Komentár Kenana Malika (The Guardian)
Listy sťažujúce sa na články v novinách sú výnimočné. Nie tak listy z Elyzejského paláca.
Minulý týždeň Financial Times po zabití učiteľa Samuela Patyho v Paríži a veriacich v Nice uverejnili článok svojho európskeho korešpondenta Mehreena Khana. Ten kritizuje politiku francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona voči islamu. Macronova túžba „použiť štát na predpísanie správneho náboženstva“ má podľa neho „viac spoločného s autoritárskymi moslimskými vodcami ako s hodnotami osvety oddeľujúce cirkev od štátu“.
Macron odpovedal listom, v ktorom obhajoval seba a svoju politiku a obviňoval Chána z „nesprávneho citovania“ - trval na tom, že nikdy nehovoril o „islamskom separatizme“, ako naznačil Khan, iba o „islamistickom separatizme“. V čase, keď FT zverejnila Macronov list, bola však Chanov článok pre „vecné nepresnosti“ odstránený. Kritiku bolo možné prečítať, ale nie to, čo sa kritizovalo. Noviny niekedy vydávajú články so spotrebnou daňou - som si istý, že tak urobil aj Observer. Mali by to však urobiť iba za skutočne výnimočných okolností, a potom uviesť úplné vysvetlenie prečo. Odstránenie problematických článkov po kritike sa však stáva prijateľnejšou súčasťou našej kultúry.
Niekoľko dní pred publikovaním Khanovho článku zverejnila spoločnosť Politico Europe mimoriadne pochmúrny príspevok popredného francúzskeho akademika Farhada Khosrokhavara. Dôvod islamistického teroru podľa neho spočíva v „extrémnej forme sekularizmu Francúzska a jeho rúhaní“. Intelektuáli, ktorí „chvália rúhanie“, by mali „zvážiť svoje slová dôkladnejšie“.
"Zatiaľ čo francúzski sekularisti bojujú za slobodu prejavu, umierajú nevinní ľudia“, napísal pohodlne ignorujúc skutočnosť, že nevraždia sekularisti. Spoločnosť Politico Europe po návale kritiky vypustila článok z dôvodu nesplnenia „našich redakčných štandardov“. Nesúhlasím s Khosrokhavarovým článkom, ale tiež s jeho odstránením. Takto by žurnalistika alebo verejná diskusia nemali, ani nemôžu fungovať. Najmä ak sa zaoberáte spornými otázkami.
Zároveň je potrebné dôrazne spochybniť argumenty, ako sú tie Khosrokhavarove. Tvrdenie, že sekularizmus a rúhanie pomáhajú radikalizovať islamistov, je falošné a nebezpečné. Francúzsko ťažko utrpelo islamistickým terorom - od roku 2012 pri teroristických útokoch zahynulo 267 ľudí - ale ani zďaleka to nie je jediný cieľ.
Týždeň po vraždách v Nice prišiel teroristický útok islamistov vo Viedni, pri ktorom boli zastrelení štyria ľudia. Na rozdiel od Francúzska má Rakúsko veľmi obmedzujúci zákon o rúhaní, ktorý sa používa na kriminalizáciu kritikov islamu. Medzi útoky v Nice a vo Viedni prišli teroristické útoky v Kábule a Péšávare, na študentov univerzity a študijný kurz Koránu. Prevažná väčšina džihádistických vrážd je v krajinách s moslimskou väčšinou, ktoré majú nepriaznivo prísne zákony o rúhaní. Sekularisti a „rúhači“ v Bangladéši, Pakistane, Saudskej Arábii, Iráne a inde už dávno čelili vražedným útokom džihádistov aj úradov. To sú ľudia zradení západnými kritikmi rúhania.
To neznamená, že by sme preto mali brániť Macrona alebo jeho politiku. Pretože tieto politiky, podobne ako väčšina reakcií Francúzov na islam a teror, sú prešpikované pokrytectvom a neliberalizmom. Napriek všetkému, má Francúzsko tvrdé zákony proti prejavu, ktoré sa považujú za neprijateľné. Od popierania holokaustu po urážku francúzskej vlajky. Kriminalizovalo tých, ktorí požadujú bojkot Izraela.
Francúzsko taktiež akázalo protesty proti Charlie Hebdo a po masakre zamestnancov časopisu v roku 2015 boli za naznačenie sympatií k vrahom zatknuté desiatky moslimov vrátane chlapca, ktorý zverejnil na Facebooku karikatúru zosmiešňujúcu časopis. Navrhovaný zákon ohrozuje akademickú slobodu v mene „hodnôt republiky“. Ďalší zákon by postavil mimo zákon akékoľvek filmovanie polície, pri ktorom môžu byť identifikovaní policajti.
Policajná brutalita voči osobám severoafrického pôvodu je dobre zdokumentovaná. V mnohých sférach spoločenského života, od zamestnania po bývanie, existuje hlboko zakorenený rasizmus, hoci vzhľadom na neochotu Francúzska zhromažďovať etnické údaje sú údaje chabé. Byť „farboslepým“ je až príliš často zásterkou pre slepotu voči rasizmu.
Sloboda prejavu sa nedá posilniť ani sa nedá potlačiť terorizmus ignorovaním dvojitých štandardov, rasistickým fanatizmom a neliberalizmom väčšiny Macronových politík. Boje za slobodu prejavu, na obranu sekularizmu, proti rasizmu a proti terorizmu sú neoddeliteľne spojené. Je potrebné odolávať autocenzúre v reakcii na islamistické hrozby. Rovnako tak autocenzúre v reakcii na nevôľu demokratických vodcov.
Kenan Malik je publicista v Observeri