Rozhovor s politickým analytikom Eduardom Chmelárom, ktorý poskytol exkluzívne pre Hlavný denník.

Politické hnutie Socialisti.sk, ktoré ste založili, aktívne podporuje referendum za vypísanie predčasných parlamentných volieb. Prekvapuje vás to?

• Nie. Hádam neprekvapím ja vás, keď poviem, že to so mnou terajší predseda Socialistov.sk Artur Bekmatov konzultoval. Sám som mu túto cestu navrhol a poradil, čoho sa má vystríhať.

Hovoríte, akoby to nebola občianska petícia, ale petícia strán...

• Veď aj je. Pozrite sa, ja tu s vami nemienim hrať šaškáreň, to nech robia Fico s Pellegrinim. Každému je hádam jasné, kto to zorganizoval. Považujem za trápne klamstvo, keď nejaký neznámy mládenček povie do novín, že prišiel s ideou vytvoriť petičný výbor a ostatní ho podporili. A považujem za podraz, keď napriek dohode, že v petičnom výbore nebudú nijaké politické mená, tam Fico dosadil aktívneho mladého politika, predsedu svojej mládežníckej organizácie. O tom nikto z ďalších strán nevedel. Nemali by sme klamať. Pravda oslobodzuje. Mám dosť skúseností s petičnými akciami, aby som vedel, že žiadna „občianska petícia“ nedokáže vyvolať predčasné voľby. Na to potrebujete politické krytie, vôľu a podporu relevantných strán, a je to tak legitímne. Dôležité je, aby tá akcia bola nadstranícka, nie apolitická – taká nikdy nemôže byť, to je hlúposť.

Ale vy sám ste sa vyjadrovali o predčasných voľbách dosť skepticky a povedali ste, že doteraz nič dobré nepriniesli.

• To sedí. Predčasné voľby v roku 1994 nastolili ten najtvrdší mečiarizmus a predčasné voľby v roku 2012 priniesli vládu jednej strany, pri ktorej sa oligarchovia utrhli z reťaze. To treba mať vždy na pamäti. Ale dnes sme v úplne inej situácii, v akej sme nikdy v moderných dejinách neboli. Pandemická situácia sa dramaticky zhoršuje a všetko nasvedčuje tomu, že tu bude ešte veľmi dlho. Ľudia sú extrémne unavení a vláda je bezradná. To nemá len objektívne príčiny, Matovičov kabinet je zúfalo nekompetentný a neschopný riadiť štát. Hrubý amaterizmus vidíme takmer v každom rezorte. Vládna koalícia nedokáže ani len zrekonštruovať vládu a vysporiadať sa s premiérom, ktorý stratil kontrolu nielen nad Slovenskom, ale aj nad sebou. Je prakticky neodvolateľný, čo je nedomyslený dôsledok neštandardných strán bez vnútornej demokratickej štruktúry. Každý vidí, že ten chlap nie je v poriadku a nikto s ním nedokáže ani pohnúť. A pritom výmena premiéra je jediný legitímny spôsob, ako sa v tejto situácii vyhnúť predčasným voľbám. Zatiaľ sa nám však pred očami mení politický režim, okresávajú sa ústavné práva, akademické slobody, vyvíja sa tlak na samosprávy, politizuje sa štátna správa a polícia. Na toto nedostali mandát. Za tejto situácie ľudia majú právo vyjadriť sa, či si želajú pokračovať touto cestou a týmto štýlom.

Veríte v úspech petičnej akcia a referenda?

• Od začiatku som bol veľmi skeptický, a to napriek priaznivým prieskumom verejnej mienky. Začal som tomu veriť až vo chvíli, keď petičnú akciu podporila Konfederácia odborových zväzov. To považujem za skutočný zlom.

Prečo?

• V tomto štáte sú len dve akcieschopné organizácie: rímskokatolícka cirkev a odbory. Politické strany sa môžu biť do pŕs a zveličovať úlohu svojich členských základní, ale samy by nedokázali nič. Nástup KOZ všetko mení. Majú pritom silnú motiváciu, veď táto vláda zničila zvyšky sociálneho štátu. Sme rodina sa trápne chvastá, že plné svoje predvolebné sľuby, ale to je hrubá lož. Jej hlavný sľub a predvolebný záväzok v sociálnej oblasti bol, že nebude znižovať štandard a nebude brať ľuďom dosiahnuté sociálne výdobytky. Sprosto ich podviedli. Poslednou kvapkou boli zmeny v Zákonníku práce. Minister Milan Krajniak v televízii nehanebne klamal, keď povedal, že vypočul pripomienky odborov. V skutočnosti neakceptoval ani jednu. Ba čo viac, dovolil im pripomienkovať len prvý návrh novely, po ktorom SaS podlo predložila ďalší pozmeňovací návrh, v ktorom koalícia obmedzila kolektívne zmluvy a umožnila zamestnávateľom prepustiť všetkých ľudí starších ako 65 rokov. Ten však už nebolo možné pripomienkovať a vládny valec ho schválil bezdôvodne v skrátenom legislatívnom konaní za 12 hodín. V normálnej demokratickej krajine by bol takýto zásah do sociálnych práv škandál, ktorý by stál ministra funkciu.

Niektorí pozorovatelia privítali spoločný postup Smeru-SD, Hlasu-SD a Socialistov.sk v petičnej akcii za referendum ako zjednotenie ľavice. Tiež to tak vnímate?

• Toto by som nepreceňoval. Na jednej strane naozaj vidno rozdiel medzi tým, ako vnímajú sociálno-ekonomické otázky ľavicové strany a ako pravicové. Pripomeňme, že za sulíkovsko-kraniakovskú novelu Zákonníka práce hlasovala nielen vládna koalícia, ale aj komplet celý klub kotlebovcov, vrátane odídencov, ktorí chcú vraj robiť „slušnú sociálnu politiku“. Na druhej strane musím konštatovať, že Robert Fico nemal záujem, aby bol v petičnom výbore aj zástupca Socialistov.sk. On sa dlhé roky riadi zásadou „do 3 percent ignorovať, nad 3 percentá likvidovať“, pre neho ľavicová strana nie je partner, ale konkurent. Pozrite sa na jeho komunikáciu s Petrom Pellegrinim. Ak vyčíta vládnej koalícii, že je rozhádaná, toto je čo? Ako môžu spolu vládnuť dvaja kohúti, ktorí si nevedia prísť na meno? No ani Hlas-SD neprejavoval dlho záujem o spoluprácu s hnutím Socialisti.sk. Oslovil ho až v tretej vlne, keď ho postupne odmietli všetky pravicové a liberálne strany. To čo je za postup? Ja by som sa na mieste Artura Bekmatova urazil, že ho Hlas-SD oslovil až potom, čo Pellegriniho odmietla marginálna pravicová strana Spolu, ktorá dosahuje v preferenciách rovnaké alebo dokonca ešte nižšie čísla ako Socialisti.sk. Ale on je iná povaha.

To bol ten moment, keď ste mu radili, čoho sa má vystríhať?

• Áno. Je potrebné, aby dali Socialisti.sk jasne najavo, že majú vlastné priority a že ich nemožno zneužívať, v opačnom prípade sa v objatí Smeru a Hlasu rozpustia ako cukor v káve. Pozrite sa, mne mnohí voliči Smeru vyčítajú, že kritizujem Roberta Fica a že som sa s ním nespojil. Tieto vyjadrenia považujem za dosť drzé a hlúpe. Ja nie som jeho podriadený a Socialisti.sk nie sú pobočkou Smeru alebo prívesok Hlasu. Majú svoj vlastný program a vlastné ciele, takže nech niekto zabudne na to, že budú skákať ako niekto píska, keď majú na veci odlišný názor. Popreli by tým zmysel vlastnej existencie. Čo je však ešte dôležitejšie: iniciatíva na zjednotenie musí vyjsť vždy od silnejšieho. Slabší na to nemá ani možnosti, ani legitimitu. A ja ani nevidím dôvod na to, prečo by sa mali Socialisti.sk spájať so stranami, ktoré neprešli sebareflexiou a nevyvodili zodpovednosť za svoje vládnutie. Mňa naozaj irituje, keď Robert Fico hovorí o Brhelovi, Bödörovi alebo Jankovskej ako o politických väzňoch. To je zvrátenosť, ktorej môžu podľahnúť len tí, ktorým vygumovali pamäť.

V čom vidíte hlavný rozdiel medzi Socialistami.sk, Smerom-SD a Hlasom-SD?

• V prvom rade v tom, že Socialisti.sk nie sú oligarchickou stranou, ale autentickým ľavicovým hnutím. To vás určuje, vymedzuje a podmieňuje vo všetkom. V obsahovej rovine je to zložitejšie. Čo sa týka Socialistov.sk, vidím viac prienikov v sociálnej oblasti a zahraničnej politike so Smerom-SD, ale v štýle politiky majú Socialisti.sk asi bližšie k Pellegrinimu než k Ficovi. V otázkach životného prostredia a ľudských práv majú k obom stranám ďaleko na svetelné roky. V každom prípade sú Socialisti.sk vo svojich cieľoch radikálnejší, čo je dnes jediný spôsob, ako oživiť ľavicovú politiku.

Vidíte minulosť Smeru ako prekážku na politickú spoluprácu?

• Tak dôležité je, aby to videlo vedenie Socialistov.sk, lebo ja som už mimo praktickej politiky. Keď Robert Fico na každej tlačovke kričí, že sa tu zatvárajú ľudia na politickú objednávku, tak mu musím pripomenúť, že áno - vo voľbách vznikla silná legitímna politická objednávka na potrestanie zločinov, ktoré sa udiali počas jeho éry. Ja ho síce chápem, prečo jačí, vystrája a preháňa, prečo je taký vystrašený – lebo pri zatknutí Brhela, najmocnejšieho a doteraz nedotknuteľného oligarchu, definitívne pochopil, že vyššie sa ísť už nedá, že na rade je on. Tomu, keď Robert Fico bezprostredne po zvolení Daniela Lipšica za špeciálneho prokurátora spontánne vybuchol - „Ako tento človek môže konať v nejakej veci, ktorá sa týka mňa?“ – sa v psychológii hovorí freudovské pošmyknutie jazyka. Ale tu vidíte, prečo je po prehratých voľbách dôležitá zmena lídra. Robert Fico je bariérou, ktorá bráni časti voličov uveriť, že zmena nemusí nevyhnutne viesť k návratu jeho éry a hlavne praktík, ktoré tu vládli.

A vy tomu veríte? Igor Matovič a jeho koaliční partneri neustále strašia, že tí, ktorí chcú predčasné voľby, chcú návrat mafie.

• To je účelový nezmysel a Matovič to vie. Pripúšťam, že tu sú vydesení jednotlivci, ktorí hrajú o čas – pre nich sú predčasné voľby jedinou nádejou, ako si zachrániť kožu. Ale vôbec to tak nemusí dopadnúť. Je veľa kombinácií, najčastejšie sa spomína možná koalícia Hlas, SaS, Progresívne Slovensko a nejaká maďarská strana. Ale posledný prieskum agentúry Polis naznačuje, že to môže napokon skončiť inak a možno sa udrží pri moci mierne obmenená koalícia SaS, OĽaNO, Progresívne Slovensko, SMK, Za ľudí a Sme rodina, ktorá by získala 84 mandátov. Dnes dokonca považujem za najpravdepodobnejší scenár, že Smer-SD nebude súčasťou budúcej vládnej koalície. Ale to podstatné, čo by ste mali vedieť je, že drvivá väčšina ľudí, dokonca väčšina tých, ktorí si želajú predčasné voľby, nechcú návrat mafie. Chcú návrat k normálnosti, aby to tu niekto riadil, aby tu fungovali základné služby a aby im vláda nestrpčovala život. Iba takéto obyčajné a skromné túžby dnes ľudia majú. Každý, kto chce v tomto štáte vládnuť, si to musí uvedomovať. Domnievam sa, že strašenie mafiou bude pri pokračovaní toho, čo vyvádza súčasná vláda, zaberať čoraz menej, lebo tí naozaj obyčajní, bežní ľudia si ešte stále pamätajú, že sa tu síce kradlo, ale na ich základné potreby sa nezabúdalo. Trpká pravda a smutné konštatovanie, ale je to tak.

Myslíte si, že vláda tohto roku padne?

• Nie som veštec, ale už som v nejakom médiu povedal, že túto vládu drží pokope v tejto chvíli hlavne jedna vec: čakanie na miliardy z európskeho fondu obnovy. To je mocný tmel, to je lup, pre ktorý sa oplatí všetkým koaličným partnerom vydržať. Požiadavka hnutia OĽaNO, aby sa peniaze z tohto fondu rozdelili podľa počtu mandátov v parlamente je nielen potvrdením tohto môjho predpokladu, ale do očí bijúcou obžalobou, že týmto darebákom nejde o potreby štátu, ale o to, ako si naposledy namastiť vrecká. A vôbec ma neprekvapuje, že prvý, ktorý tento šialený model podporil, bol Boris Kollár.

Viacerí koaliční politici naznačujú, že napadnú referendovú otázku na ústavnom súde, iní avizujú, že sa nebudú cítiť viazaní výsledkami referenda. Budú vôbec ochotní odovzdať moc?

• To je tá správna otázka. Chcel by som veriť, že podobné vyhlásenia sú len súčasťou psychologického tlaku na voličov, ale správanie tejto vládnej koalície naznačuje, že sa nezastavia pred ničím. Jedným z hlavných dôvodov, prečo podporujem predčasné voľby, je postupná demontáž právneho štátu, ktorá môže viesť až k nastoleniu autoritatívneho režimu. Keď vidíme, ako táto vláda šliape po ústave, zákonoch a právnych zvykoch, ako ignoruje nálezy generálneho prokurátora a bez zábran porušuje všetka pravidlá, kde máme záruku, že bude akceptovať demokratický proces v prípade volieb? Slovensko je v nebezpečenstve a treba túto kapitolu ukončiť čo najskôr. Varujem pred akýmikoľvek pokusmi neuznať vôľu ľudu, mohlo by to viesť až k občianskej vojne.

Kde vidíte svoje miesto v tomto zápase?

• Pozrite sa, toto nie je môj boj. Som mimo politického zápasu týchto dvoch blokov. Priznávam, že sa z času na čas ešte zaujímam o to, ako sa darí Socialistom.sk, je to predsa len moje dieťa, ale to je asi tak všetko. Postupne sa vzdávam všetkých väzieb na politiku, pretože si uvedomujem, že problém, ktorý pred nami stojí, je hlbší a čo je najdôležitejšie: nemá mocenské riešenie a leží mimo politickej sféry. Voľby sú len ventilom a prvou pomocou, nie liečbou spoločnosti. A táto spoločnosť je chorá, zdeformovaná klanovou mentalitou a zničená politickým tribalizmom v ktorom zaslepené stádo slepo počúva len svojho vodcu, je pripravené zlynčovať každého, kto mu odporuje a hlavne: myslí si, že každý s odlišným postojom je nepriateľ. Ako varujem v úvode svojej novej knihy Rekonštrukcia slovenských dejín: Niet tu hlbších spoločných záujmov, spoločných vízií ani spoločných cieľov. Chcem radšej hľadať tieto spojivá, ale na to potrebujete stíšenie, nadhľad a porozumenie, nie ustavičný boj.