V roku 1982 sa ako 28-ročný stal redaktorom elitného týždenníka ÚV KSS Nové slovo, považovaného za Olymp najangažovanejších žurnalistických karieristov svojej doby. Vtedy však nevtipkoval a noviny zo všetkých síl ťali do všetkých Havlov, Čarnogurských, ba aj Kusých, do chartistov či disidentov.

Keď nastala perestrojka, prestrojil sa aj Leško: „My v redakcii Nové slovo sa snažíme byť súčasťou prúdu, ktorý v prestavbe nachádza svoju dejinnú príležitosť pre sebarealizáciu," dušoval sa už ako zástupca šéfredaktora v roku 1988.

Správny prúd však hľadal ešte s boľševickou obozretnosťou zvanou bdelosť a v celom čísle z 24. novembra 1989 nepadlo o udalostiach zo 17. novembra ani slovo. V ďalšom vydaní už Leško opatrne písal o potrebe „porátať sa s nehodnými súdruhmi", no stále sa mu nepozdávala myšlienka vzdať sa vedúcej úlohy KSČ.

Keď tá padla, Leško sa zakuklil do neškodných historických tém - kritika Stalina už bola bezpečná. Keď komunizmus nenávratne vyprchal, pochválil aj Lidové noviny, ktoré by pred novembrom buď ani nespomenul, alebo rozniesol na kopytách.

Zamieril do oportunistického zoskupenia Spoločná voľba - pod vedením SDĽ a keď neuspel, zavítal na polročnú stáž do USA. Tu však už kukla nestačila. Strčil sa do tuhej lastúry, z ktorej vyliezol ako nefalšovaná pravicová atlantická perlorodka.

Potom sa už držal len "vpravo" - pôsobil v denníku SME, pravidelne sa ukazoval na obrazovke televízie Markíza a najnovšie v týždenníku Trend, kde sústavne útočí na všetky ľavicové vlády.

Ľudí ako Leško však treba pozorne študovať, aby sme videli, aký je trend, napísal svojho času v skvelej retroskopii Martin Dugas.

Leško si zaslúži našu pozornosť, človek by chcel totiž veriť, že nie je iba "konjukturálna prorežimná sviňa", opakujem: obyčajný človek by chcel veriť.

Je len bieda slovenskej politiky a ešte väčšia bieda niektorých "konzervatívnych" síl okolo Remišovej a Hlinu, že dnes idú v jednom šíku s ľuďmi ako je charakterový archetyp  Leška.

Čo dodať na záver? Keby naozaj existovalo nejaké Slušné Slovensko, tak by rovnako intenzívne bľačalo na námestí voči nominácii Leška do prezidentského paláca ako dokáže bľačať iniciatíva Slušného Slovenska o kachličkároch, ktorí si November 89 nevšimli alebo birmovných komunistoch.

Lenže Leško je len súčasť živého svedectva o genetickej výbave ľudí z iniciatívy, ktorá chce ulúpiť a uniesť pojem slušnosť vo svoje politické ciele.

Tak teda Česť práci v Pionierskom (prezidentskom) paláci súdruh Leško!