Uplynulý týždeň bol v znamení troch dôležitých tém. Pokračujúca kríza vo Venezuele, odstúpenie Gašpara z funkcie poradcu ministerky Sakovej a teda kauza úniku informácii z vyšetrovacích spisov okolo Kočnera a  vraždy Kuciaka a nakoniec pnutie medzi kandidátmi Čaputová a Mistrík spojené aj s prvou kauzou Progresívneho Slovenska a jeho šéfa Ivana Štefunka. Poďme po poriadku.

Zdá sa, že situácia vo Venezuele sa stáva ešte viac neprehľadnou ako pred týždňom, v akom je štádiu Venezuelská kríza ak sa vôbec takto dá položiť otázka?

Kým cez týždeň Maduro, zastával tvrdú pozíciu s termínom volieb na už vopred stanovený rok 2025, tak zo soboty na nedeľu sa táto pozícia zmenila a je ochotný rokovať o termíne predčasných volieb. Pravdepodobne to súvisí s tým, že sa na stranu opozičného lídra Juana Guaidó, pridal prvý generál. To môže hypoteticky znamenať začiatok zmien v mocenských pomeroch, nakoľko kým prezident Venezuely bude mať podporu armády, dokáže si udržať moc v krajine. Avšak, je nutné dodať, že podpora generála nemusí nutne znamenať podporu jemu podriadených síl. A to aj napriek jeho vyhláseniam o tom, že 90% armády je v opozícii proti Madurovi, môže ísť aj o hru za účelom získať na svoju stranu dostatok váhajúcich vojakov, ktorí sú potrební na začiatok vojenského puču.

Madura taktiež tlačia do rohu Spojené štáty. Nátlaková hra trumpovej administratívy je jasne čitateľná. Cez týždeň unikla poradcovi pre národnú bezpečnosť Johnovi Boltonovi poznámka o vyslaní 5000 vojakov do susednej Kolumbie. Mike Pence vo svojich prejavoch priradil zmene režimu vo Venezuele najvyššiu dôležitosť. Neokonzervatívci a jastraby sa ozývajú naprieč Amerikou a Donald Trump potvrdil, že na stole je aj možnosť vojenskej intervencie. Situácia jednoducho pripomína obohraný scenár, ktorý poznáme od vojny v Iraku. Médiá nás presviedčajú o tom, ako je zmena režimu v záujme ľudu Venezuely, ozývajú sa ľudia ako Eliot Abrams, či Thomas Friedman, vysoko-postavení štátnici a diplomati vysielajú signály a pripravujú verejnosť na najhorší možný scenár. Je až desivé, ako mnoho ľudí zabúda na hrôzy, ktoré veští takéto symptomatické správanie sa za veľkou mlákou, nasledované Európou bez jedinej otázky.

Pre Madura nič dobré neveštia ani veľké presuny vojenskej techniky na kolumbíjskej strane hranice. Vyzerá to tak, že jeho ochota dohodnúť sa o predčasných voľbách svedčí o pochopení situácie, ktorá preňho nevyzerá príliš nádejne.

Z historickej skúsenosti vieme, že udalosti ktoré viedli k dnešnému dňu sú väčšinou nezvratné. K prevratu teda nakoniec s veľkou pravdepodobnosťou príde, otázne je za akých okolností. Ostáva len dúfať, že pri tom nebude trpieť ľud Venezuely. Mimochodom cez víkend sa objavila zaujímavá infografika udávajúca, že Venezuela má najväčšie zásoby ropy na svete- takmer dva krát viac ako Irak a približne 3 a pol krát viac ako Rusko. Nie je to zaujímavá náhoda, že Spojené štáty sa púšťajú do veľmocenského zápasu s Čínou, čo zahŕňa aj značné rezervy energetických zdrojov?

USA naplnili svoje hrozby a jednostranne odstúpili od zmluvy INF, vzápätí po 24 hod., svoju účasť vzápätí vypovedalo Rusko. V Európe sa hovorí o nevej studenej vojne aká je realita po tomto búrlivom víkende?

Tento krok USA avizovali už dávnejšie. Z počiatku to vyzeralo ako súčasť Trumpovej kampane vo voľbách do Senátu a Kongresu, pri ktorej chceli republikáni ukázať svaly. Avšak pri celkovom prehľade zahraničnej politiky Donalda Trumpa vidíme, že v jeho administratíve prevládla „tvrdá línia". Tá si kladie za hlavný cieľ a to udržať prvenstvo USA vo svete a to za každých okolností. Čím samozrejme Trump neguje všetky svoje sľuby z kampane a teda, že Amerika bude vo svete menej angažovaná a keď hej, tak za minimálne náklady a čo najviac v prospech Američanov. Jedná sa tak o návrat ku klasickej doktríne liberálnej hegemónie, ktorá je hlavnou črtou celkovej zahranično-politickej stratégie USA po skončení Studenej vojny.

Čo sa týka zmluvy samotnej, tak sa jednalo o zastaralý dokument, ktorý zabezpečoval strategickú rovnováhu najmä v kontinentálnej Európe. Rakety krátkeho a stredného doletu, sú mimoriadne ťažko detekovateľné a majú krátky čas doletu. To krajinám Európy spôsobuje mimoriadnu úzkosť. Nakoľko, kým si na radarovej veži v Berlíne uvedomia, že na nich letia rakety, tak tie zrejme už budú v cieli. Z hľadiska EU sa tak jedná o mimoriadny problém, ktorý si však jej vedúce krajiny vyrobili sami podporou nezmyselnej revolúcie na Ukrajine a sankcií proti Rusku. Pretože okrem bojovných vyhlásení európskych lídrov sa nemáme ako brániť, zatiaľ čo všetko nasvedčuje tomu, že Trumpova administratíva sa ani neunúvala tento krok prediskutovať so svojimi spojencami v Európe. Tí sa teda dostali medzi USA a Rusko, bez akejkoľvek strategickej protiváhy.

Problémom celej INF zmluvy samozrejme nebola situácia v Európe, alebo ruský vývoj rakiet tohto typu. Je zrejmé, že tak ako USA, aj Rusko vyvíjalo zakázané rakety, no taktiež je aj zrejmá asymetria v sile medzi týmito dvomi krajinami. Je to situácia v Juhočínskom mori a celkovo v Pacifickom regióne, ktorá stojí za vypovedaním tejto zmluvy. Tá sa nevzťahovala na Čínu, ktorá dnes údajne vlastní 2000 takýchto rakiet, schopných doletieť na americké základne na Guame, v Japonsku, Južnej Kórei, na Filipínach, či spojenecký Taiwan. Tento typ arzenálu bezpečne pokrýva plavbu lietadlových lodí v regióne, čím im zamedzuje pohyb dostatočne blízko, aby lietadlá z nich mohli ohroziť čínsku pevninu. Nehovoriac o pokrytí sporných ostrovov v Juhočínskom mori.

Termín nová Studená vojna je trošku pritiahnutý za vlasy. Za prvé, Studená vojna sa týkala dvoch pólov USA a Sovietskeho zväzu a zápasu ich ideológií. Dnes hovoríme o troch centrách moci a jednej ideológii- liberálnej demokracii, Čína ani Rusko sa na rozdiel od USA svoje ideológie nesnažia exportovať do sveta. Vzťahy v Studenej vojne boli obmedzené, tak ako aj pohyb osôb a neustále hrozilo vypuknutie konfliktu. Dnes vidíme voľný pohyb osôb, veľmoci medzi sebou obchodujú a od vzájomného konfliktu majú ďaleko. A v neposlednom rade, Studená vojna sa vyznačovala relatívnou rovnováhou moci, keď zatiaľ vidíme stále dominanciu Západu, či po ekonomickej, alebo vojenskej stránke.

Ak sa bavíme o závodoch v zbrojení, tak je nutné pripomenúť že rozpočet na obranu USA rastie od roku 2002 a v roku 2004 prekročil hranicu 427 miliárd USD, ktoré vynakladali USA na obranu v roku 1989. Ak by niekto v tejto spojitosti chcel hovoriť o ruskej hrozbe po roku 2014, tak v roku 2011 za prezidenta Barracka Obamu dosiahol rozpočet na obranu USA rekordných 711 miliárd. Dnes hovoríme približne o 600 miliardách. Na druhej strane rozpočet na obranu Číny vzrástol od konca Studenej vojny 12 ráz, z 19 miliárd na 228 miliárd vydaných na obranu ročne. Ruský rozpočet na obranu je výrazne skreslený, kvôli nízkemu kurzu rubľa po uvalených sankciách z roku 2014. No od roku 2012 prebieha v Rusku najrozsiahlejšia reforma armády od Studenej vojny. Je teda zrejmé, že závody v zbrojení sa stali permanentnou súčasťou medzinárodných vzťahov. Svedčia o tom aj výzvy na zvyšovanie obranných rozpočtov v rámci NATO. Mimochodom súčet obranných rozpočtov 29 Euro-atlatických spojencov (tzn. Bez Japonska a Južnej Kórei) sa rovná približne 54% zo svetových nákladov na zbrojenie spomedzi 195 krajín sveta a stále rastie. Nehovoriac o krajinách ako Turecko, Saudská Arábia, Irán, Spojené arabské emiráty, India, Vietnam, Izrael, ktoré sa živo podieľajú na zbrojení vo svojich regiónoch, zmluva INF sa na nich nevzťahovala a niektoré z nich dokonca vlastnia obdobné arzenály. INF v skratke patrila starému svetu, dnes sa hľadá strategická rovnováha do novej reality, ktorá nebude len o Rusku a USA a nebude sa odohrávať výhradne v Euro-atlantickom priestore.

Po nátlaku médii a prevalení sa lustrovania novinára Kuciaka pred smrťou odstúpil nakoniec z funkcie poradcu Sakovej Tibor Gašpar. Zároveň je slovenská spoločnosť svedkom neustáleho úniku informácii z vyšetrovacích spisov. Zvláštnu úlohu utajeného a inokedy neutajeného svedka hra bývalý SISkár Peter Tóth, ktorý pracoval pre Kočnera, namiesto toho, aby sa vyšetrovanie posunulo smerom k uzavretiu prípadu a ku konečným vzneseným obvineniam, sme skôr svedkami rôznych spravodajských mediálnych
hier, ako by ste to hodnotil vy? Je popis tejto situácie správny?

Vražda mladého novinára a jeho priateľky by na Slovensku naozaj nemala nechať kameň na kameni. Jedná sa o bezprecedentný čin, ktorý odhaľuje praktiky na Slovensku a úroveň niektorých jedincov v pozadí našej politiky. Bohužiaľ, vynášanie zo spisu a používanie citlivých informácií v politickom boji, tak ako aj politická angažovanosť obhajcov Kuciakových a Kušnírovcov sa podpisuje na morálnom kredite tohto zápasu. S heslom „účel svätí prostriedky" sa, však v prípade ľudí vynášajúcich informácie zo spisu za účelom vybavovania si osobných účtov, treba pýtať či náhodou nejde o rovnakú kategóriu ľudí, od ktorých by sme mali vyčistiť náš verejný a politický život. Začína to vyzerať, že na Slovensku existuje skupina „nedotknuteľných", ktorí rozhodujú o tom čo je správne a čo nie. A to aj na úkor marenia vyšetrovania vraždy. Pretože oni sami rozhodli o tom, že informácie vynesené zo spisu nikomu neublížia, ale trošku im pomôžu v ich politickom hone na čarodejnice. Vo výsledku sa nám tu vytvorila skupina „slušných" a „slušnejších", ktorým dnes prepáčime viac ako tým, neslušným. Bolo by dobré mať sa na pozore, pretože ak sa nám tu vytvorila skupinka ľudí, ktorí sú nad zákonom, nie je to presne ten istý typ neprávosti voči ktorej dnes bojujeme? 

To čo Mistríkova kampaň hlavne nepriniesla sú témy. Po ročnej kampani je to stále „nemastný-neslaný" kandidát, avšak jediný z celého spektra robí systematicky kampaň už rok a to sa podpisuje na stave jeho preferencií. Zároveň by však lepší kandidát po takejto kampani mal omnoho jasnejší rozdiel od ostatných.

Ideovo medzi Čaputovou a Mistríkom príliš rozdiel nie je. Obaja sú jasní progresívni liberáli a jednalo by sa v podstate o pokračovanie politiky Andreja Kisku. Logicky preto dohoda o vzájomnej podpore musela prísť.

Prvá korupčná aféra novej, ešte stále mimoparlamentnej strany bola zaujímavá hlavne v dvoch momentoch. Médiám sa príliš správy o nej šíriť nechcelo, čo svedčí o účelovej činnosti niektorých „nezávislých" novinárov. Druhou je ťarbavá komunikácia inak perfektne komunikačne zdatnej strany. Zrazu boli na mieste výhovorky, ktoré jej vedenie vyčítalo súčasnej koalícii pri jej kauzách. A už nebolo nutné vyvodzovať osobnú zodpovednosť. Pri Dankovej kauze „rigorózka" som niekde čítal odpočet toho, za čo vo „vyspelých" krajinách odstúpili ministri. Nachádzali sa tam aj príčiny ako nezaplatená pokuta. Myslím si, že byť štvrtinovým vlastníkom v spoločnosti, ktorá poskytovala predražené služby štátu a zvíťazila v pochybnom tendri, je dostatočný dôvod sa zamyslieť nad svojou politickou budúcnosťou. A to najmä v strane, ktorá má byť pozitívnou zmenou pre krajinu. Zaujímavo zvolila svoju argumentáciu aj celoživotná bojovníčka proti „prehnitému" systému a korupcii, Zuzana Čaputová. Údajne nie je odborníčkou na danú oblasť a preto sa k téme nevie sama dostatočne vyjadriť. Vyjadrenie evokuje asociáciu na poslanca strany glorifikujúcej Prvý Slovenský štát, keď sa ho moderátor v diskusii pýtal na spomenuté obdobie. Poslanec sa vyjadril, že nie je historik a nevie sa dostatočne odborne vyjadriť k téme. Zaujímavé, ako sa tieto argumenty vracajú v rôznych modifikáciách, však?