Komentár Fedora Lukjanova

Ruská zahraničná politika je opäť predmetom diskusií na Západe. Naprv všetci diskutovali o tom, čo vďaka udalostiam na severe Sýrie získal Putin. Trump, vraj svojím neočakávaným rozhodnutím, opustiť kurdské regióny, uvoľnil miesto Rusku, ktoré to okamžite využilo. Následne sa pozornosť upriamila na veľkolepý samit Rusko – Afrika, ktorý sa konal v Soči.

Tón komentárov k obom témam obsahoval nádych závisti, ale aj predzvesť problémov. Rusko, vraj, po tom, ako sa zmocnilo niekoľkých „dominujúcich výšin“ v medzinárodnej politike, bude čeliť problému s ich udržaním a s najväčšou pravdepodobnosťou uviazne v spleti komplikovaných vzájomne prepojených okolností. Samo bude ľutovať, že sa do toho zaplietlo. Ako kedysi, keď Sovietsky zväz oľutoval, že sa spolčil s Afganistanom a USA - že sa ľahkomyselne vrhli na obnovu Blízkeho východu.

Ak emócie, ktoré sú spojené s globálnou konkurenciou odsunieme bokom, tak môžno súhlasiť: akákoľvek aktivita v zjavne nestabilných regiónoch sveta (k nim patrí Blízky východ a Afrika) je spojená so značnými rizikami. Očakávania nevyhnutných katastrofických komplikácií sú však založené na inej hypotéze: Rusko tam ide preto, aby potvrdilo (alebo sa aspoň pokúsilo potvrdiť) svoju sféru vplyvu. Inými slovami, hovoríme o klasickej hre s nulovým súčtom, keď dominantná mocnosť, ktorá vytlačí súperov, berie na seba výhody a náklady spojené s „vlastníctvom“ tohto priestoru. Ako ukazujú skúsenosti mnohých iných mocností, náklady časom neodvratne prevyšujú výhody.

Takýto výklad je založený na presvedčení, že hlavnou hnacou silou ruskej politiky je nevyhnutný expanzionizmus, večná túžba odporovať Spojeným štátom a Západu ako celku. Je však dôvod domnievať sa, že motivácia sa zmenila, pretože sa zmenilo medzinárodné prostredie, čo jednoducho opísanú líniu pozbavuje významu.

Ukážkovým príkladom je práve Afrika. Kontinent je obrovský, mimoriadne obývaný, bohatý na zdroje a nie je viac ochotný uspokojiť sa s periférnou úlohou vo svete (nakoľko je schopný hrať neperiférnu úlohu je téma samostatnej diskusie). Všeobecne prijatá mienka - Afrika je už ovládaná Čínou, ktorá odtiaľ úspešne vytláča bývalých európskych kolonialistov a dokonca aj Američanov. A Rusko tam buď nemá čo robiť (je neskoro), alebo pokus o prienik na trhy povedie ku konfliktu záujmov s ČĽR, čo sa negatívne prejaví v oveľa dôležitejších témach.

Platilo by to, keby sa Afrika skutočne stala geopolitickou prioritou Moskvy, priestorom novej „veľkej hry“. Reč je zatiaľ o niečom úplne inom. Áno, ZSSR mal rozsiahle plány na africkom kontinente, hlavným cieľom bolo šírenie komunistickej ideológie. Výsledok bol, mierne povedané, nejednoznačný. Ideológia sa neudržala a veľké investície, hoci aj vytvorili rezervu (Rusko sa ju teraz snaží oživiť) sa nevrátili.

Našťastie sa z minulosti poučili. Ruskí vodcovia opakovane zdôrazňovali, že Moskva viac nebude vstupovať do boja o globálne sféry vplyvu a tým viac o svetovú nadvládu, nie sú na to ani prostriedky a nemá to ani v úmysle. Domáca zahraničná politika je čoraz viac pragmatickejšia a bez ideologických obmedzení, čo jej aj v mnohých prípadoch umožňuje demonštrovať efektívnosť. Afrika je zónou veľkých príležitostí, no nebezpečenstiev nie je o nič menej. Štát, ako stroj samozrejme nie je príliš flexibilný a prispôsobený na to, aby rýchlo reagoval na príležitosti a riziká. Zato biznis, keď vidí perspektívu, je lepšie prispôsobený na to, aby využil príležitosti a minimalizoval riziká. Nie je náhoda, že veľa ruských súkromných spoločností sa na Afriku pozerá so záujmom. Potrebujú a využívajú štátnu podporu, ale skôr rámcovú, ktorá vytvára podmienky pre rozvoj vzťahov s príslušnými krajinami. Pokiaľ ide o obchodné záležitosti biznis ich zvládne sám, pravdepodobne lepšie, než vládne subjekty zámerne obmedzené mnohými okolnosťami.

Čína sa orientuje na Afriku, čo je pochopiteľné, vzhľadom na to, aký rozsah prírodných zdrojov a zahraničných trhov potrebuje táto krajina pre trvalo udržateľný rozvoj. Rusko sa tam nepokúša  konkurovať Číne, o to viac, že expanzia Pekingu v tejto časti sveta nepredstavuje pre ruskú bezpečnosť žiadnu hrozbu. Nech sa USA a EÚ obávajú, ak vidia takúto hrozbu. Ak však existujú možnosti uplatnenia sa v určitých sférach, v ktorých má Rusko navrch, tak prečo by sa ich nepokúsilo realizovať. Afrika sa vo všeobecnosti môže stať jedinečným miestom pre ruskú politiku, kde „verejno-súkromné ​​partnerstvo“ s dôrazom na prvú časť vzorca prinesie dividendy súkromnému aj verejnému sektoru. V iných prípadoch figuruje štát spravidla výlučne sám.

Aj Afrika aj Blízky východ sú kľúčovými priestormi pre globálnu stabilitu. Dejiny ukazujú, že túžba kontrolovať tieto územia, či už ide o koloniálne alebo postkoloniálne obdobie, nebezpečne zapadla v bahne nechcenej zodpovednosti. Schopnosť regulovať procesy v tejto časti sveta a zároveň pre seba získavať primerané výhody je cenným aktívom. Celkove vzaté, analyzujúc medzinárodné procesy, je čas, aby sme si všetci osvojili nasledovné: čas exkluzívnych sfér vplyvu a absolútnych výhier uplynul. V tomto smere začína Rusko zbierať užitočné skúsenosti.