Snem Slovenskej krajiny vyhlásil pred 81 rokmi 14. marca 1939 vznik samostatného Slovenského štátu. Stalo sa tak po opakovanej ultimatívnej požiadavke nacistického Nemecka a intervencii Adolfa Hitlera. Ríšsky kancelár osobne o takýto krok žiadal predstaviteľa vládnej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) Jozefa Tisa na ich stretnutí v Berlíne 13. marca.

Hitlerov návrh, aby cez rozhlas priamo z Berlína vyhlásil samostatný Slovenský štát, Tiso odmietol a trval na ústavnom riešení. Telefonicky preto požiadal vtedajšieho československého prezidenta Emila Háchu, aby nasledujúci deň zvolal Snem Slovenskej krajiny. Poslancom snemu Jozef Tiso predostrel dve možnosti, ktoré mu Hitler ponúkol – vyhlásenie samostatnosti alebo „ponechanie Slovenska svojmu osudu", čo v tom čase de facto znamenalo rozdelenie medzi susedné štáty.

Na poludnie 14. marca poslanci vyhoveli Hitlerovej požiadavke a samostatný štát vyhlásili. Nasledujúci deň 15. marca 1939 nacistické vojská obsadili zbytky územia, ktoré po prijatí Mníchovskej dohody (1. október 1938) Československu ešte ostalo, a na tomto území nacisti vyhlásili Ríšsky protektorát Čechy a Morava. Predvojnové Československo tak definitívne zaniklo.



Zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov predchádzala dohoda nacistického Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska o odstúpení území ČSR s prevažujúcim nemeckým obyvateľstvom Nemecku a ďalších území Poľsku a Maďarsku, ktorú podpísali 30. septembra 1938 v Mníchove. Československá vláda Mníchovskú dohodu prijala napriek tomu, že armáda bola pripravená dobre opevnenú hranicu s Nemeckom brániť. Vláda 1. októbra bez boja Nemecku odovzdala požadované územia, vrátane opevnení, zbraní a vojenskej techniky. O štyri dni na to prezident Edvard Beneš abdikoval a novým prezidentom ČSR sa 30. novembra 1938 stal Emil Hácha.

Pomníchovská ČSR postupne prichádzala o ďalšie svoje územia. Maďarsku odstúpila rozsiahle územia na juhu Slovenska a niekoľko slovenských oblastí na severe pripadlo aj Poľsku. V tom čase sa už Československo, vrátane autonómneho Slovenska, veľmi vzdialilo parlamentnej demokracii a smerovalo k totalitnému zriadeniu.

Stupňovala sa antisemitská propaganda, zo štátnej správy začali prepúšťať zamestnancov židovského pôvodu. Krátko pred vznikom Slovenského štátu v noci z 9. na 10. marca 1939 československý prezident Emil Hácha vyhlásil mimoriadny stav a zosadil slovenskú vládu na čele s Jozefom Tisom a správnu a súdnu moc na území Slovenska prevzal český generál Bedřich Homola. Po týchto udalostiach pozval Hitler Tisa na stretnutie do Berlína.



Slovenský štát vyhlásený 14. marca 1939, ktorý sa po troch mesiacoch oficiálne premenoval na Slovenskú republiku, bol viac vedľajším produktom Mníchovskej dohody a nastupujúceho fašizmu, než naplnením vôle jeho obyvateľov. Slovensko sa po boku nacistického Nemecka zapojilo do bojov proti Poľsku a Sovietskemu zväzu. Pokračoval proces diskriminácie židovského obyvateľstva, ktorého majetok bol „arizovaný“. Totalitný režim Židov a Rómov sústredil do pracovných táborov a od marca 1942 ich slovenskí vládni predstavitelia po vzore nacistov začali deportovať do koncentračných a vyhladzovacích táborov. V koncentračných táboroch zahynulo približne 70-tisíc obyvateľov Slovenska.

V auguste 1944 sa proti takejto podobe štátu postavili v ozbrojenom povstaní aj samotní občania a oficiálna armáda. Slovenské národné povstanie (SNP) sa okrem boja proti autoritatívnemu režimu prihlásilo aj k obnove Československa, na princípe rovnosti oboch národov. Slovenská národná rada (SNR), ktorá na povstaleckom území prevzala moc, úzko spolupracovala s československou exilovou londýnskou vládou.

Medzi súčasnou Slovenskou republikou a vtedajším vojnovým štátom (Slovenskou republikou 1939 – 1945) nie je žiadna právna kontinuita. Dnešné Slovensko je nástupníckym štátom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR), ktorá zanikla ústavným zákonom 31. decembra 1992.