Komentár Fedora Lukjanova (Global affairs)

Tvrdosť z neistoty

Plynovod Nord Stream spájajuci Rusko priamo s Nemeckom bol od samého zrodu tejto myšlienky (začiatkom rokov 2000) považovaný za strategický projekt. Lenže vtedy si bolo ťažké predstaviť, že tento dôležitý, ale predsa nie ojedinelý objekt sa zmení na kvintesenciu konfrontácie nielen Ruska a Západu, ale aj vo vnútri samotného Západu. V roku 2020, keď by mal byť projekt dokončený, nadišiel okamihu pravdy: zrealizuje sa vôbec?

Prax s plynovými vzťahmi medzi ZSSR/Ruskom a poprednými európskymi krajinami má viac ako polstoročie a za toto obdobie zažila rôzne epizódy. To, čo sa deje teraz, pripomína kolíziu zo začiatku 80. rokov, keď sa administratíva Ronalda Reagana rozhodla eskalovať mieru konfrontácie so Sovietmi a uvalila sankcie na európskych účastníkov plynovej spolupráce s Moskvou. 

Bolo to jedno z najtemnejších období studenej vojny, ale Berlínu, Parížu, Londýnu a Rímu sa, prekvapivo, podarilo dosiahnuť to, aby Washington zrušil reštriktívne opatrenia. Reagana presvedčili, že rozšírenie nákupu sibírskeho plynu nenarúša jednotu „kolektívneho Západu“ a neznižuje jeho schopnosť odporovať komunizmu. V tom čase bol strach západnej Európy zo Sovietskeho zväzu skutočne úprimný a žiadne kubické metre modrého paliva to zmeniť nemohli. Takže nebol dôvod spochybňovať atlantickú solidárnosť.

Zdalo by sa, že ak prehĺbenie plynovej spolupráce bolo možné vtedy, tým pravdepodobnejšie je teraz, keď bezohľadu na všetky trenice, po vojensko-politickej konfrontácii tej úrovne niet ani stopy. Opak je však pravdou.

‘’Boj okolo plynovodu dosiahol nebývalú intenzitu, vťahuje nové krajiny a záujmy. Spojené štáty sú pevne odhodlané, že dokončeniu stavby a sprevádzkovaniu plynovodu zabránia’’.

Vo vnútri Nemecka a Európskej únie vládne rozpor a zmätok. Na ne sa kopia škandály a dôvody, ktoré nemajú s energetickou témou nič spoločné.

Hlavný dôvod je v tom, že na rozdiel od roku 1981 si nikto nie je ničím istý. Vzťahy medzi dvoma brehmi Atlantiku zostávajú formálne neoddeliteľné, zatiaľ čo v skutočnosti sú čoraz nepriateľskejšie a často otvorene konkurenčné. Napríklad v súvislosti s tým istým plynovodom Nord Stream 2 americký prezident otvorene hovorí, že Washington je proti, pretože projekt posilňuje pozíciu Ruska na európskom trhu s plynom, zatiaľ čo pre amerických výrobcov ho treba otvárať.

Posledne menované možno pripísať zvláštnostiam obchodnej psychológie Donalda Trumpa. 

• Po prvé, tvrdý pragmatizmus teda odlišuje politiku Spojených štátov od jej veľmi pátosnej deklarácie hodnotových postulátov. 


• Po druhé, Trumpovi odporcovia v USA mu práve v tejto otázke neoponujú, pretože nevýhodnosť plynovodu je konsenzuálnym názorom. Sankcie, ktoré minulý rok spomalili proces dostavby, boli prijaté na dvojstraníckej báze a to isté sa udeje aj s pravdepodobnou ďalšou várkou sankcií.

Tento prístup Berlín veľmi hnevá, pretože je nepochybne bezohľadným nátlakom na nemeckú sféru záujmov a právomocí. Otázka prestíže je možno poslednou prekážkou brániacou federálnej vláde ustúpiť a vzdať sa plynovodu Nord Stream 2.

Nejde však iba o Trumpove komerčné chute. Keď sa vrátime k téme dôvery, členovia transatlantickej aliancie sa čoraz viac navzájom podozrievajú z neúprimnosti. A to vďaka skutočnosti, že ideologický a politický rámec aliancie sa v celom v porovnaní so začiatkom 80. rokov nezmenil. 

Áno, studená vojna nie je, ale napríklad NATO plávajuce na vlnách neistoty opäť napáda brehy ruskej hrozby. Napádať to ono napáda (pri absencii zrozumiteľných alternatív navrhovanej misie), táto hrozba sa však vníma rôzne a rôznymi spôsobmi. Z čoho by neobvinili Moskvu, a paleta je, ako viete, bohatá, krajiny západnej Európy nevnímajú a nebudú vnímať Rusko ako hrozbu, porovnateľnú hoci s tou, ktorú predstavoval ZSSR.

Vo východnej Európe je situácia samozrejme iná a nemali by sme ju opomínať. Ale buďme realisti - zásadné rozhodnutia sa neprijímajú v Bukurešti alebo Rige, dokonca ani vo Varšave.

Výsledkom je, že dôležitý projekt pre Rusko (aj pre Nemecko) sa ocitá v zajatí čoraz zamotanejších a menej regulovaných vzťahov vnútri západného spoločenstva. Toto je najnešťastnejšia pozícia, pretože Moskva s tým nemôže nič urobiť. Osud plynovodu sa stáva indikátorom už dokonca ani nie rusko-nemeckých/európskych vzťahov, ako vzťahov medzi Európou a USA. A výsledok ukáže, či perspektívy na seriózne projekty s európskymi partnermi vôbec existujú.

Pesimistická prognóza spočíva v tom, že spolková vláda Nemecka, ktorá manévruje a bráni sa na vnútornom aj vonkajšom fronte, sa predsa len vyhne zrušeniu projektu. Berlín ho bude oficiálne podporovať.

Avšak Washington, odvolávajúc sa na incident s Alexejom Navaľným, podporu Moskvy Minsku alebo bohvie čo ešte, zavedie také sankcie, ktoré prinútia obchodných partnerov plynovodu Nord Stream 2 odstúpiť z projektu z dôvodu rizika obrovských pokút a obmedzení práce na americkom trhu. Potom vyvstane otázka, či je vôbec možné ďalej považovať Európu za potenciálneho partnera aspoň v niečom.