Ak je reč o bezpečnosti a jej strategickom zaistení, nevystačíme si s ideologickými a propagandistickými poučkami politruka na čele ministerstva obrany. Iba realizmus a chladná logika sú cestou k skutočnej bezpečnostnej stratégii krajiny.

Atlantický panáčik Jaroslav Naď sa kúpe v šampanskom, pretože parlament mu odkýval novú Bezpečnostnú stratégiu SR. Splnil úlohu, odfajknuté. Až na maličkosť, že schválený dokument nie je ani stratégia, ani bezpečnostná. Ide iba o ideologicko-propagandistické slohové cvičenie, určené pre čitateľov politických oddelení ministerstiev obrany a zahraničných vecí členských štátov NATO. Tí, čo sa v aliancii zaoberajú skutočnou stratégiou, Naďovmu elaborátu nevenujú žiadnu pozornosť. Ani sa nikomu nepodlomili kolená v Rusku, skôr je pravdepodobné, že sa nad napínaním svalov slovenského ministra obrany usmiali pod (Buďoného) fúzom.



Každá stratégia, ak má byť stratégiou, sa musí prísne držať reality a faktov. Iba tak môže byť účinná. Áno, je geopolitickým faktom, že Slovensko je členskou krajinou NATO a každý realista vie, že tak skoro sa na tom nič nezmení. No realista vie aj to, že aliancia nie je garantom našej bezpečnosti.

Nalejme si čistého vína. Najväčšou hrozbou členského štátu NATO Grécka nie sú Egypt, Izrael alebo Líbya, ale iný členský štát aliancie Turecko. Oba štáty sú od vojny na Cypre vo vojnovom stave. A NATO s tým nič nedokáže urobiť. Atény neustále budujú, zbroja a cvičia svoju armádu, pretože hrozbou gréckej teritoriálnej bezpečnosti na súši i na mori sú Turci. Grécko možno nedokáže vyhrať vojnu, ale disponuje dostatočne silným odstrašujúcim prostriedkom, vďaka ktorému vie tureckým silám spôsobiť také straty, že jednoducho budú pre Ankaru politicky aj emocionálne neakceptovateľné, a preto si útok dvakrát rozmyslí.



Čo to má spoločné so Slovenskom? Historické fakty sú také, že ak mala Budapešť v priebehu 20. storočia príležitosť zaútočiť na Slovensko, respektíve ohroziť jeho územnú celistvosť, vždy to urobila. Slovensko-maďarské vzťahy sú v súčasnosti azda na najlepšej úrovni od roku 1993, ale to nie je dôvod domnievať sa, že z dlhodobého hľadiska sa Maďarsko vzdalo revizionistických chúťok. Naopak, treba byť pripravený na to, že Maďarsko využije prípadnú nestabilitu v Európe na to, aby si vytvorilo nárazníkové pásmo. A k nestabilite skôr alebo neskôr dôjde.

Ak sa to stane, nemôžeme počítať s tým, že by na maďarský ťah nereagovalo na náš úkor aj Poľsko. S tiež máme historickú skúsenosť. Slovensko, Maďarsko aj Poľsko sú členskými štátmi NATO. Od oboch z nich, no najmä nášho južného suseda nám hrozí potenciálne najväčšie riziko. Nie spoza Donu, ako blúzni chlápä na ministerstve obrany.

Ako by NATO reagovalo na prípadnú agresiu Maďarska voči Slovensku? To niekto nevie, ale realista musí počítať s tým, že v Bruseli, Washingtone a Londýne budeme v takom prípade ťahať za kratší koniec. Preto je jedinou účinnou stratégiou budovať si dostatočný odstrašujúci prostriedok, ako to dlhodobo robia statoční Gréci. Avšak o tom sa v Bezpečnostnej stratégii SR nedočítate, pretože také zadanie atlantický nadšenec Jaroslav Naď nedostal.