Komentár Fedora Lukjanova

"Nechcete pochopiť, že svet vstúpil do novej politickej paradigmy a jej zástupca – som ja". Túto ráznu frázu nedávno vyslovil na zasadnutí parlamentu minister vnútra a šéf Konzervatívnej ľudovej strany Estónska (EKRE) Mart Helme. 

Parlament hlasoval za jeho odvolanie, ale neúspešne - nezískali väčšinu. Dôvodom, prečo opozícia požadovala hlasovanie o vyslovení nedôvery, bolo to, že politik s už aj tak nekontrolovateľným prejavom, úplne prekročil hranice, keď sa vyrútil na novú premiérku viac než spriateleného Fínska, 34-ročnú Sanny Marinovú. Helme spomenul Leninove slová o kuchárke schopnej vládnuť štátu a uštipačne poznamenal: „Tak a tu práve vidíme, ako predavačka povýšila na predsedkyňu vlády, a taktiež, ako si niektorí ďalší pouliční aktivisti a nevzdelaní ľudia vydobili postavenie a stali sa členmi vlády“.

Helme, ktorého nálepkujú ako populistu a po nedávnych udalostiach ho ešte nazývajú aj idiotom, je veľmi malou a veľmi provinčnou kópiou hlavného enfant terrible svetovej politiky Donalda Trumpa. Úplné pohŕdanie politickou korektnosťou, odmietnutie všeobecne akceptovaných „červených čiar“, otvorene rodový prístup k spravovaniu záležitostí (syn je ministrom v tej istej vláde a manželka je sivou eminenciou strany) a nasprostastá úprimnosť vo vidieckom duchu. Pritom Marta Helmeho nenazveš v politike nováčikom, alebo outsiderom - po obnovení nezávislosti zastával v estónskom štátnom aparáte rôzne pozície; okrem iného v druhej polovici 90. rokov slúžil ako veľvyslanec v Moskve. To znamená, že nejde o novú kohortu, ktorá by ovládla vlnu populizmu. Je skôr akousi hlboko zakorenenou politickou vrstvou, ktorá zostala okrajovejšou vo viac usporiadaných časoch, avšak „vystreľujúcou“ v momente, keď sa začalo všetko rúcať.

Malému Estónsku by sa nemalo venovať toľko pozornosti, sumarizujúc výsledky za rok 2019, ak by sa v ňom v koncentrovanej podobe neodrážal dôležitý globálny trend. Helme a jeho podobne zmýšľajúci národní populisti v posledných voľbách uspeli, ak by však politický systém fungoval tak ako má, tak by to nestačilo na to, aby sa zúčastnil na formovaní vlády. Ale zlyháva, politici tradičných strán si nahromadili obrovskú zásobu vzájomnej nepriazne – aj politickej aj osobnej. Akonáhle do rozloženia síl zasiahol neplánovaný hráč, tá istá EKRE, tak sa súbor možností výrazne znížil. A ak vo väčšine ostatných európskych krajín stále považujú alianciu s „populistami“ za „not comme il faut“ (nepatričnú) a establishment sa medzi sebou horko-ťažko dohovorí (výnimiek je však stále viac), tak v Estónsku sa rozhodli neobmedzovať sa.

Hviezda rodiny Helme sa na oblohe dlho neudrží. Bezočivosť voči fínskej dáme bola predposlednou kvapkou, takže sa jej dokonca minister, pre ktorého to nie je obvyklé ospravedlnil. Samotný fakt, že sa takíto politici ocitli na najvyšších postoch v neuveriteľne dobromyseľnom a disciplinovanom Estónsku, striktne sledujúcom správnu plavebnú dráhu, ktorú jej predpísali starší súdruhovia, je veľmi očividný.



EKRE bojuje na dvoch frontoch. Proti Rusku - bývalému okupantovi a pravdepodobnému agresorovi. A proti Európskej únii, ktorú považuje za súčasnú verziu ZSSR - štruktúru, ktorá zbavuje národy ich práva na slobodu. Prvé je axióma. Druhé, konkrétne v Pobaltí je takmer úplný nezmysel. Podstata stratégie pobaltských štátov (medzi ktorými, zopakujem, Estónsko bolo vždy vlajkovou loďou) za posledných takmer 30 rokov je – preč od medveďa a za každú cenu do rodiny európskych národov. A žiadne iné možnosti neboli brané do úvahy - z objektívnych, ako sa predpokladalo, dôvodov. Ako inak by tomu mohlo byť v krajinách s takou históriou dvadsiateho storočia? A zrazu sa ukázalo, že dokonca aj tam sa bezalternatívnosť stáva nudnou a začína popudzovať. A hľadači pravdy získavajú body.

2019 bol rokom, keď establishment, ktorý premeškal niekoľko knokautujúcich úderov v rokoch 2016 - 2018 sa mobilizoval na revanš. Impeachment Trumpa v Snemovni reprezentantov. Rozpad radikálnej pravo-ľavej koalície v Taliansku a odchod Mattea Salviniho. Nekonečný, tiahnuci sa po celý rok klinč o brexite. Prudká aktivácia Emmanuela Macrona, ktorý sa snaží chopiť iniciatívy a ponúknuť systémovú odpoveď na antisystémové protesty. Justin Trudeau a jeho volebný úspech v Kanade. Hanebný kolaps Slobodnej strany Rakúsko, ktorej lídri sa ukázali byť zjavnými imbecilmi, keď sa dali elementárne nachytať. Zjavný prešľap Jaira Bolsonara, ktorý sľuboval, že zmení Brazíliu podľa vzoru Trumpa v USA, ale stratil sa, ukázalo sa, že nebol pripravený na rozsah problémov. No a tak ďalej.

A čím sa končí rok? Donald Trump odvolaný nebude - v januári ho republikánsky senát zbaví obžaloby. A čo sa stane vo voľbách, ktoré sa budú konať v novembri, sa nikto nepodujme predvídať. Veľká Británia opustí Európsku úniu, pričom ju vyvedie ten istý pajác-euronenávistník s útočnou taktikou, nad ktorým sa posmievali ako mohli a s ktorým sa Westminster babral niekoľko mesiacov. Výsledkom je najpresvedčivejšie víťazstvo toryovcov (konzervatívci, pozn. red.) za desaťročia. Talianska vláda zbavená od odiózneho Salviniho praská vo švíkoch. Makron, vyhlasujúci navonok stále viac drzé ambície, rýchlo láta všetko vo vnútri - zatiaľ bez veľkého úspechu. V Rakúsku v predčasných voľbách presvedčivo zvíťazil konzervatívec novej vlny Sebastian Kurz, ktorého potupná pozícia s bývalými koaličnými partnermi ho nielenže neoslabila, ale naopak posilnila. Bolsonaro sa prepadá, ale to prospieva nedemokratickým silám a armáde, ktoré postupne dostávajú prezidenta pod kontrolu.

Mart Helme má pravdu - svet vstúpil do novej politickej paradigmy. Presnejšie povedané, vystúpil zo starej a dal sa do pohybu. Protesty po celom svete - od Hongkongu po Quito, od Caracasu po Bagdad, od Barcelony a Paríža po Bejrút a Chartúm – to všetko sú prejavy systémových zmien. Žiadnu spoločnú ideológiu v tom čo sa deje nevidíme. Napríklad v Latinskej Amerike sa populárne národné zhromaždenia konajú pod ľavicovými, aj pod pravicovými sloganmi. A za ideologický (presnejšie, antiideologický) symbol roka, asi, možno vyhlásiť Vladimíra Zelenského. Postava, ktorá zostúpila z obrazovky, oživila typ úlohy, strhla so sebou tri štvrtiny obyvateľov krajiny, pretože ľuďom sa už sprotivili všetky „skutočné“ tváre.



Zelenský je v tomto ohľade oveľa viac ukážkovým než Trump. Hoci miliardára- realitného developera z New Yorku, ktorý sa preslávil ako televízna celebrita, je tiež ťažko upodozrievať z prílišnej ideologickosti, jeho politický profil sa dá pomerne ľahko opísať. Je štýlovo skarikovaný, ochutený osobnou excentricitou, ale s celkom klasickým súborom konzervatívnych postulátov. Jasným dôkazom toho je aj skutočnosť, že Republikánska strana, ktorej mnohí podporovatelia si počas volebnej kampane Trumpa zapchávali nosy, ho teraz dosť priateľsky podporujú. Vladimíra Zelenského do žiadnej ideologickej bunky nezaženieš. Čiastočne z toho dôvodu, že postsovietska politika a tradičné ideológie sa vo všeobecnosti ťažko kombinujú. Ale predovšetkým, preto, že kríza dôvery je natoľko hlboká, že ľudia odmietajú akékoľvek ideologicko-politické konštrukcie, spoliehajúc sa už na čisté sny. A kto môže byť v tomto prípade lepší, než ideálna hlava štátu z populárneho seriálu?

To, čo sa bežne nazýva postsovietskym priestorom, sa v minulom roku stalo znovu zaujímavým, opäť v dôsledku globálnych premien a zmien. Na mape sveta, ktorá vyplynula z výsledkov studenej vojny, bývalé zväzové republiky zaujali jednoznačné miesto: priestor skrytej súťaživosti o vplyv medzi nastupujúcimi víťazmi (Západ) a vzpierajúcimi sa porazenými (Rusko). Priestor je pre tých, ktorí sa v ňom nachádzajú  nepokojný a riskantný, avšak s pochopiteľnou logikou správania sa objektov aj subjektov. K čomu to viedlo – to je osobitná téma. Dôležitejšie je, že schéma, ako sa zdá, sa vyčerpala. Konkurencia ešte neskončila, ale drive jej účastníkov sa výrazne znížil - čoraz viac porovnávajú svoju činnosť s vnútornými úlohami a obmedzeniami. Inými slovami, Rusko sa začalo zaoberať otázkou, čím sú pre ňu tie, alebo iné krajiny v podstate dôležité, a či naozaj tak dôležité sú. Doteraz takáto otázka nebola vznesená vôbec - je potrebné vrátiť vplyv, a to je všetko. A EÚ a USA sú natoľko pohltené vlastnou reorganizáciou, že už nemajú dostatok energie a zdrojov na expanziu. Tie isté „krajiny medzi“ (a ospravedlnia urážlivé kopírovanie angličtiny) sú oveľa viac odkázané na seba než v predchádzajúcom štvrťstoročí. A to znamená, že musia samostatne určovať svoju trajektóriu, hoci ju zvykli vypočítavať ako odvodeninu od orientácie „grandov“.

Počnúc Arménskom 2018, vidíme zmeny v politických fázach v rôznych krajinách. Ukrajina, Kazachstan, Moldavsko, Uzbekistan, čiastočne Kirgizsko, do istej miery Bielorusko (hoci hlavné transformácie sa odložili minimálne do budúcich prezidentských volieb) - všade prebiehajú odlišné, ale intenzívne procesy a povedú k novému stavu veľkého územia. A to je ešte jedno potvrdenie meniacej sa paradigmy, ktorá nahrádza predstavy konca dvadsiateho storočia.

Ukončenie platnosti zmluvy o INF (Zmluva o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu, pozn. red.) v roku 2019 bolo predvídateľnou, ale predsa len dostatočne šokujúcou udalosťou. Zdá sa, že všetko je logické - ak nová éra postupne maže inštitúcie predchádzajúcej, tak prečo by potom zmluvy o modeli strategickej stability zostali nedotknuteľné, tiež sú pôvodne z obdobia studenej vojny? Zdá sa však, že táto sféra stojí oddelene, lebo má na starosti zbrane, schopné fyzicky zničiť ľudstvo. Zázrak sa však nestal. Ak svetové zriadenie odchádza, tak odchádza v celom rozsahu. Katastrofa nenastane, ale pocit úzkosti sa prehlbuje.

Pred sto rokmi, koncom roku 1919, západný svet, a v tom čase on určoval medzinárodnú atmosféru, s nádejou vstupoval do desaťročia, ktoré sa neskôr nazývalo „búrlivé dvadsiate roky“. Svetová vojna sa skončila, najhoršia v histórii, s jej výsledkami nebol nikto úplne spokojný, ale bola nádej, že nič podobné sa viac nestane – ľudstvo, vraj, vytriezvelo z úpadku chamtivosti a šovinizmu, ktoré sa stali príčinou katastrofy v roku 1914. Na pozadí finančného a priemyselného rozmachu zažívali popredné západné metropoly kultúrny rozmach a politické oživenie. To všetko sa na konci desaťročia skončilo kolapsom a Veľkou depresiou a stali sa impulzom aj k politickým a potom aj vojenským kataklizmám tridsiatych a štyridsiatych rokov.

Naše dvadsiate roky sa nezačínajú nádejou, ale rastúcimi obavami. Napodiv, s najväčšou pravdepodobnosťou je to dobre - bláznivé presvedčenie o tom, že najhoršie je pozadu, nie raz zrodilo nové kataklizmy. Rozsah zmien, ktoré zažívame, je porovnateľný s najakútnejšími fázami minulého storočia. Ale veľkú vojnu predsa nikto neočakáva.

Vzájomná závislosť, globálne výzvy (klíma atď.), jadrová zdržanlivosť a odklon od hegemonického univerzalizmu vytvárajú „poistky“, ak použiť slovo, ktoré sa stalo populárnym vďaka brexitu (backstops). Počíta sa s tým, že všetko sa súčasne nevypáli. Hoci úplný lock out, to znamená výpadok celej napájacej siete, sa už tak zriedkavo nestáva - ak to nezávisí od niekoho, tak jednoducho kvôli opotrebovaniu systému.