Komentár Fedora Lukjanova (Globalaffairs.ru)

Pandémia je šok, no Čína po jej skončení môže získať stimul, ktorý jej chýbal. O nevyhnutnosti boja medzi USA a Čínou o svetovú nadvládu sa už hovorilo dávno. Nastal čas?

ČĽR sa spočiatku cítila ako globálny vydedenec, potom sa však ukázalo, že Čína nielenže ako prvá katastrofu prekonala, ale takmer sa aj stala vzorom pre ostatných. Čínske vedenie, využívajúc liberálnu schému, pocítilo, že je „na správnej strane histórie“, čo mu umožňuje zahnať predchádzajúcu nepatrnú rozpačitosť.

Fráza „svet po epidémii bude iný“ sa stala čítankovou múdrosťou. Niet pochýb o tom, že natoľko rozsiahla udalosť neprejde bez stopy. Ale mali by sme na medzinárodnej scéne očakávať niečo kvalitatívne odlišné? Najmä so zreteľom na skutočnosť, že globálna karanténa nové procesy nevyvolala, ale stala sa katalyzátorom tých, ktoré sa už aj bez nej rozvíjali.

Korekcia rozmiestnenia síl je nevyhnutná. Schopnosť vyrovnať sa s nákazou poslúži ako ukazovateľ životaschopnosti štátov, čo môže mať vplyv na ich status v medzinárodnej hierarchii - nie rozhodujúcim spôsobom, ale čiastočne.

Ideologická zložka svetovej politiky bude, podľa všetkého, ustupovať ďalej do úzadia. Je pravda, že v západných diskusiách pokračuje tradičná línia - vraj, aj v tomto prípade ide o boj medzi demokraciou a autoritárstvom atď. Nezmyselnosť takejto dichotómie je už teraz zrejmá, ďalej sa bude prejavovať ešte viac. Otázka efektívnosti sociálnych a štátnych mechanizmov sa spája s veľkým počtom faktorov, spomedzi ktorých práve politický systém zjavne nezaujíma hlavné miesto.



Vo veľkej medzinárodnej politike vystupuje do popredia americko-čínska konfrontácia. Dozrela už dávno a nezačala sa včera, ale prechod na rozsiahlu konfrontáciu v otvorenej podobe bol brzdený minimálne jednou zo strán (ČĽR), ktorá sa nechcela vzdať predchádzajúcej rétoriky. Po príchode Trumpovej administratívy si v Pekingu rýchlo (hoci nie okamžite) uvedomili, že Washington sa vážne uberá iným smerom. Čína mala záujem, aby mal obrat čo najhladší priebeh. Okrem toho odklon administratívy USA od deklarácií o globalizácii umožnil čínskemu vedeniu, aby sa nimi vyzbrojil a využil ich ako zbraň.

To znamená, že Ši Tin-ping sa nečakane ukázal byť dobre, že nie hlavným hlásateľom hodnôt otvorenosti a globálnej ekonomickej slobody, hoci prax ČĽR, opatrne povediac, demonštruje rôzne metódy.

Zachovanie liberálneho príbehu na svetovej scéne samo osebe aj tak udržiavalo nádeje na to, že po období nepokojov sa všetko vráti k nejakej novej forme globalizmu, ktorý by bol výhodný pre väčšinu.

Globalistická rétorika zatícha. Online samit G-20, je podujatie v každom prípade užitočné, ukázal, čo sa teraz rozumie pod medzinárodnou spoluprácou pri riešení globálnych problémov. So spoločnými akciami sa neráta, účastníci jeden druhého vyzývajú, aby sa pri vykonávaní svojich politík vynasnažili zohľadniť vonkajšie vplyvy. Inými slovami, pokiaľ je to možné, nenarobiť veľa škody ostatným. V tejto situácii sa Čína mení zo „zodpovedného akcionára“ globálneho svetového systému (k čomu ju na Západe vyzývali už dávno), na obrovského filantropa, ktorý ponúka svoju pomoc tým, ktorí to najviac potrebujú. Znamená to, že zaujíma priestor, ktorý patril tradične Spojeným štátom, napríklad počas obnovy západnej Európy po druhej svetovej vojne.



Americká pomoc, ale bola zabalená do určitého ideologického obalu, Čína zatiaľ žiadne sociálno-politické konštrukty nevnucuje. Aj keď sa Amerika vzdaľuje od „líderstva“, myšlienku svetovej dominancie nabok neodsúva. Takže súperenie dvoch „superpatrónov“ je nevyhnutné.

Čínske vnímanie sveta sa tiež mení. Keď krajina na konci dvadsiateho storočia zaznamenala prudký nárast ekonomiky, Teng Siao-pching vydal jasnú orientáciu, zameranú na geopolitickú skromnosť, t.j. zaoberať sa sebarozvojom, vyhýbať sa zbytočným konfliktom a nedemonštrovať ambície. Ako sa Čína vypracovávala na vedúce pozície v globálnej ekonomike bolo čoraz ťažšie držať sa odkazu Tengovej vôle. Aj sebadôvera rástla, zvyšovali sa aj očakávania ďalších krajín, ktoré videli v ČĽR adepta na nového hegemóna, bez ohľadu na jej vyhlásenia a dokonca aj činy. Napriek tomu bol Peking, dokonca aj pri Si Ťin-pchingovi, opatrný, keď vystupoval z už  celkom razantných pozícií. Čiastočne aj z toho dôvodu, že ČĽR bolo ťažké postaviť niečo do protikladu liberálnemu diskurzu – ucelenému a univerzálnemu, ktorý už nabral veľkú inerciu.

Pandémia je šok, z ktorej Čína po jej skončí môže získať stimul, ktorý jej chýbal. ČĽR sa najprv cítila ako globálny vydedenec, keď sa stretla, mierne povedané, s pomerne skromnými ​​prejavmi sympatie a solidarity v súvislosti s tragédiou vo Wu-chane. Bola to nepríjemná trauma. Potom sa ukázalo, že Čína nielenže ako prvá katastrofu prekonala, ale takmer sa aj stala vzorom pre ostatných. Vrátane tých, ktorí zlostne odmietali opatrenia, ktoré sa tam prijímali. Čínske vedenie, využívajúc liberálnu schému, pocítilo, že je „na správnej strane histórie“, čo mu umožňuje zahnať predchádzajúcu nepatrnú rozpačitosť. A v prípade tak obrovskej a mocnej veľmoci bude mať dokonca aj nekardinálna zmena správania zásadný dopad na každého, inú rovnováhu na medzinárodnej scéne.

O nevyhnutnosti boja o svetovú nadvládu medzi USA a ČĽR sa už hovorilo dávno. Až donedávna však existovalo niekoľko regulátorov, ktorí zamedzovali zhoršeniu – ako hospodárskej, tak aj politicko-ideologickej povahy. Viac ich už, so všetkou pravdepodobnosťou, nebude.