V šesťdesiatych rokoch som mal ako mladý ekonóm Slovenskej akadémie vied možnosť byť pri príprave vtedajšej relatívnej radikálnej ekonomickej reformy, ktorá sa pokúšala o nemožné - zlúčiť dva nekompatibilné ekonomické systémy, centrálne plánovanie a trhové hospodárstvo.

Realizovateľnosť, či neuskutočniteľnosť takejto konvergencie však nebolo možné preukázať, pretože táto ekonomická reforma - spolu so všetkými ďalšími sprievodnými politickými zmenami - bola sovietskymi komunistickými vodcami považovaná za natoľko nebezpečná, že sa v auguste 1968 rozhodli vyslať pol milióna vojakov Varšavskej zmluvy, aby tento náš vývoj násilím zastavili. Nazývali ho kontrarevolúciou. Na Západe je toto obdobie známe ako Pražská jar.

Bol som považovaný za jedného z antikomunistických a antimarxistických ekonómov, a preto som bol z Akadémie vied vyhodený. Ďalších 20 rokov som musel stráviť v relatívne podradných zamestnaniach, a to až do novembra 1989, kedy som sa stal členom prvej nekomunistickej vlády. Je to už takmer 30 rokov. V týchto posledných tridsiatich rokoch som sa postupne stal ministrom financií, zakladateľom politické strany, predsedom vlády, predsedom Poslaneckej snemovne, dvakrát prezidentom Českej republiky a súčasne aj priateľom Hillsdale College. Tak jednoduché to bolo.

Bol som rozhodujúcim tvorcom slovenskej ekonomickej transformácie, ktorá po takmer pol storočia centrálneho plánovania vytvorila v našej krajine trhovú ekonomiku. Spolu so svojím slovenským kolegom premiérom Mečiarom som bol jedným z dvoch hlavných organizátorov priateľského a mierumilovného rozdelenia Československa. Bol som to ja, kto poslal do Bruselu list so žiadosťou o naše členstvo v Európskej únii (v roku 1996). Bol som tiež intenzívne zapojený do rokovaní o členstve našej krajiny v NATO. Opakovane som stretol všetkých amerických prezidentov tej doby (rovnako ako ich predchodca).

Všetky tieto moje skúsenosti boli asi pre prezidenta Hillsdale College Larryho Arnna hlavným dôvodom, aby sa ma spýtal, či by som neprehovoril o Rusku. Nie som špecialista na Rusko. Niekoľko rokov som bol považovaný za odporcu Ruska (alebo lepšie povedané Sovietskeho zväzu). Po páde komunizmu som sa snažil pomôcť nadviazať normálne, štandardné, vzájomne výhodné bilaterálne vzťahy medzi našimi dvoma krajinami bez ohľadu na to, že boli najproduktívnejšie roky môjho života (komunizmus sa zrútil, keď mi bolo takmer 50 rokov) veľmi negatívne ovplyvnené sovietskym imperializmom.

Tento môj osobný zážitok ma nijako nezaslepil. Nedémonizujem Rusko alebo jeho súčasného prezidenta. Rešpektujem (a myslím, že by sme to mali robiť všetci), že Rusko má svoje vlastné autentické národné záujmy, ktoré sú bezpochyby rozdielne od záujmov našej a vašej krajiny. Rovnako tak je nepochybné, že ruský politický, hospodársky a sociálny systém je postavený na veľmi odlišných základoch, než sú tie naše.

To je napokon aj dôvodom, prečo je ruský systém politicky menej demokratický a viac autoritársky, ako by sme považovali za prijateľné. Ruská ekonomika sa nachádza pod viditeľnou, a to veľmi tvrdou rukou štátneho intervencionizmu oveľa viac, než je v našich krajinách. Tam je neviditeľná ruka potlačená viac ako u nás. Ľudská sloboda je obmedzená ďaleko viac ako v našej časti sveta, ale napriek tomu platí, že komunizmus v Rusku je už dávnou minulosťou. Ruský systém je systémom kontrolovaným v oveľa väčšej miere ako v našich krajinách, ale rozdielnosť medzi Ruskom a nami (a vami) je v miere a rozsahu štátneho intervencionizmu, nie v jeho samotnej podstate. Mali by sme si priznať, že aj naše krajiny sa dnes vyznačujú rozsiahlym štátnym intervencionizmom.

Napriek všetkým týmto problémom je súčasná ruská spoločnosť ďaleko viac slobodná ako kedykoľvek vo svojej histórii. Neprijímam argumenty, že ruský systém bol v 90. rokoch lepší ako je dnes - nemali by sme zamieňať slobodu s anarchiou, chaosom a nedostatkom poriadku.



Som si vedomý toho, že sa táto moja pozícia líši od mainstreamového pohľadu súčasných amerických kremlologov. Trúfam si však tvrdiť, že tak ako sa mýlili v minulosti a nechápali a zle si vysvetľovali sovietsky komunistický systém a jeho osud, tak sa mýlia znovu aj dnes.

Nemali by sme mať vopred stanovené predsudky. Nemali by sme žiť v minulosti, nemali by sme si pliesť súčasnú Ruskú federáciu so Sovietskym zväzom minulosti, alebo súčasných ruských politických lídrov s Leonidom Brežnevom, ako to robia niektorí ľudia na Západe a v strednej a východnej Európe s cieľom získavať vo svojich krajinách lacné politické body.

Sledujem vývoj v Rusku v posledných dvoch desaťročiach s veľkým záujmom a - dúfam - aj s dostatočnou pokorou a rešpektom. Preto nemám rovnaký povýšenecký postoj, aký majú niektorí "experti" na Rusko. Vývoj Ruska v postkomunistickej ére považujem za relatívny úspech - ak sa budem na neho pozerať s náležitou a férovou historickou perspektívou. Alternatívnym meradlom je pre mňa hrozný obraz Andreja Amalrika popísaný v jeho známej knihe Prežije Sovietsky zväz rok 1984? Musím sa priznať, že keď som túto knihu čítal pred takmer 50 rokmi, krátko potom čo armády Sovietskeho zväzu napadli Československo, mal som strach, že by to mohol byť veľmi pravdepodobný a v každom prípade ľahko predstaviteľný obraz tejto krajiny po skončení komunizmu. Bál som sa toho a som rád, že sa to nestalo.

Ako som už povedal na začiatku, nie som žiadnym odborníkom na Rusko, som - snáď - expertom na prechod od komunizmu ku kapitalizmu, od totalitarizmu k pluralitnej demokracii, od centrálneho plánovania na trhové hospodárstvo. Urobili sme to veľmi odlišne ako v Rusku a preto je iný aj výsledok.

Veľmi rýchlo - sme liberalizovali, deregulovali a privatizovali ekonomiku, čo sa v prípade Ruska nestalo. Rozhodujúca časť reforiem bola v našej krajine vykonaná už v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Rusko - krajina oveľa väčšia a oveľa komplikovanejšia ako Česká republika, s odlišným dedičstvom a s oveľa dlhšou dobou komunizmu - toto neurobilo. Všetky nevyhnutné transformačné kroky a opatrenia boli vykonané len polovičato.

Rusi úplne zlyhali v makroekonomickej politike - menová a fiškálna politika neboli dostatočne opatrné - a nevyhnutná hyperinflácia, ktorá toho bola dôsledkom, zničila všetko, najmä dôveryhodnosť ruského vedenia tej doby. (Mimochodom, Slovensko bola jedinou postkomunistickou krajinou, ktorá nemusela vykonávať menovú reformu.)

Rusko nemalo jasnú transformačnú víziu, nemalo politikov, ktorí by boli schopní ju formulovať a vysvetľovať ľuďom. Gorbačov ani Jeľcin to nedokázali. Boli príliš spojení so starým komunistickým režimom. Nesnažili sa vytvoriť štandardné (ideologicky dobre definované) politické strany. No bez skutočných politických strán ruskej vlády a ruskí premiéri nemohli začať budovať svoje vlastné politické zázemie. Vždy boli izolovaný jednotlivcami.

Putin nie je výnimkou. Uspel v konsolidácii krajiny a významne prispel k jej elementárnemu fungovaniu. Narušil systém politických a ekonomických mocných oligarchov (ktorí do dnešných dní tragicky vládnu na Ukrajine). Zaviedol istú mieru ekonomickej racionality, samozrejme nie za nulovú cenu, najmä čo sa týka demokracie. Jeho špecifický "trade-off" medzi poriadkom a demokraciou je bezpochyby veľmi diskutabilný. Celkom isto by to nebola a nie je naša voľba, ale každopádne by sme o tom mali hovoriť v tejto terminológii, nie hovoriť o "ríši zla". Tak jednoduché to totiž nie je. Rozpútanie novej éry studenej vojny by nepomohlo ani Rusku, ani nám.

Som presvedčený, že bez skutočných politických strán nie je možné mať plnohodnotnú parlamentnú demokraciu. Hovoril som podobné vety už pred 20-30 rokmi, keď som mal pocit, že Rusko - jednak kvôli svojej minulosti pred komunizmom (neexistovala tu žiadna demokratická tradícia), jednak kvôli svojej najdlhšej, najviac utláčajúcej a najničivejšej ére komunizmu, ktorou si prešlo - malo na nejaký čas ospravedlnenie. Dnes, tri dekády po páde komunizmu, si tým nie som istý.

Z hľadiska Českej republiky sa dnešná úloha Ruska pri ovplyvňovaní nášho osudu blíži nule. Nemali by sme bojovať staré bitky. Skutočný súboj v našich spoločnostiach - ako v Európe, tak v Amerike - je medzi tými, ktorí chcú slobodu, nezávislosť a slobodné trhy, a tými, ktorí sa nás snažia ovládať rôznymi neliberálnym manipulačnými ideológiami, ako je environmentalizmus, multikulturalizmus, humanrightizmus, feminizmus a genderismus, transnacionalismus, atď. Žiadny z týchto izmov v Rusku ani na Východe nevznikol. K našej veľkej ľútosti si ich dnes dovážame zo Západu. Je iróniou osudu, že je práve toto posledným dôsledkom pádu komunizmu, ku ktorému došlo pred tridsiatimi rokmi. Informoval server parlamentnilisty.cz.