Komentár  Vladimíra Kudrjavceva (Fond strategickej kultúry)

Kríza štátnosti, ktorá sa nazýva postsovietska

Po rozpade ZSSR bol na jeho troskách vždy nepokoj: buď občianska vojna v Tadžikistane, ozbrojený konflikt v Podnestersku, potom oranžová revolúcia na Ukrajine, alebo gruzínsko-abcházske a gruzínsko-osetské vojny. Pokiaľ  sa toto všetko dialo v rôznych dobách a na zdanlivo rôznych miestach, situácia sa nezdala byť kritická.

Teraz sú však krízové ​​udalosti na Donbase, v Bielorusku, na Kaukaze (arménsko-azerbajdžanská vojna), v Kirgizsku synchronizované. Riešenie problému Donbasu, ktorý svojím neonacizmom rozhodne nechce byť súčasťou „postsovietskej“ Ukrajiny, sa dostalo do slepej uličky; v Kyjeve už hovoria o britskej vojenskej základni na ukrajinskom v území. Vojenský konflikt o Náhorný Karabach sa opäť rozhorel . V Kirgizsku, kde bol prezident zbavený moci, „všetko iba začína“, ako s uspokojením  uvádza Ankara. Vyhliadky na riešenie politickej krízy v Bielorusku sú nejasné, opozičné nálady sú čoraz radikálnejšie.



Osobitná pozornosť sa venuje skutočnosti, že „horia“ krajiny, ktoré sú členmi Euroázijskej hospodárskej únie (EAEU), kde hlavná úloha pri jej vytváraní patrila Rusku. Samozrejme nemožno ignorovať rastúci vonkajší tlak na Ruskú federáciu, ale rovnako sa všetko nedá znížiť na agresívny tlak zvonku - to by bola veľká chyba.

Kríza nikdy nezačína od nuly. Vždy má určité vnútorné dôvody a tie sú využívané vonkajšími silami. Nestabilita na Ukrajine, v Bielorusku, Kirgizsku, na Kaukaze, v Moldavsku a inde má spoločného menovateľa - krízu postsovietskej štátnosti.

Základom efektívnej verejnej správy je vytvorenie takého sociálno-ekonomického systému, ktorý je založený na rovnováhe záujmov „vrcholovej“ a „spodnej“, efektívnej hospodárskej politiky, ktorá sa vyznačuje dostatočnou (na udržanie verejného mieru) sociálnou záťažou štátu, ako aj premyslenými činnosťami orgánov v sférach kultúry a  historickej pamäti národa. Tam, kde chýba aspoň jedna z týchto zložiek, sa skôr či neskôr objavia „revolučné“ problémy a v niektorých prípadoch sa objaví „výbušná krízová zmes“.



Možno obmedzením všetkých prevratov, na ktoré sú post-sovietske dejiny také bohaté bolo to, že boli na najvyššej úrovni - žiadny z nich neviedol k sociálnej revolúcii v presnom zmysle slova.

Učebnicovým príkladom je Ukrajina, ktorej problémy sa po štátnom prevrate v roku 2014 ešte prehĺbili a teraz aj prepadom prezidenta - komika (pripomíname, že za neho hlasovalo viac ako 70% ukrajinských voličov), ktorý si je svojim počínaním chronicky neistý. Kirgizsko, ako žilo, tak aj žije v súradniciach konfrontácie medzi severom a juhom, ktoré zhoršuje smutný experiment s „parlamentnou demokraciou“ v kirgizskom štýle a chudoba obyvateľstva. V Bielorusku okrem silného poľského vplyvu určuje dynamiku vývoja krízy do veľkej miery aj problém, ktorý formuloval sám Alexander Lukašenko: „Myslím si, že som to ustál.“ Západ to dobre využíva.

Kirgizsko žilo a žije v súradniciach konfrontácie medzi severom a juhom, čo zhoršil smutný experiment s „parlamentnou demokraciou“ v kirgizskom štýle a chudobou obyvateľstva.

Niekto povie: a čo napríklad s Tadžikistanom? Je to krajina s obrovským počtom problémov (vysoká závislosť od pracovných migrantov; autoritárska vláda s ohľadom na mocenské rodinkárstvo; hrozba radikálneho islamu, obchod s drogami, atď.), Ale nedávne prezidentské voľby tam boli pokojné, na námestiach nikto nezapaľoval „revolučné ohne“. ...



Možno je to v tom, že Tadžikistan, ktorý prežil občiansku vojnu v 90. rokoch, sa z nej ešte nedostal? Ale napriek tomu sa na túto stredoázijskú republiku vo svetle posledných udalostí na periférii postsovietskej Ruskej federácie čoraz viac pozerá ako na časovanú bombu ...

A v ďalšej postsovietskej republike, v Moldavsku, sa podmienky pre „ideálnu búrku“ prakticky vytvorili na pozadí nadchádzajúcich prezidentských volieb: chudoba, veľká stranícko-politická fragmentácia s korupciou a prvkami oligarchickej vlády, konfrontácia medzi „proruským“ prezidentom a západne orientovanou parlamentnou väčšinou, tradičné hlboké zasahovanie Rumunska do vnútorných záležitostí Moldavskej republiky. Náhly nárast občianskej aktivity moldavských veteránov z vojny v 90. rokoch v roku 2020 je alarmujúci a nemožno vylúčiť, že vojenský scenár „zjednotenia moldavského národa“ sa môže zmeniť z rezervného scenára na vedúci. Vzhľadom k vyhliadke na takúto „úniu“ hrozí, že sa Gagauzia odtrhne od Moldavska ...

Žiadna z menovaných postsovietskych republík nemá rýchle riešenie problémov, ktoré na seba navzájom kladú už tri desaťročia. Receptom na úspech na ceste k skutočne hlbokým transformáciám je čestné uznanie všetkých nedostatkov súčasného stavu vecí (s tým sú spojené aj veľké problémy), a potom dlhá a namáhavá práca, ktorá nemá vytvoriť „novú rovnováhu“ skostnatených oligarchických zoskupení, ale prilákať účasť na riadení tých, ktorí boli umelo odrezaní od takýchto aktivít.

Inak sa nedá. Inou cestou bude, že post-sovietske politické vákuum (Brzezinski, ktorý zomrel v roku 2017, ho nazval  „čiernou dierou“ hoci vtedy nevidel, čo sa dnes deje), definitívne zaplnia sily mimo Historického Ruska. A potom už nezačne horieť blízke zahraničie Ruskej federácie, ktoré prestane byť „blízkym“, ale oblasť vnútorných hraníc Ruskej federácie.