Som rodený Bratislavčan a hoci už 11 rokov bývam na dedine s cca. 80timi obyvateľmi, vzdialenej od môjho rodného mesta 200 km, stále sa cítim Bratislavčanom. Vyrástli tam moji rodičia, mal som tam celú rodinu z otcovej aj maminej strany, stredoeurópsky mix Maďarov, Moravákov, Talianov, určite Židov a ja ešte ani neviem čoho.

Moja manželka je podobne ako ja, z Bratislavy, akurát, že medzi jej predkami je mix Bulharov a Rakúšanov, Nemcov a určite tiež Židov. A čo sa vierovyznania týka, bol to mix katolíkov, evanjelikov a kalvínov. Možno aj preto bola Bratislava (a určite aj Košice) vždy trochu iná, ako zvyšok Slovenska.

Trochu malomeštiacka, trochu provinčná, ale aj kozmopolitná a bohémska. Vyrástol som skrátka v takomto mixe a bolo to dobre.

Len viem, čo Bratislava za mojej mladosti nikdy nebola – ľavičiarska. Vlastne, nie len za mojej mladosti. Ešte aj pred 11timi rokmi, keď sme sa odtiaľ definitívne odsťahovali.

Celá moja rodina boli silní antikomunisti, vzhľadom na pôvod nie však ľudáci. Pamätám si katolícku Bratislavu s plnými kostolmi za komunistov, aj pravicovú Bratislavu za Mečiara, s plnými námestiami priaznivcov KDH a neskôr SDK.

Prvá lastovička ľavicovosti prišla, kde inde – v Petržalke v osobe starostu Ftáčnika. A potom to už s menšími prestávkami išlo.

Vírus ľavičiarstva sa z Petržalky, bývalej dediny, zmenenej na najväčšie sídlisko v ČSSR, osídlenej prišelcami zo všetkých kútov Slovenska, začal šíriť do celého mesta. Dnes som sa dočítal, že PS-Spolu mali vo voľbách do EP najväčšiu podporu práve v Bratislave (mimochodom tak, ako aj ich bývalá podpredsedníčka Čaputová).

Oko by mi zaplakalo a celá moja mŕtva rodina sa určite obracia v hroboch. Joli nény – moja prateta, najfalošnejšia malomeštiačka, akú zem kedy nosila, ale aj osoba s asi najtriezvejším úsudkom, Purši báči (známy aj ako Gejza Dusík), Béla báči (československý don Juan, riaditeľ British Petroleum v ČSR), atď., atď... Všetko kovaní antikomunisti. A to nehovorím o svojich starých rodičoch.

Môj opitý starý otec vítal na Kamennom námestí v noci so Stanom Dančiakom (zrejme tiež pod parou) sovietske tanky dlažobnými kockami – boli práve na ceste domov z Malých Františkánov. Skrátka mesto, ktoré vedelo, kde je zdravý rozum. Dnes je všetko inak.

Liberálno-ľavicová vlna zaliala moje rodné mesto a ja, sledujúc to, z dedinky pod Štiavnickými vrchmi sa nestačím čudovať. Zbohom, stará, dobrá, konzervatívna Bratislava. Zmenili ťa.

Som už starý muž a ostali mi len spomienky na príjemné provinčné malomesto, kde znela maďarčina, bulharčina, nemčina... Zmenila si sa. Takúto ťa nechcem. Nie si pre mňa už krásavica na Dunaji. Stala si sa čudom na Dunaji.  Ľavicovým čudom na Dunaji. Ale napriek tomu, keď umriem, nechám sa pochovať vedľa svojich dobrých konzervatívnych kresťanských predkov v Bratislave.

Na cintoríne nevládne ľavicový liberalizmus. Budeme tam pekne spolu, sami lokálpatrioti, pre ktorých bola ľavica vždy zábavkou čudákov a tak trochu „iných“ ľudí. Možno tam niekde bude prítomný Kristus, tak sa ho spýtame, čo sa to vlastne stalo...