množstvom dôkazov a svedeckých výpovedí, že zároveň s ním sa nerozdielne podieľali na vraždení a užívali si korisť aj Kaštan, Kán a iní. Je skutočne „víťazstvom” spravodlivosti, že dnes z nich sedí na doživotie len samotný Černák a teda aj Kaštan na niekoľko rokov, ale iba preto, že naďalej pokračoval v páchaní trestnej činnosti.



Kán je dodnes na slobode, čo je nepochopiteľné, ale hovorí sa ako v kriminálnom, tak i v policajnom prostredí, že Kán vyhlasuje, že keď pôjde sedieť, pôjdu aj iní za ním, lebo tam údajne došlo k obchodu Lučanského a prokurátora Šufliarskeho s ním, že ak usvedčí Černáka, nikdy do väzenia nepôjde a podnikateľské aktivity sa prerozdelia.

Teraz je však v inej veci, aj keď  zatiaľ len na prvom stupni odsúdený za vraždu na 8, slovom osem, rokov. Tak uvidíme, keď bude mať polícia a prokuratúra skutočné voľné ruky i keď nemajme ilúzie, išlo im o premlčanie skutkov a taká bola vraj aj táto „dohoda s Milanom“.

No myslím si, že tak ako vtedajší mafiáni si platili policajtov a mali prepojenie na špičky politického života, tak to pokračovalo, ale oveľa sofistikovanejšie až do dnešnej doby. Otriasli tým iba rozsiahle občianske protesty po kauze GORILA a po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. To, že práve v týchto časoch bol obvinený a potom aj väzobne stíhaný, teda zatvorený Kočner a neskôr objasnená vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice a následne teda tiež zatvorení a súdení páchatelia je iba o tom, že keď už nemáte kam ustúpiť, musíte zavrieť aj svojich kumpánov, lebo inak príde rad na vás.

Mnohí, čo koristili z Kočnerovej kriminálnej činnosti a využívali ho na rôzne špinavé účely, keď videli, že už sa mu nedá pomôcť, tak sa rozhodli hodiť ho cez palubu, keď sa ich „červená jachta” začala potápať.  Kočner mal toľko masla na hlave, že keby boli skutočne chceli, tak ho mohli obviniť a zatknúť už dávno. K tomu, že sa to v júni 2018 napokon stalo kompetentných dotlačila skôr bezvýchodiskovosť situácie a významné občianske protesty, ako nejaké nové dôkazy proti Kočnerovi.

Pamätám si osobne, vyjadrenie jedného z najvplyvnejších funkcionárov NAKA, ktorého Lučanský veľmi obhajoval a chválil za pracovné výsledky, ktorý veľmi znepokojene a vystrašene niekoľko dní po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice povedal: „Asi budeme musieť zavrieť Kočnera, nejako sa predsa musíme vykúpiť, lebo inak pozatvárajú nás všetkých”, no a onedlho sa aj stalo a určite o tom budem po zákonnom poučení viac vypovedať, keď sa odpolitizuje polícia, prokuratúra a vznikne nová inšpekcia MV SR.

Bola to proste súhra okolností a ako som už povedal, nemali už kam stúpiť, tak preto aj odsúdenie Bašternáka, ale preboha, po akej dlhej dobe a za akých okolností a obštrukcií. Pre koalíciu Smer SD – SNS – MOST-HÍD  to začalo byť po vražde Kuciaka a jeho snúbenice existenčne nebezpečné, prebiehali občianske protesty a potrebovali niečím nakŕmiť dav, ľudí, verejnú mienku...“



Na tieto obvinenia Lučanský priamo neodpovedal, ale v inej súvislosti sa k tomu vyslovil k pre našu tému dôležitému menu v rozhovore pre Plus 7 dní nasledovne:  „S Mellom som nikdy nebol ani nie som v kontakte, nikdy sme k sebe nemali blízko. Bol som s ním na nejakých procesných úkonoch, alebo keď sme ho predvádzali či zadržiavali...“

Našťastie môžeme dokumentovať vzťah vyšetrovateľa Lučanského a mafiána Mella na názornom príklade, o ktorom sa zveril autorovi tejto knihy. Mellovci si boli istí beztrestnosťou preto, že verne slúžili Černákovi a ten sa chválil ochranou na najvyšších miestach, ktoré mali chrániť tento štát pred mafiánmi. Ale, prerátali sa. V roku 1997 vznikol špecializovaný tím vyšetrovateľov a prokurátorov na ich dolapenie. A zopár z nich, vrátane Milana Lučanského, hneď aj zanechali svoju vizitku na mieste, kde by si to nikto iný v tej dobe netrúfol.

Mellovci mali neďaleko Lehôtky chatu, kde s obľubou vraždili a v okolí zakopávali svoje obete. Keď tu Ivan Mello oslavoval 26-te narodeniny, pozvali aj Černáka a ponúkli ho, aby ako vyučený mäsiar zarezal nachystaného barana – ten prišiel na lepší nápad, tomu baranovi sťahovali kožu zaživa! A veľmi dobre sa na tom zabávali.

Po Černákovi prebrali Mellovci aj jeho štýl morbídneho humoru – svoju chatu, na návštevu ktorej zrejme doplatili viacerí, premenovali podľa policajnej CPZ (Cela predbežného zadržania) na Celu posledného zadržania.



A túto chatu navštívil bez ohlásenia Lučanský s kolegami, isteže ozbrojení. Ešte nie na domovú prehliadku, na ktorú nemali pre súd dostatok podkladov. Prišli si urobiť opekačku! Ako to prezradil autorovi tejto knihy priamo Milan Lučanský, v dobe kedy bol problém primäť viacerých policajných funkcionárov, aby si plnili svoje povinnosti, bolo treba skutočnú odvahu aj čo len na dennú agendu. Ale oni chceli dosiahnuť viac.

V dobe, kedy mafián Holub zabil vo svojom podniku miestneho policajného vyšetrovateľa (a nič sa nevyšetrilo!) si urobili Lučanský a jeho kolegovia posedenie pri ohníčku a špekáčkoch priam na prahu mafiánskej chaty. Po rokoch bývalý vyšetrovateľ Šátek napíše, že sa im hovorilo „kovboji“. Ale kto iný vyčistil Divoký Západ a kto iný to dokázal aj na tom našom Divokom Východe? Mimochodom, podľa svedectva Pera Tótha v jeho knihe „Satan, teší ma“, kým Lučanský s hŕstkou statočných bojoval proti najväčším mafiánom Slovenska, Šátek sedel na vysokom policajnom poste a hlavne neúnavne intrigoval...

O tom aký bol ten náš Východ divoký spomínal v televíznom rozhovore Milan Žitný. Podľa neho boli Lučanský s kolegom z tímu Mičietom aktérmi skutočne dramatického súboja dobra a zla. Miestom a scénou tohto súboja bol hotel Magnólia v Piešťanoch. Tu mal miestny boss Marat Manafov držať dôležitého svedka proti Černákovi. Lučanský s Mičietom sa tam dohrnuli na služobnej Felícii a s dvomi pištoľami sa postavili Manafovej ochranke so samopalmi, ktorá tam mala zaparkované bavoráky.

Ako sa im v tomto nerovnom súboji podarilo vytrhnúť svedka z ich pazúrov, Žitný už nehovorí. Tiež som nezachytil žiadnu správu o takom svedkovi. Našiel som len jediný odkaz z augusta 1995, že prezident a sponzor miestneho futbalového klubu odstupuje. A stopa po ňom hneď aj mizne. Ale pamätníci tvrdia, že tento „kovbojský“ súboj sa naozaj odohral...

Chcete ďalší príklad? Divoký Východ, divoké zatýkanie.

Mellovci boli stále arogantnejší, predvolania na výsluch ignorovali a pokusy o zatknutie vyšli vždy naprázdno. Veď bývali v Lehôtke na jednej ulici s niektorými policajnými funkcionármi a aj inými papalášmi. Ale vraj tam kde je vôľa, nájde sa aj cesta. Tak prebehlo dnes už legendárne prvé zatýkanie Ivana Mella.

Dvaja policajní operatívci (Jaroslav Málik a Jozef Mičieta z vyššieuvedeného špecializovaného tímu) sa rozhodli nikomu nič vopred nehlásiť a vyriešiť problém zatknutia Mella po svojom. Prišli do jeho rodnej Veľkej Lehôtky a zaparkovali na konci dediny. Rázne vstúpili do jeho vlastnej krčmy „U nosáča“ a pri plnej prevádzke sa opýtali „Ktorý je tu Mello?“. Keď sa prihlásil, rovno schytal takú medzi oči, že preletel cez pult. Kým sa spamätal, bol spútaný a vyšetrovateľ si ho prehodil cez plece a vyniesol za hrobového ticha z krčmy.

Auto mali pre istotu odstavené 300 metrov ďalej a celou cestou vykrikoval Mello o pomoc, že ho chce niekto zavraždiť a hoci išli aj okolo autobusovej zastávky, kde stálo cca 20 miestnych, nikto nezavolal políciu. Mello bol na smrť vystrašený, že sa dostal do rúk niektorej konkurenčnej bandy. Až keď v aute zistil, že ho zatkla polícia stíchol, ale o to bol arogantnejší. Hneď mu narástol hrebienok. Ale konečne skončil za mrežami, predbežne len kvôli výsluchu. A nasledovala aj väzba. Stačí?