Bolo ho všade plno a žil naplno. Herec Andrej Hryc (70) točil seriál, na jeseň veľkolepo oslávil guľatiny a spolu s dcérou Wandou chystali nový projekt. Diagnóza leukémie ho zastavila v najväčšom rozlete. Ako to hviezda seriálu Ulice zvláda? Rozhovor priniesol spravodajský portál Blesk.

Tušili ste dopredu, že je zle, alebo leukémia udrela z čista jasna?

„Netušil som vôbec nič! Rozhodne som nemal dlhodobo žiadne príznaky. Každý deň som plával poldruha kilometra. Bol som v skvelej fyzickej kondícii.“

Vôbec žiadne príznaky?

„Neviem, či to možno považovať za príznak. Vlani som mal pri nakrúcaní nového seriálu Slovania na Ukrajine záchvaty kašľa. Potom sa opakovali tento rok vo februári na dovolenke vo Vietname. Po návrate z dovolenky už začali opatrenia kvôli koronavírusu a zavreli mi bazén. Cítil som podivný fyzický nepokoj. Pripisoval som to tomu, že nemôžem plávať.“

Kedy ste zistili, že ide o niečo iné?

„Opuchol mi článok prsta na pravej nohe, potom na ľavej, a keď ma k tomu ešte začala bolieť ruka, išiel som k lekárovi. Odobral mi krv a za dve hodiny mi volal, že musím okamžite do nemocnice. Krvný obraz signalizoval, že mi ide o život.“

A rozbehol sa celý proces na vašu záchranu...

„Áno, docent Mistrík mi v nemocnici odobral vzorku miechy. Za dve hodiny mi diagnostikoval akútnu myeloblastovú leukémiu. Musel som už zostať v nemocnici. Ešte mi urobili pre istotu test na koronavírus. Nasledujúci deň som prešiel všetkými potrebnými vyšetreniami a už tretí deň mi nasadili chemoterapiu ako hrom!“

Komu ste sa s diagnózou zverili ako prvému?

„Manželke a dcére.“

Na čo ste mysleli? Spomenuli ste si na Karla Gotta, ktorému ju diagnostikovali rok pred vami?

„Samozrejme, že som si na Karla spomenul. Mal som ho veľmi rád.“

Viem, že ste optimista, ale je to asi ťažké. Ako si držíte nadhľad?

„S touto diagnózou nemáte na výber. Buď to vzdáte a je vymaľované, alebo sa pustíte do nerovného boja. Nie som človek, ktorý je zvyknutý sa vzdávať. Tak bojujem. Šesťdesiat dní v nemocnici bolo utrpenie. Pomohli mi to prekonať vynikajúci lekári a zdravotnícky personál.“

Čo vám v tejto chvíli kvôli chorobe najviac chýba?

„Spoločnosť. Som v izolácii. Štyridsať dní už som doma, mám prísnu diétu a nesmiem sa s nikým stýkať. Kontakt s vnúčatami a s kamarátmi mi strašne chýba. Mám k dispozícii len televíziu a internet. Chýba mi tiež práca, ktorá bola zmyslom môjho života.“

Nechcem končiť smutne ...

„Áno, život ide ďalej. Ja sa nedám! Súčasnú situáciu považujem za svojrázne študijné voľno.“