Liptovská Teplička 25. januára (TASR) – Kráľova hoľa má nadmorskú výšku bezmála 2000 metrov nad morom, ani to však ľuďom odjakživa nebránilo v tom, chodiť cez ňu do vedľajšieho regiónu a stretávať sa. Je to hraničný kopec, ktorý v podstate spája Horehronie, Spiš a Liptov, čo dodnes pripomínajú aj folklórne slávnosti Pod Kráľovou hoľou organizované v Liptovskej Tepličke. 

„V minulosti boli veľmi čulé obchodné vzťahy medzi našou obcou a Horehroním a veľmi často sa chodilo cez Orlovú na Pohorelú, čo bola najkratšia cesta, a podľa toho, či sa šlo na Šumiac alebo Telgárt, tak šli ľudia aj cez Kráľovu hoľu,“ ozrejmil starosta Liptovskej Tepličky Slavomír Kopáč. Dodal, že veľmi silné sú medzi týmito regiónmi aj rodinné väzby, veľa Horehrončanov sa priženilo alebo vydalo do Liptovskej Tepličky a naopak. „Život našej obce je spätý s týmto kopcom, pretože už naši predkovia na jeho severnej časti pásli voly, dokonca si prenajímali pôdu od Šumiaca či Telgártu, kde pásli dobytok a kosili lúky. V súčasnosti veľa ľudí pracuje v lesoch pod Kráľovou hoľou,“ dodáva Kopáč.

O Kráľovej holi sa okrem iného hovorí, že je strechou Slovenska, keďže tam pramenia štyri veľké rieky – Hornád, Hron, Ipeľ a Čierny Váh. Stala sa námetom mnohých básní i pesničiek, z ktorých azda najznámejšou je Na Kráľovej holi.

František Bardy vo svojej publikácii Spod Kráľovej hole – povesti a historky z Liptovskej Tepličky tvrdí, že tento kopec prenikol aj do legiend, a to konkrétne dvakrát. Raz ho ľud zviazal s menom kráľa a druhýkrát spojil s menom zbojníka. „Tým kráľom bol Matej Korvín, ktorý údajne počas svojich povestných poľovačiek v hlbokých lesoch v jej okolí na jej vrchole hodoval a odpočíval. Na ploskom kameni zvanom Kráľov stôl bol nápis, ktorý dnes už nevidno – Tu bol pohostený Matej, kráľ Uhier v roku 1474,“ uvádza Bardy v knihe povestí.

Podľa legendy museli túto ploskú skalu za trest držať na chrbtoch jeho dvorania a spoločníci. Keď sa raz tento ľudomilný kráľ oneskoril z poľovačky na jeleňa, totiž nielenže začali hodovať bez neho, ale navyše odohnali od stola aj hladného pútnika, na ktorého poštvali aj psa. „Kráľ sa, našťastie, vrátil včas a so zachráneným pútnikom sa najedol na kamennom stole, ktorý vlastnými chrbtami podopierali členovia jeho družiny,“ hovorí legenda.

Ďalšia zase opisuje, ako najznámejší slovenský zbojník Jánošík nechal na Kráľovej holi vyrytý do kameňa odkaz s menami členov svojej družiny. „Tam vysoko medzi nebom a zemou, kde s nimi sedával pri vatre, ktorú bolo vidieť doďaleka, akoby chcel naplniť svoj krátky sen o slobode, spravodlivosti a rovnosti,“ píše Bardy. Mená vytesané do žuly mali byť svedectvom ich jestvovania a o ich činoch, aj keď sa oni pominú. Medzi menami členov Jánošíkovej skupiny mali byť aj Tepličania – Ďurica, Gajdoš, Janík, Mucha a možno i Garaj. Dnes by však už ľudia tento kameň hľadali márne. Ak by podľa Bardyho aj existoval, mená zbojníkov určite zotrel čas a ich sny a túžby tak ostali nenaplnené.

Ľudia aj dnes vo veľkých počtoch chodia na tento kopec a výstup na Kráľovu hoľu je jednou z najvyhľadávanejších turistických trás v Nízkych Tatrách. Hore sa dá dostať z viacerých obcí, okrem Liptovskej Tepličky, odkiaľ vedie asi najdlhší chodník, je to aj Telgárt, Šumiac, Vernár či Spišské Bystré. Azda najznámejším je výstup, ktorý organizuje každoročne pri príležitosti SNP Športový klub Horec z Liptovskej Tepličky.

Tradíciu výstupu na Kráľovu hoľu zo Šumiaca pred niekoľkými rokmi úplne spontánne založil aj Jozef Vitkaj zo Spišského Bystrého, neskôr sa k nemu pridal aj Emil Fris. „Oni sa vtedy s ujami dohodli, že spolu pôjdu, a postupne sa k nim rok čo rok pridávali ďalší. Ja som s nimi bol trikrát, je to taký amatérsky výstup, ktorého podstatou je, že každý účastník musí mať so sebou povinnú výbavu, a to fľašu tvrdého alkoholu ako vstupenku,“ vysvetľuje Fris, ktorý je rodený Kubašan a v súčasnosti žije v Poprade. Spoločne chodia na kopec vždy v júni, začínajú o siedmej hodine v Šumiaci a väčšinou o 12 hodín končia v Spišskom Bystrom. „Máme veľa zastávok, pretože máme veľa fliaš, vždy sa nám ich podarilo vypiť, ale vždy sme aj trafili domov,“ dodáva na záver Fris.