Eduard Chmelár: Potvrdené, Američania rokujú so Slovákmi o vojenskej prítomnosti USA na Slovensku
20 | 03 | 2019 I Eduard Chmelár
Štátna propaganda už začína pripravovať verejnosť na prítomnosť amerických vojakov na Slovensku. Kým ešte pred troma týždňami ministerstvo zahraničných vecí na mňa cez médiá hystericky pokrikovalo, že klamem a konšpirujem, dnes je nad slnko jasnejšie, že to bola vláda a prezident, ktorí balamutili slovenskú spoločnosť o akejsi nezištnej „bratskej internacionálnej pomoci“ zo strany Spojených štátov. Tri týždne som sa pýtal za vás, odhalil som, čo nám chceli utajiť a dnes, keď sa do druhého kola prezidentských volieb dostali dvaja kandidáti, ktorí s uzavretím takejto zmluvy nebudú mať nijaký problém, začali púšťať perie.
Dnes už aj tí najväčší proamerickí propagandisti začali konečne pripúšťať, že bilaterálna vojenská zmluva s USA (DCA) bude „pravdepodobne“ znamenať prítomnosť amerických vojakov na našich leteckých základniach. Ak ste sa dali nachytať na slová šéfa slovenskej diplomacie Miroslava Lajčáka alebo veľvyslanca USA Adama Sterlinga, ktorí vás ubezpečovali, že tu nechcú budovať žiadne AMERICKÉ základne a že neplánujú žiadnu TRVALÚ prítomnosť amerických vojakov, vaša chyba. Od začiatku som na tento trik upozorňoval. Vymýšľali ho totiž na Oddelení strategickej komunikácie MZVEZ SR (ako sa najnovšie nazýva orwellovským newspeakom propaganda), na ktorom pracujú – čuduj sa svete – ľudia z proamerického think-tanku Globsec Policy Institute.
Jeho zástupca Michal Čubrík vo včerajšej diskusnej relácii RTVS Správy a komentáre (na Dvojke) priznal, že DCA upravuje, „akým spôsobom tu budú americkí vojaci pôsobiť, aký tu budú mať štatút, akej jurisdikcii budú podliehať a podobne“. Chlapci sa však zasa nedohodli, pretože kým Jaroslav Naď si pred niekoľkými dňami vymýšľal, že zmluvu vlastne iniciovalo Slovensko, Čubrík potvrdil, že zmluvu navrhli USA „ako podmienku realizácie projektov“. Za túto úprimnosť ho chlebodarcovia nepochvália. Samozrejme, zamestnanec Globsec Policy Institute odporúčal ponuku Spojených štátov jednoznačne prijať a na záver divákov trochu postrašil, že „váhanie nie je dobrý signál“. Mám tomu rozumieť tak, že takúto dohodu s ďalekosiahlymi dôsledkami máme podpísať bez váhania? Vtipné uvažovanie ľudí, ktorí nás ubezpečujú, že rokujeme ako suverénna krajina, ktorá si vraj chce postrážiť svoju nezávislosť. Je to však smiech cez slzy, ako keď šúpete cibuľu a vrstvu po vrstve odhaľujete ďalšiu a ďalšiu lož. Pripomeňme si, že Lajčákovo ministerstvo nás najprv strašilo, že budeme „jedinou“ krajinou NATO, ktorá nebude mať takúto zmluvu. Keď som ich opravil, začali tvrdiť, že „takmer jedinou“. No a dnes môžeme konštatovať, že takéto podmienky ponúkli Spojené štáty v skutočnosti iba 12 krajinám NATO, teda menšine z nich, a teda ministerstvo opäť kompletne klamalo.
Ešte viac svetla do celej aféry vniesol jeden z našich najväčších expertov na medzinárodné právo, profesor Stanislav Mráz z Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ten jednoznačne potvrdil, že „ak sa tu (na našich leteckých základniach) začne budovať infraštruktúra pre americkú armádu, v takom prípade by mohlo ísť o stratu suverenity“. Zároveň v súvislosti s touto hrozbou vysvetlil, že „vojenská technika vždy podlieha právnemu poriadku štátu, ktorého výsostné znaky na sebe má“ a vyslovil názor, že by nebolo dobré, keby naše letiská na Sliači a v Kuchyni skončili ako Ramstein v Nemecku. Letecká základňa Ramstein je najväčšou základňou USAF mimo územia Spojených štátov, nachádza sa na nej približne 35 000 amerických vojakov, 150 jadrových hlavíc a čo je najdôležitejšie – nespadá do nemeckej jurisdikcie. Profesor Mazák okrem toho upozornil, že tieto zmluvy ratifikuje hlava štátu. A vy možno už tušíte, prečo je pre Američanov také dôležité, kto bude prezidentom Slovenskej republiky...
Ani jeden z kandidátov, ktorí postúpili do druhého kola prezidentských volieb, sa k tejto téme, ktorú bude nová hlava štátu musieť riešiť, nevyjadril jasne a jednoznačne. Namiesto nereálnych záväzkov, že sa vzdá prezidentskej imunity (čo mu ústava neumožňuje), by sa mal Maroš Šefčovič radšej zaviazať, že nedovolí, aby boli po tridsiatich rokoch na Slovensku opäť rozmiestnení cudzí vojaci. Zuzana Čaputová by zasa svoj abstraktne rozprávkový „boj proti zlu“ mala nasmerovať voči konkrétnemu hmatateľnému zlu, ktoré predstavuje americká vojenská prítomnosť v našej vlasti. A keďže sama priznala, že do obrannej a bezpečnostnej politiky sa nerozumie a v tejto oblasti bude využívať poradcov, je najvyšší čas, aby ich zverejnila.
Mám obavy o štát, ktorý ovládli ľudia s kolaborantskou mentalitou. Ľudia, ktorí sa nedokážu pevne postaviť za naše záujmy. Keď sa americký veľvyslanec v Prahe pokúšal českému prezidentovi diktovať, kam smie a kam nesmie chodiť na štátne návštevy, Miloš Zeman s ním vyrazil dvere. Keď sa americký veľvyslanec v Berlíne nevyberavým spôsobom obul do nemeckého štátneho rozpočtu (čuduj sa svete, Nemci odmietli dať do roku 2024 do armády 2 percentá HDP, ktoré tu zbožne označujeme za „záväzok“), celé nemecké spektrum sa postavilo na odpor a podpredseda Spolkového snemu Wolfgang Kubicki žiadal jeho vyhostenie z krajiny Doslova mu odkázal: „Ak sa diplomat Spojených štátov správa ako vysoký komisár okupujúcej mocnosti, tak musí pochopiť, že naša tolerancia má svoje hranice.“ A aj rakúsky prezident Alexander Vander Bellen sa nedávno na adresu Spojených štátov vyjadril, že zaobchádzajú s Európou ako so svojou kolóniou. Takto jasne sa vymedziť voči nátlaku Spojených štátov by sa nedokázal ani Andrej Kiska, ani Peter Pellegrini, ani Miroslav Lajčák, ale ani Zuzana Čaputová či Maroš Šefčovič.
Zúfalo potrebujeme štátnikov, ktorí sa nezľaknú nátlaku akejkoľvek mocnosti. Dnes sa už štátnych orgánov nepotrebujeme pýtať, dnes už vieme, že nám klamali. A že to, o čom sa za našimi chrbtami rokuje bez možnosti verejnosti poznať aspoň našu východiskovú pozíciu, je rozmiestnenie vojakov USA na Slovensku. Ak s nami takto vláda jedná, už nie je čas na otázky, je čas na nenásilný odpor, na zjednotenie všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí nechcú nič iné ako mier, slobodu a nezávislosť svojej vlasti. Ide naozaj o veľa.
&theater
Dnes už aj tí najväčší proamerickí propagandisti začali konečne pripúšťať, že bilaterálna vojenská zmluva s USA (DCA) bude „pravdepodobne“ znamenať prítomnosť amerických vojakov na našich leteckých základniach. Ak ste sa dali nachytať na slová šéfa slovenskej diplomacie Miroslava Lajčáka alebo veľvyslanca USA Adama Sterlinga, ktorí vás ubezpečovali, že tu nechcú budovať žiadne AMERICKÉ základne a že neplánujú žiadnu TRVALÚ prítomnosť amerických vojakov, vaša chyba. Od začiatku som na tento trik upozorňoval. Vymýšľali ho totiž na Oddelení strategickej komunikácie MZVEZ SR (ako sa najnovšie nazýva orwellovským newspeakom propaganda), na ktorom pracujú – čuduj sa svete – ľudia z proamerického think-tanku Globsec Policy Institute.
Jeho zástupca Michal Čubrík vo včerajšej diskusnej relácii RTVS Správy a komentáre (na Dvojke) priznal, že DCA upravuje, „akým spôsobom tu budú americkí vojaci pôsobiť, aký tu budú mať štatút, akej jurisdikcii budú podliehať a podobne“. Chlapci sa však zasa nedohodli, pretože kým Jaroslav Naď si pred niekoľkými dňami vymýšľal, že zmluvu vlastne iniciovalo Slovensko, Čubrík potvrdil, že zmluvu navrhli USA „ako podmienku realizácie projektov“. Za túto úprimnosť ho chlebodarcovia nepochvália. Samozrejme, zamestnanec Globsec Policy Institute odporúčal ponuku Spojených štátov jednoznačne prijať a na záver divákov trochu postrašil, že „váhanie nie je dobrý signál“. Mám tomu rozumieť tak, že takúto dohodu s ďalekosiahlymi dôsledkami máme podpísať bez váhania? Vtipné uvažovanie ľudí, ktorí nás ubezpečujú, že rokujeme ako suverénna krajina, ktorá si vraj chce postrážiť svoju nezávislosť. Je to však smiech cez slzy, ako keď šúpete cibuľu a vrstvu po vrstve odhaľujete ďalšiu a ďalšiu lož. Pripomeňme si, že Lajčákovo ministerstvo nás najprv strašilo, že budeme „jedinou“ krajinou NATO, ktorá nebude mať takúto zmluvu. Keď som ich opravil, začali tvrdiť, že „takmer jedinou“. No a dnes môžeme konštatovať, že takéto podmienky ponúkli Spojené štáty v skutočnosti iba 12 krajinám NATO, teda menšine z nich, a teda ministerstvo opäť kompletne klamalo.
Ešte viac svetla do celej aféry vniesol jeden z našich najväčších expertov na medzinárodné právo, profesor Stanislav Mráz z Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ten jednoznačne potvrdil, že „ak sa tu (na našich leteckých základniach) začne budovať infraštruktúra pre americkú armádu, v takom prípade by mohlo ísť o stratu suverenity“. Zároveň v súvislosti s touto hrozbou vysvetlil, že „vojenská technika vždy podlieha právnemu poriadku štátu, ktorého výsostné znaky na sebe má“ a vyslovil názor, že by nebolo dobré, keby naše letiská na Sliači a v Kuchyni skončili ako Ramstein v Nemecku. Letecká základňa Ramstein je najväčšou základňou USAF mimo územia Spojených štátov, nachádza sa na nej približne 35 000 amerických vojakov, 150 jadrových hlavíc a čo je najdôležitejšie – nespadá do nemeckej jurisdikcie. Profesor Mazák okrem toho upozornil, že tieto zmluvy ratifikuje hlava štátu. A vy možno už tušíte, prečo je pre Američanov také dôležité, kto bude prezidentom Slovenskej republiky...
Ani jeden z kandidátov, ktorí postúpili do druhého kola prezidentských volieb, sa k tejto téme, ktorú bude nová hlava štátu musieť riešiť, nevyjadril jasne a jednoznačne. Namiesto nereálnych záväzkov, že sa vzdá prezidentskej imunity (čo mu ústava neumožňuje), by sa mal Maroš Šefčovič radšej zaviazať, že nedovolí, aby boli po tridsiatich rokoch na Slovensku opäť rozmiestnení cudzí vojaci. Zuzana Čaputová by zasa svoj abstraktne rozprávkový „boj proti zlu“ mala nasmerovať voči konkrétnemu hmatateľnému zlu, ktoré predstavuje americká vojenská prítomnosť v našej vlasti. A keďže sama priznala, že do obrannej a bezpečnostnej politiky sa nerozumie a v tejto oblasti bude využívať poradcov, je najvyšší čas, aby ich zverejnila.
Mám obavy o štát, ktorý ovládli ľudia s kolaborantskou mentalitou. Ľudia, ktorí sa nedokážu pevne postaviť za naše záujmy. Keď sa americký veľvyslanec v Prahe pokúšal českému prezidentovi diktovať, kam smie a kam nesmie chodiť na štátne návštevy, Miloš Zeman s ním vyrazil dvere. Keď sa americký veľvyslanec v Berlíne nevyberavým spôsobom obul do nemeckého štátneho rozpočtu (čuduj sa svete, Nemci odmietli dať do roku 2024 do armády 2 percentá HDP, ktoré tu zbožne označujeme za „záväzok“), celé nemecké spektrum sa postavilo na odpor a podpredseda Spolkového snemu Wolfgang Kubicki žiadal jeho vyhostenie z krajiny Doslova mu odkázal: „Ak sa diplomat Spojených štátov správa ako vysoký komisár okupujúcej mocnosti, tak musí pochopiť, že naša tolerancia má svoje hranice.“ A aj rakúsky prezident Alexander Vander Bellen sa nedávno na adresu Spojených štátov vyjadril, že zaobchádzajú s Európou ako so svojou kolóniou. Takto jasne sa vymedziť voči nátlaku Spojených štátov by sa nedokázal ani Andrej Kiska, ani Peter Pellegrini, ani Miroslav Lajčák, ale ani Zuzana Čaputová či Maroš Šefčovič.
Zúfalo potrebujeme štátnikov, ktorí sa nezľaknú nátlaku akejkoľvek mocnosti. Dnes sa už štátnych orgánov nepotrebujeme pýtať, dnes už vieme, že nám klamali. A že to, o čom sa za našimi chrbtami rokuje bez možnosti verejnosti poznať aspoň našu východiskovú pozíciu, je rozmiestnenie vojakov USA na Slovensku. Ak s nami takto vláda jedná, už nie je čas na otázky, je čas na nenásilný odpor, na zjednotenie všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí nechcú nič iné ako mier, slobodu a nezávislosť svojej vlasti. Ide naozaj o veľa.
&theater
Zdieľať tento článok