Jana Teleki: Krátke dejiny justičnej mafie na Slovensku - II. časť (Keď prachy nesmrdia)
15 | 07 | 2019 I Jana Teleki
Prvé bankroty
Po zobchodovaní väčšiny lukratívneho majetku štátu ponechala pravicová vláda Mikuláša Dzurindu novovzniknutej kapitálovej vrstve napospas problematické zvyšky hospodárstva.
Koncom 90-tých rokov tunelári v slovenských bankách zanechali schodok v závratných sumách. Podkapitalizované banky nespĺňali povinné minimálne rezervy, ktoré ukladal zákon o bankách. V pravidelných mesačných intervaloch pred uzávierkami obchodovali úložky na úrovni 15-20 percentných mesačných úrokov.
Zdrojmi disponovala vtedy akurát Slovenská poisťovňa, niektoré priemyselné firmy a banky, ktoré získali lacné úložky v predchádzajúcom období. Bolo otázkou času, kedy podkapitalizované banky skrachujú a na základe návrhu bankového dohľadu Národná banka Slovenska uvalí na banky nútenú správu. Skrachovali nielen Devín banka, Dopravná banka a Slovenská kreditná banka, ale aj Investičná a rozvojová banka.
Samozrejme, dôvodom krachu bánk neboli len falšované výkazy predkladané NBS, ale najmä pozadie a spôsob fungovania. Krach spôsobila predovšetkým úplná absencia základných vkladov, ktoré manažmenty bánk rozdali privatizérom a protekčným projektom, bez zábezpeky úverov a predpokladanej návratnosti. Manažmenty bánk a skorumpovaní bankoví úradníci, ktorí systematicky spolupracovali s tunelármi, zostavili smrteľnú špirálu revolvovaných úverov.
Klienti, ktorým banka pre dlhodobú platobnú disciplínu dávala vysoký rating, splácali financiami z nových a vyšších úverov úvery z predchádzajúceho obdobia. Na krachu bánk mala nezanedbateľný podiel aj nová, politicky protežovaná, privatizačná elita. Keďže neexistoval úverový register a bolo možné, aby v tej istej banke bol klient neplatičom úveru a zároveň dostal nový, typický špekulant v tom období nakúpil nehnuteľnosti, ktoré zmenili niekoľkokrát vlastníka a upratal si peniaze.
Samozrejme, banková korupčná elita mala v rámci chorého bankového systému svoje záujmy aj svoje podiely. Aj tu bolo potrebné rozlišovať medzi príštipkármi s niekoľko stotisícovými úvermi a medzi sofistikovanými finančníkmi. Títo takzvaní finančníci ručili za úvery avalovanými zmenkami cudzích bánk, v ktorých reálne nemali žiadne aktíva alebo ručili s masívne odkupovanými dubióznymi pohľadávkami, ktorých reálna hodnota nebola ani 2 % z deklarovanej sumy. Profitovali teda nielen špekulanti, ale aj manažmenty bánk.
Trestnoprávna zodpovednosť manažmentov bánk
Prvou lastovičkou v pokuse stíhať manažment banky bol medializovaný prípad Investičnej a rozvojovej banky, v ktorom vzniesli obvinenie za neštandardný postup pri poskytovaní úverov celému vedeniu pobočky v Nitre.
Vyšetrovanie realizoval novovzniknutý Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti vedený JUDr. Šátekom. Vyšetrovatelia Oravec a Zlatohlávek systematicky v zmysle oficiálnej vyšetrovacej verzie, zhromažďovali informácie, pokým sa v trestnom spise neobjavil zoznam nezabezpečených úverov IRB v hodnote 26 miliárd korún a oficiálny interný dokument banky o schvaľovaní úverov ústredným úverovým výborom banky. Kľúčové materiály poskytnuté v rámci výpovede predsedom dozornej rady IRB vylúčili nielen trestnoprávnu zodpovednosť vtedy už dlhodobo stíhaných pracovníkov pobočky, ale potvrdili zodpovednosť predstavenstva. Predsedom predstavenstva Investičnej a rozvojovej banky bol v tej dobe Ing. Jozef Tkáč, otec mladého študenta Tkáča, ktorý neskôr úspešne založil J&T.
Máme pred sebou modelovú situáciu, kedy sa pri vhodných personálnych prepojeniach a bankových garanciách lukratívnych finančných obchodov s pohľadávkami, ktoré boli ručené zmenkami, dal zarobiť a zhromaždiť majetok. Vždy každý záväzok sa splnil z iného záväzku a rating finančnej skupiny narastal.
Keď už boli pomery v banke neudržateľné, respektíve po sprenevere peňazí klientov, keď banka nedokázala zabezpečiť za primerané úrokové sadzby ani financie z medzibankového trhu, skončila v nútenej správe. Po ozdravení vkladmi Slovenskej poisťovne predal štát banku maďarskej OTP.
Zmenky a dobré meno
Úvaha o legálnosti zbohatnutia skončí vždy pri otázke, či niekto považuje za etické avalovať ručiteľskú zmenku v nejakej banke na základe dobrého mena.
Dobré meno nebolo hodnotovým ukazovateľom, ale vyjadrením osobných, rodinných, prípadne politických vzťahov a odplatne poskytovanými službami rovnakého typu. Zažitou praxou bolo, že privilegovaní klienti, ktorí potrebovali finančné prostriedky na privatizáciu či vyplácanie záväzkov z budúcich pohľadávok, často ručili majetkom vysokej hodnoty priklepnutým Fondom národného majetku. Samozrejme, ručili majetkom, ktorí v dobe poskytnutia úveru bankou reálne ešte nemali. Obdobie špekulácií a nezabezpečených úverov skončilo súbežne s krachom niekoľkých bánk.
Novozbohatlíci, ktorí situáciu poznali z obdobia, keď boli štátnymi tajomníkmi či funkcionármi FNM a ministerstiev, vedeli, čo má hodnotu, vedeli odkiaľ zabezpečiť finančné zdroje a ako v priebehu krátkej doby stabilizovať rutinný príjem z finančných obchodov. Riešiť korupčné pozadie finančníkov nebolo žiaduce a poukázať na nezákonné konanie manažmentov bánk bolo seba zničujúce. S nízkymi percentami provízie, ale pravidelne a vo veľkom objeme, voči stabilizovaným dlžníkom a zväčša významným hráčom v energetickom priemysle, štandardne obchodovali závratné pohľadávky niekoľko dní pred splatnosťou.
Na nezabezpečených úveroch poskytnutých v rozpore so zákonom z vkladov klientov vyrástla prvá skupina oligarchov. Finančné skupiny následne použili financie na získanie svojho vplyvu a nákupu majetkových podielov v lukratívnych firmách, ktoré nakoniec celkom ovládli.
V dobe, keď banky povedali svoje posledné slovo, prinútila situácia privatizérov po prvom opojení zo zbohatnutia, o ktorom donedávna ani nesnívali, zaoberať sa udržaním zdravej časti majetku. Zakladali nové firmy, do ktorých presúvali nezaťažený majetok, prípadne cez konkurzy, kde po dohode so správcom spätne kupovali svoje firmy. Ručiteľským bankám zostával nehodnotný majetok, pohľadávky a vytunelované firmy s nastrčenými štatutármi - bielymi koňmi.
Predpokladalo sa, že skúsenosti s podvodmi v kupónovej privatizácii a krachu bánk budú viesť k opatreniam vedúcim k ozdraveniu nielen finančného sektora, ale čiastočne aj spoločnosti. Eufória z predpokladanej očisty vyprchala po objave fenoménu, ktorý sa nazýva nebanková spoločnosť.
Nebankové spoločnosti
Na Slovensku vznikali rôzne záložne, finančné domy ako bola SAS Košice, či neskôr Pohotovosť, kde bolo bežné vyberať úžernícke úroky v 28 dňových intervaloch, prípadne predstierať, že úroky sú slušné a súbežne vyberať mesiac čo mesiac poplatky za úhradu splátok v hotovosti.
Trvalo 15 rokov, kým štát tieto maniere zakázal. Medzitým však experti na reklamu, ktorí sa naučili vo veľkej privatizácii manipulovať s dôverčivosťou ľudí a kupovať od nich za mizivé sumy hodnotné strategické akcie, zistili, že ľudia sú po krachu bánk opatrní.
Zneužitie averzie občanov voči bankám, v kombinácii s kritikou nízkych úrokov a prísľubom astronomických úrokov zhodnotenia peňazí v nebankových spoločnostiach, bola síce drzosť zakladajúca sa na absolútnom klame, ktorému ľudia uverili.
Stačilo zabezpečiť neustály nárast kmeňa vkladateľov z mesiaca na mesiac a udržať po určitú dobu vyplácanie fantastických úrokov z príjmu nových vkladov a systém kŕmil sám seba. Obrovské náklady na PR a marketing vo všetkých médiách prinášali niekoľkonásobný efekt. Vznikala situácia podobná tej, ktorú popisoval Kožený pri kupónovej privatizácii, keď vrecia peňazí nemal kto pomaly ani počítať.
BMG, Horizont alebo neskôr Drukos vsadili na rovnaký mechanizmus špirály. Museli dopredu počítať s tým, že sa trh vyčerpá, vklady sa najskôr ustália, neskôr začnú klesať. Všetci zainteresovaní vedeli, že výnosné investície prezentované v reklamných spotoch sú iba fikciou bez reálneho základu, nebude na vyplácanie úrokov vkladateľov a nebankové inštitúcie postupne skrachujú.
Miliardy vybrané od dôverčivých ľudí poslúžili na rôzne obchody, nákupy firiem, nehnuteľností, zahraničné transakcie, za ktorými stáli konkrétni ľudia. Zhodiť zodpovednosť na Majského, Brvu, Pachingera a Mojžiša by bolo celkom detinské. Obrovské hotovostné výbery a transakcie, ktoré sa strácali medzi prstami zlodejov najhrubšieho zrna, niekto použil, zhodnocoval a zhodnocuje ich dodnes. Niet divu, že systém bol napadnutý politikmi a políciou v spoločnosti s najmenším krytím a majetkom.
Majiteľa Drukosu začal stíhať Šátekov odbor v rokoch 2001, 2002, teda v čase, keď mal František Mojžiš za sebou obdobie skrývania sa pred mafiou, kvôli ktorej daroval svoj podnik cirkvi. Mojžiša pred trestným stíhaním neochránil ani minister vnútra Vladimír Palko, nominant Kresťanskodemokratického hnutia, ktoré výdatne finančne podporovala cirkev.
Od začiatku konania voči Mojžišovi bolo evidentné, že nemá krytie ako super liga Majský a spol. Majský budoval tzv. priateľské vzťahy od začiatku 90-ich rokov. Jeho povestné poľovačky, dovolenky, či bratríčkovanie s politickou elitou nielenže prinášali výsledok v minulosti, pretrvali až do súčasnosti.
Nebankové inštitúcie zruinovali dôverčivých ľudí, ktorí si s cieľom zbohatnúť na úrokoch často komerčne požičiavali financie na vklady v bankách a ručili svojim majetkom. Množstvu jednoduchých vkladateľov sa nikdy spätne nevrátila ani istina. Štát okrem občasných plamenných vyjadrení nikdy nezasiahol. Začal konať, až keď dvere nebankových spoločností zostali zatvorené a peniaze vkladateľov do posledného haliera ostali v nenávratne.
Nasledujúce: Nová elita, štátne zákazky, lobisti a eurofondy
Po zobchodovaní väčšiny lukratívneho majetku štátu ponechala pravicová vláda Mikuláša Dzurindu novovzniknutej kapitálovej vrstve napospas problematické zvyšky hospodárstva.
Koncom 90-tých rokov tunelári v slovenských bankách zanechali schodok v závratných sumách. Podkapitalizované banky nespĺňali povinné minimálne rezervy, ktoré ukladal zákon o bankách. V pravidelných mesačných intervaloch pred uzávierkami obchodovali úložky na úrovni 15-20 percentných mesačných úrokov.
Zdrojmi disponovala vtedy akurát Slovenská poisťovňa, niektoré priemyselné firmy a banky, ktoré získali lacné úložky v predchádzajúcom období. Bolo otázkou času, kedy podkapitalizované banky skrachujú a na základe návrhu bankového dohľadu Národná banka Slovenska uvalí na banky nútenú správu. Skrachovali nielen Devín banka, Dopravná banka a Slovenská kreditná banka, ale aj Investičná a rozvojová banka.
Samozrejme, dôvodom krachu bánk neboli len falšované výkazy predkladané NBS, ale najmä pozadie a spôsob fungovania. Krach spôsobila predovšetkým úplná absencia základných vkladov, ktoré manažmenty bánk rozdali privatizérom a protekčným projektom, bez zábezpeky úverov a predpokladanej návratnosti. Manažmenty bánk a skorumpovaní bankoví úradníci, ktorí systematicky spolupracovali s tunelármi, zostavili smrteľnú špirálu revolvovaných úverov.
Klienti, ktorým banka pre dlhodobú platobnú disciplínu dávala vysoký rating, splácali financiami z nových a vyšších úverov úvery z predchádzajúceho obdobia. Na krachu bánk mala nezanedbateľný podiel aj nová, politicky protežovaná, privatizačná elita. Keďže neexistoval úverový register a bolo možné, aby v tej istej banke bol klient neplatičom úveru a zároveň dostal nový, typický špekulant v tom období nakúpil nehnuteľnosti, ktoré zmenili niekoľkokrát vlastníka a upratal si peniaze.
Samozrejme, banková korupčná elita mala v rámci chorého bankového systému svoje záujmy aj svoje podiely. Aj tu bolo potrebné rozlišovať medzi príštipkármi s niekoľko stotisícovými úvermi a medzi sofistikovanými finančníkmi. Títo takzvaní finančníci ručili za úvery avalovanými zmenkami cudzích bánk, v ktorých reálne nemali žiadne aktíva alebo ručili s masívne odkupovanými dubióznymi pohľadávkami, ktorých reálna hodnota nebola ani 2 % z deklarovanej sumy. Profitovali teda nielen špekulanti, ale aj manažmenty bánk.
Jana TELEKI: Krátke dejiny justičnej a konkurznej mafie na Slovensku - I.časť
10 | 07 | 2019
|
Jana TELEKI
Trestnoprávna zodpovednosť manažmentov bánk
Prvou lastovičkou v pokuse stíhať manažment banky bol medializovaný prípad Investičnej a rozvojovej banky, v ktorom vzniesli obvinenie za neštandardný postup pri poskytovaní úverov celému vedeniu pobočky v Nitre.
Vyšetrovanie realizoval novovzniknutý Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti vedený JUDr. Šátekom. Vyšetrovatelia Oravec a Zlatohlávek systematicky v zmysle oficiálnej vyšetrovacej verzie, zhromažďovali informácie, pokým sa v trestnom spise neobjavil zoznam nezabezpečených úverov IRB v hodnote 26 miliárd korún a oficiálny interný dokument banky o schvaľovaní úverov ústredným úverovým výborom banky. Kľúčové materiály poskytnuté v rámci výpovede predsedom dozornej rady IRB vylúčili nielen trestnoprávnu zodpovednosť vtedy už dlhodobo stíhaných pracovníkov pobočky, ale potvrdili zodpovednosť predstavenstva. Predsedom predstavenstva Investičnej a rozvojovej banky bol v tej dobe Ing. Jozef Tkáč, otec mladého študenta Tkáča, ktorý neskôr úspešne založil J&T.
Máme pred sebou modelovú situáciu, kedy sa pri vhodných personálnych prepojeniach a bankových garanciách lukratívnych finančných obchodov s pohľadávkami, ktoré boli ručené zmenkami, dal zarobiť a zhromaždiť majetok. Vždy každý záväzok sa splnil z iného záväzku a rating finančnej skupiny narastal.
Keď už boli pomery v banke neudržateľné, respektíve po sprenevere peňazí klientov, keď banka nedokázala zabezpečiť za primerané úrokové sadzby ani financie z medzibankového trhu, skončila v nútenej správe. Po ozdravení vkladmi Slovenskej poisťovne predal štát banku maďarskej OTP.
Zmenky a dobré meno
Úvaha o legálnosti zbohatnutia skončí vždy pri otázke, či niekto považuje za etické avalovať ručiteľskú zmenku v nejakej banke na základe dobrého mena.
Dobré meno nebolo hodnotovým ukazovateľom, ale vyjadrením osobných, rodinných, prípadne politických vzťahov a odplatne poskytovanými službami rovnakého typu. Zažitou praxou bolo, že privilegovaní klienti, ktorí potrebovali finančné prostriedky na privatizáciu či vyplácanie záväzkov z budúcich pohľadávok, často ručili majetkom vysokej hodnoty priklepnutým Fondom národného majetku. Samozrejme, ručili majetkom, ktorí v dobe poskytnutia úveru bankou reálne ešte nemali. Obdobie špekulácií a nezabezpečených úverov skončilo súbežne s krachom niekoľkých bánk.
Novozbohatlíci, ktorí situáciu poznali z obdobia, keď boli štátnymi tajomníkmi či funkcionármi FNM a ministerstiev, vedeli, čo má hodnotu, vedeli odkiaľ zabezpečiť finančné zdroje a ako v priebehu krátkej doby stabilizovať rutinný príjem z finančných obchodov. Riešiť korupčné pozadie finančníkov nebolo žiaduce a poukázať na nezákonné konanie manažmentov bánk bolo seba zničujúce. S nízkymi percentami provízie, ale pravidelne a vo veľkom objeme, voči stabilizovaným dlžníkom a zväčša významným hráčom v energetickom priemysle, štandardne obchodovali závratné pohľadávky niekoľko dní pred splatnosťou.
Na nezabezpečených úveroch poskytnutých v rozpore so zákonom z vkladov klientov vyrástla prvá skupina oligarchov. Finančné skupiny následne použili financie na získanie svojho vplyvu a nákupu majetkových podielov v lukratívnych firmách, ktoré nakoniec celkom ovládli.
V dobe, keď banky povedali svoje posledné slovo, prinútila situácia privatizérov po prvom opojení zo zbohatnutia, o ktorom donedávna ani nesnívali, zaoberať sa udržaním zdravej časti majetku. Zakladali nové firmy, do ktorých presúvali nezaťažený majetok, prípadne cez konkurzy, kde po dohode so správcom spätne kupovali svoje firmy. Ručiteľským bankám zostával nehodnotný majetok, pohľadávky a vytunelované firmy s nastrčenými štatutármi - bielymi koňmi.
Predpokladalo sa, že skúsenosti s podvodmi v kupónovej privatizácii a krachu bánk budú viesť k opatreniam vedúcim k ozdraveniu nielen finančného sektora, ale čiastočne aj spoločnosti. Eufória z predpokladanej očisty vyprchala po objave fenoménu, ktorý sa nazýva nebanková spoločnosť.
Nebankové spoločnosti
Na Slovensku vznikali rôzne záložne, finančné domy ako bola SAS Košice, či neskôr Pohotovosť, kde bolo bežné vyberať úžernícke úroky v 28 dňových intervaloch, prípadne predstierať, že úroky sú slušné a súbežne vyberať mesiac čo mesiac poplatky za úhradu splátok v hotovosti.
Trvalo 15 rokov, kým štát tieto maniere zakázal. Medzitým však experti na reklamu, ktorí sa naučili vo veľkej privatizácii manipulovať s dôverčivosťou ľudí a kupovať od nich za mizivé sumy hodnotné strategické akcie, zistili, že ľudia sú po krachu bánk opatrní.
Zneužitie averzie občanov voči bankám, v kombinácii s kritikou nízkych úrokov a prísľubom astronomických úrokov zhodnotenia peňazí v nebankových spoločnostiach, bola síce drzosť zakladajúca sa na absolútnom klame, ktorému ľudia uverili.
Stačilo zabezpečiť neustály nárast kmeňa vkladateľov z mesiaca na mesiac a udržať po určitú dobu vyplácanie fantastických úrokov z príjmu nových vkladov a systém kŕmil sám seba. Obrovské náklady na PR a marketing vo všetkých médiách prinášali niekoľkonásobný efekt. Vznikala situácia podobná tej, ktorú popisoval Kožený pri kupónovej privatizácii, keď vrecia peňazí nemal kto pomaly ani počítať.
BMG, Horizont alebo neskôr Drukos vsadili na rovnaký mechanizmus špirály. Museli dopredu počítať s tým, že sa trh vyčerpá, vklady sa najskôr ustália, neskôr začnú klesať. Všetci zainteresovaní vedeli, že výnosné investície prezentované v reklamných spotoch sú iba fikciou bez reálneho základu, nebude na vyplácanie úrokov vkladateľov a nebankové inštitúcie postupne skrachujú.
Miliardy vybrané od dôverčivých ľudí poslúžili na rôzne obchody, nákupy firiem, nehnuteľností, zahraničné transakcie, za ktorými stáli konkrétni ľudia. Zhodiť zodpovednosť na Majského, Brvu, Pachingera a Mojžiša by bolo celkom detinské. Obrovské hotovostné výbery a transakcie, ktoré sa strácali medzi prstami zlodejov najhrubšieho zrna, niekto použil, zhodnocoval a zhodnocuje ich dodnes. Niet divu, že systém bol napadnutý politikmi a políciou v spoločnosti s najmenším krytím a majetkom.
Majiteľa Drukosu začal stíhať Šátekov odbor v rokoch 2001, 2002, teda v čase, keď mal František Mojžiš za sebou obdobie skrývania sa pred mafiou, kvôli ktorej daroval svoj podnik cirkvi. Mojžiša pred trestným stíhaním neochránil ani minister vnútra Vladimír Palko, nominant Kresťanskodemokratického hnutia, ktoré výdatne finančne podporovala cirkev.
Od začiatku konania voči Mojžišovi bolo evidentné, že nemá krytie ako super liga Majský a spol. Majský budoval tzv. priateľské vzťahy od začiatku 90-ich rokov. Jeho povestné poľovačky, dovolenky, či bratríčkovanie s politickou elitou nielenže prinášali výsledok v minulosti, pretrvali až do súčasnosti.
Nebankové inštitúcie zruinovali dôverčivých ľudí, ktorí si s cieľom zbohatnúť na úrokoch často komerčne požičiavali financie na vklady v bankách a ručili svojim majetkom. Množstvu jednoduchých vkladateľov sa nikdy spätne nevrátila ani istina. Štát okrem občasných plamenných vyjadrení nikdy nezasiahol. Začal konať, až keď dvere nebankových spoločností zostali zatvorené a peniaze vkladateľov do posledného haliera ostali v nenávratne.
Nasledujúce: Nová elita, štátne zákazky, lobisti a eurofondy
Zdieľať tento článok