Komentár Eleny Pustovojtovej (Fond strategickej kultúry)

EÚ riskuje že sa stane bažinou podnikania

Konkurencia v oblasti colných sadzieb s USA neumožňuje narovnať chrbát druhej najväčšej svetovej ekonomike - Európskej únii. Európska komisárka pre obchod Cecilia Malmström sa domnieva, že vzájomné uplatňovanie taríf nie je „dobrým riešením“. Uvádza to Euractiv, celoeurópska mediálna sieť.

Ide však len o jeden prvok nie úplne najlepších vzájomných vzťahov. V Európe sa sťažujú, že kroky Washingtonu za ostatné tri roky svedčia o tom, že si prestal vážiť svojich priateľov na starom kontinente. Európska komisia je napríklad nútená obmedziť dotácie pre Airbus. Chce sa tak vyhnúť novým Washingtonským tarifám, ktoré nadobudnú účinnosť v októbri. Cecilia Malmström a jej spolupracovníci sa ešte stále snažia nájsť riešenie sporu týkajúceho sa Airbusu. Nádejať sa ale, že  vzhľadom na jeho dlhú históriu „najlepší priateľ“ ustúpi, je zrejme márne. Okrem toho pred niekoľkými dňami Svetová obchodná organizácia (WTO) čiastočne odobrila plán Donalda Trumpa uložiť stopercentné obchodné clá vo výške 11,2 miliárd dolárov ročne na všetky európske vývozy. Čím chce kompenzovať pomoc Bruselu hlavnému európskemu výrobcovi lietadiel.

EÚ sa chystá na odvetný krok. Pripravuje sa zaviesť podobné opatrenia začiatkom budúceho roka voči spoločnosť Boeing. Týkať sa budú dotácií, ktoré táto spoločnosť dostáva od Washingtonu. Brusel v súčasnosti ráta s celkovým objemom odvetného balíka taríf vo výške 19 miliárd eur. Ako reakciu na podporu Boeingu zo strany vlády USA.

Vzájomné konkurovanie si druhej svetovej ekonomiky produkujúcej 22 percent svetového HDP s prvou, ktorá tvorí 25 percent, je však na škodu obom. Ak by sa totiž Brusel a Washington dohodli na „komplexných a vyvážených pravidlách pre dotácie v civilnom leteckom priemysle“, zvýšilo by to ich vzájomný obchodný obrat o takmer 10 miliárd dolárov. A Cecilia Malmström by okamžite ponúkla rovnakú možnosť Rusku a Číne. Najmä Číne, kde štát vo veľkej miere dotuje svoj priemyselný komplex.

Donald Trump je však voči hlasom z Bruselu stále hluchý. Napriek tomu, že sľúbil „obnoviť“ vzťahy s Európskou úniou po zvolení jeho nového vedenia. Hneď o týždeň neskôr ale pokračoval v colnej vojne. Aj napriek tomu, že predstierané priateľstvo s Washingtonom teraz pripomína skôr handrkovanie na bazáre, ešte stále to nie je to najhoršie, čo trápi hospodárstvo únie. Banková diskontná sadzba EÚ už klesla pod nulu. Brať pôžičky je v EÚ výhodnejšie než kedykoľvek predtým. Ale jej hospodárstvo stále stagnuje. A v závere októbra odstupujúci šéf Európskej centrálnej banky (ECB) Mario Draghi, známy ako záchranca eura v roku 2012, znížil úrokovú sadzbu o ďalších 10 percentuálnych bodov. Na mínus 0,5. Tým obnovil schému označovanú ako „kvantitatívne uvoľňovanie“. Jej platnosť totiž uplynula minulý rok. Od začiatku novembra tak mesačne ECB použije 20 miliárd eur na kúpu cenných papierov. Stručne povedané, do ekonomiky EÚ sa opäť vleje hotovosť. Ako za čias nedávnej krízy, píše The Economist.

Trump bol prvý, kto reagoval na rozhodnutie ECB. A na svojom twitterovom účte sa ponáhľal vyjadriť ozajstné prekvapenie. Aktivity ECB označil ako začiatok menovej vojny: „Pokúšajú sa, a celkom úspešne, znehodnocovať euro voči veľmi silnému doláru. Čo poškodzuje americký vývoz“. Trump má jednoznačne pravdu. Keď Draghi ohlásil zmenu politiky ECB a zámer nechať pracovať systém kvantitatívneho uvoľňovania „podľa potreby“, euro okamžite stratilo pol percenta voči doláru. Čo bolo pre európsku ekonomiku príjemným prekvapením.

Investori už dlho čakajú na nižšie úrokové sadzby. Dokonca aj ľadoborec eurozóny, Nemecko, sa ocitlo na pokraji recesie. Údaje, ktoré ECB zverejnila pár hodín pred vyhlásením Maria Draghiho, ukazujú, že priemyselná recesia Nemcov pokračovala aj v treťom štvrťroku. Tím Ursuly von der Leyen, ktorý prevzal vedenie Európskej únie 10. septembra, oznámil medzitým svoje priority. Len málo sa však v nich hovorí o recesii trápiacej Európsku úniu. Jej cieľom je odkloniť sa od využívania fosílnych palív, prilákať nové americké technológie a zlepšiť „jedinečné sociálne trhové hospodárstvo“. Časopis The Economist ale pripomína: „Európa potrebuje oveľa viac než pekné reči ..." Týka sa to aj faktu, že európske banky v poslednom desaťročí obmedzili svoje aktivity na domácom trhu únie. Neustále naopak rozširujú činnosť mimo EÚ. Aj preto dnes Európa pôsobí ako skupina stredne veľkých ekonomík a nie ako jediný konkurent Číny alebo USA. „To je dôvod,“ tvrdí The Economist, že aj keď „šéf európskej centrálnej banky dopuje európske hospodárstvo finančným adrenalínom, ono stále aj tak stráca pôdu v globálnom súperení. Riskuje navyše, že trh únie sa napokon stane obyčajnou podnikateľskou bažinou“.

Britov možno chápať. Sú urazení na Brusel, ktorý nejaví snahu Londýnu odchod uľahčiť. Kde sa stala chyba? Pred desiatimi rokmi bolo zo 40 najväčších spoločností na svete zaregistrovaných 10 v Európe. Teraz sú to iba dve. Aj to na 32. a 36. mieste. Ekonómovia vo Francúzsku a Nemecku sa domnievajú, že dôvodom bolo „jedinečné sociálne trhové hospodárstvo“. Práve ono umožňovalo nadnárodným štruktúram EÚ zasahovať do podnikania. Dnes je ťažké nazvať európsky trh jednotným, ak nie je riadený spoločným súborom pravidiel, ale 28 rôznymi zákonodarstvami.

Môže sa to zdať paradoxné, ale ciele stanovené v Maastrichtskej zmluve z roku 1992, voľný pohyb osôb, tovaru, kapitálu a služieb, hlboko uviazli v pavučine bruselskej byrokracie. Nemožno sa teda diviť snahám jednotlivých národných ekonomík únie o svoje osamostatnenie. Ako hovorí bývalý predseda Európskej komisie Jacques Delors , projekt EÚ je „dokončený len spolovice“. Preto poskytuje iba polovicu zamýšľaných výhod, ktoré by mohli byť celkovo dosiahnuté. Dnes ešte nevedno, či zostrujúca sa konkurencia medzi USA a Európou podnieti k životu aj druhú polovicu ...