Komentár Juraja Draxlera: O protiruskej hystérii
20 | 03 | 2019 I Juraj Draxler
Jednou z vecí, o ktorých sa bude intenzívne aj v našej politike v nasledujúcom období hovoriť, bude údajná ruská hrozba. Nepochybne k tomu prispejú aj prezidentské voľby a pravdepodobné zvolenie Zuzany Čaputovej. Len pred pár dňami som si prečítal tu na FB nadšene protiruský príspevok jedného z jej spolustraníkov, vedúceho kandidáta vo voľbách do europarlamentu. Podľa všetkého tieto nálady budú ešte gradovať.


Dovolím si k tomu pár poznámok.

Rusku sa v rámci čiastočného obnovenia studenej vojny predhadzujú dve veci: že manipuluje západnou verejnou mienkou s cieľom zabezpečiť zvolenie antidemokratických síl a dokonca rozvrátiť západné hodnoty. A, po druhé, že chce expandovať a obsadiť nás.

Tie názory o manipulácii volieb považujem za kurióznu vec. Tí ktorí to tvrdia, totiž vlastne hlásajú, ako veľmi ľahko ovplyvniteľní sú bežní voliči. Ľahko ich prinútiť nielen voliť, ale trvalo nejakému kandidátovi veriť, hoci im časť mienkotvornej tlače tvrdí, že ich manipuluje cudzia krajina. Autori príbehu teda v skutočnosti maľujú veľmi nelichotivý obraz západnej demokracie.

Pritom príbeh, ako Rusko, technologicky stredne vyspelá krajina, digitálnymi trikmi úspešne ovláda západnú verejnú mienku, sa zrodil po tom, ako Wikileaks zverejnili elektronickú komunikáciu vedenia americkej Demokratickej strany. Tá ukazovala, že špičky strany manipulovali straníckymi procedúrami tak, aby nomináciu získala H. Clintonová. Vďaka rýchlo nasadeným príbehom, že americký internet ovláda Rusko, potom táto šokujúca správa v hlavných médiách pomerne rýchlo zanikla.

Eduard Chmelár: Potvrdené, Američania rokujú so Slovákmi o vojenskej prítomnosti USA na Slovensku
20 | 03 | 2019 | Eduard Chmelár


Príbeh o manipulácii je zaujímavý ešte z iného pohľadu. Akademické štúdie totiž ukazujú dve podstatné veci. Po prvé, manipulácia základných politických orientácií pomocou internetu je oveľa náročnejšia, ako sa to podáva. To, čo internet robí, je, že ľudia vyhľadávajú prostredia s podobným názorom. Teda pôsobí presne opačne, ako to je v príbehu podávané – nemení, ale cementuje postoje, ktoré už ľudia mali. A, po druhé, tá časť sociálnych sietí, ktorá sa v americkom predvolebnom období venovala rôznym falošným správam, bola oveľa menšia, ako sa to zvyčajne podáva (odporúčam najmä štúdiu Allcotta a Gentzkowa v Journal of Economic Perspectives). Pekný komentár s poukázaním na tieto fakty mal nedávno napríklad Tim Harford vo Financial Times („Why there is no need to panic about fake news“).

Iste, to neznamená, že nemáme skúmať, čo sa deje na sociálnych sieťach a hovoriť o tom, ako ich regulovať. Takisto sa nedá vylúčiť, že existuje nejaký vplyvový program, možno aj na vládnej úrovni, skúšajúci posilňovať presvedčenie niektorých skupín obyvateľstva. Sám som pred rokmi upozorňoval, že jeden z prvých jemne hysterických príbehov, ktorý sa digitálnym prostredím šíril, ten o „juvenilnej justícii“, mal pôvod na ruských serveroch. (Mimochodom, nie celkom nepravdivý, severania majú naozaj pomerne invazívnu sociálnu politiku, zameranú nie nutne na odoberanie detí, ale na kontrolu, ako rodiny fungujú, ktorá cudzincov občas aj šokuje.) Ale, ešte raz, to, že tu v tejto chvíli existuje nejaké úspešné ovplyvňovanie volebných pohybov fakty veľmi nepotvrdzujú a celý príbeh je navyše nebezpečný v tom, čo komunikuje o schopnostiach voličov v demokratických krajinách.

Samozrejme, existujú skupiny ľudí, ktorým sa tento príbeh nesmierne páči. Pred rokom som bol v Londýne svedkom zaujímavej scény. V rámci jednej diskusie na LSE britský akademik opakoval, to, čo som uviedol vyššie. Za rovnakým stolom sediaca ukrajinská aktivistka na každú pokojnú poznámku Brita kričala, že to nie je pravda, Putin má obrovskú propagandistickú mašinériu, ktorá zmení svet. Doslova zúrila, že sa niekto tento obraz snaží vyvrátiť.

Mimochodom, Rusko si oficiálne vytvára rôzne spojenectvá, v tejto chvíli s rôznymi konzervatívnymi stranami, u ktorých predpokladá nejaký odpor k intervenčnej zahraničnej politike, teda aj k politike zameranej proti Rusku. Osobne sa mi to veľmi nepáči, ale na druhej strane to nie je v dnešnej medzinárodnej politike neobvyklé.

Potom je tu veľká téma údajne expanzívnej politiky, a v tomto kontexte aj téma Ukrajiny. V skutočnosti nič nenasvedčuje tomu, že by sa Rusi nepoučili z dôvodov, pre ktoré sa rozpadol Sovietsky zväz. Je to výrazne oslabená krajina, ktorá sa potrebuje predovšetkým vnútorne konsolidovať. Navyše, najjednoduchším zdrojom financií je obrovské nerastné bohatstvo tejto krajiny. Aby ho mohli Rusi využívať, musia si uchrániť vnútornú celistvosť, musia chrániť logistické možnosti vývozu surovín a potrebujú určitú medzinárodnú stabilitu, aby mali kam vyvážať. U svojich obchodných partnerov, najmä v Európe, potrebujú kľud a rast.

Na druhej strane Rusi citlivo vnímajú pohyby na „veľkej šachovnici“ Z. Brzezinského. Teda kontinuálnu snahu protistrany, zostávajúcej superveľmoci, vojenskými kapacitami sa približovať k hraniciam Ruska. Pre kontext: V roku 1962 boli Spojené štáty ochotné riskovať jadrovú vojnu, aby Sovieti stiahli jadrové zbrane z Kuby. To bolo pred viac ako polstoročím. Asi sa ťažko možno čudovať, ak sú ruskí stratégovia pri dnešných technológiách nervózni z rozmiestňovania americkej raketovej techniky blízko svojich hraníc (Rumunsko). A že ich vysoko znepokojil vývoj na Ukrajine, v podstate úplne otvorene podporovaný Američanmi. A protiintervenovali.

Ale expanzívna politika? Ako potom nazvať to, ak Američania majú vojakov v 177 krajinách sveta? Samozrejme, o detailoch neinformujú, takže aj pre americkú verejnosť je skôr šokom, ak sa dozvie, že americkí vojaci zahynuli pri operáciách dokonca niekde v Nigeri, ako minule. Na druhej strane to, že Rusko v prvých hodinách intervencie na Kryme poprelo prítomnosť svojich vojakov, čo je pritom pri špeciálnych operáciách častá vec, je dodnes jedným z viacerých ironizujúcich príbehov ľudí z našich kaviarní.

Takisto, ako sa v príbehoch týchto kruhov podáva Putin ako autokrat, ale Jeľcin, teda človek, ktorý opakovane ignoroval ústavu a na parlament poslal tanky, demokrat.

Mne osobne najviac na diskusiách o Rusku prekáža práve štýl komunikácie. Každý, kto zvolí rozvážnejší tón, je označovaný za Putinovu opicu. Povyberajú sa nejakí extrémisti z internetu a tvárime sa, že každý, kto zapochybuje o tvrdej antiruskej propagande je niekto, kto má doma vyvesený kosák a kladivo alebo obrázok Kremľa.

Slovensko má to šťastie, že je pevne ukotvené v najmocnejšom, euroatlantickom, priestore sveta. Naša politika sa tomu musí prispôsobovať, jednoducho musíme do určitej miery rešpektovať svojich hospodárskych a vojenských spojencov.

Takisto musíme chrániť svoje záujmy. Keď si pred niekoľkými dňami naše ministerstvo zahraničných vecí pozvalo ruského veľvyslanca, aby mu vyjadrilo nevôľu nad jedným textom ambasády, bolo to úplne v poriadku. Ambasáda reagovala nenáležito na vyjadrenia nášho štátneho tajomníka (bez ohľadu na to, aké provokatívne boli) s poznámkami o tom, ako a kedy sa majú obyvatelia Slovenska cítiť bezpečne. Takisto sa z času na čas môže stať, že naša vláda zareaguje na iné nenáležité aktivity na našom území, ako to bolo nedávno pri vyhostení diplomatov s podozrením na špionáž. Aj keď sme malá krajina, máme určité bezpečnostné záujmy, ktoré si musíme chrániť.

Ale čo nie je v poriadku, je vyvolávanie úplnej hystérie vo vzťahu k veľkej krajine, s ktorou jednoducho máme veľa kultúrne spoločného. Sú to z väčšej časti vojny, ktoré sú nadiktované zvonka a tu doma sa preberajú ako módne, vyžadované pózy. Mimochodom, pózy, ktoré sú čiastočne aj zbytočné, od Ruska surovinovo nezávisíme len my, ale aj naši väčší európski susedia, takže americká politika má v Európe síce diplomaticky skryté, ale veľmi silné bariéry.

Navyše mám z toho dojem, akoby si mnohí z tých, ktorí sa snažia vyzerať veľmi in, tolerantní a antirasitistickí ako kompenzáciu vytvárali situácie, keď je veľmi príjemné xenofóbne sa vyvršovať na Grékoch, čo údajne chodia v päťdesiatke do dôchodku (čo je blbosť, ktorú svojho času zdieľala polovica bratislavskej kaviarne) alebo, ešte lepšie a trvalejšie, na Rusoch príbehmi o tom, aká je to otrasná krajina.

Tieto hysterické pózy sú len jedným z mnohých faktorov veľmi nešťastnej atmosféry v našej spoločnosti, polarizácie a rozširovania nevraživosti. A robia to tí, ktorí sa veľmi snažia vyzerať ako tá pokrokovejšia a vzdelanejšia vrstva krajiny.

 

[0]=68.ARB0TKFg6KHmvcuRDBFPUxXni3zrq7-81ckysx8MBTkEHHldrDGf6Yn4GnoGwLTsb53QUcJz89Hz-faJb35qYcEFJHwtjcY2jGTJ0C4y8Brb1BNE26QuZWewY6edUiA7XLhGYosjmngth73N5LlXiEBO2QW6uxFvAS_uhStCoezh-VmEvXrFJCJC9ilBDYbIxQap-pGoBc71bC-5JUT1jMRywDG60ciqSGfsaFvrRagIUDPFXsE9hgPO1Ly5cUJNwJW9COfSw6hsW9cv1XIpAlwHeXsp-OegsXmf6o6cpbrsaSxTE7e1B_nOUGwH6pUqHvJtJG5nxVg1NacNtFFzdnCuLN6aojRAUuO0Ri8vKU3xBg&__tn__=H-R