Sotva človek pouvažuje netradične, hneď sa doňho pusta "slušní" ľudia zo všetkých strán a len sa čuduje, aké má slovenčina šťavnaté slová. Niet takého neslušného slova, primitívneho výrazu a osočovania zo všetkých možných "slušných ", ktoré by sa nezniesli na jeho hlavu. No a potom sa toho chytia nositelia novinárskych preukazov, ktorí sa vyhlasujú za novinárov a žiadajú špeciálnu ochranu, a svoje primitívne vývody pustia väčším prúdom ako fekálne auto značky TATRA.

Nuž okrem toho, že som chcel porozprávať o nezmyselnosti takýchto súťaží v prostredí, v ktorom sa dejiny neštudujú a nevykladajú, ale v ktorom sa národ doslova bičuje svojimi dejinami, chcel som poukázať aj na jednu našu typickú vlastnosť - nedodržiavanie svojich vlastných kritérií, vlastných pravidiel, ktoré si z rôznych dôvodov sami vytvárame; najčastejšie, aby sme sa zbavili nejakej nepríjemnosti. Mali by sme si už konečne zvyknúť, že ak raz stanovíme nejaké kritérium, tak to kritérium musíme použiť všeobecne, nemôžeme ho uplatňovať selektívne, len tam kde sa nám hodí. Keď sme už raz stanovili kritérium, tak sme ho mali uplatniť všeobecne, bez výnimky. Pritom pri Jánošíkovi národ nehodnotí osobu zbojníka právoplatne odsúdeného za vraždu - aj keď sa nepriznal - ale legendu a Jánošíkovi, ktorá je o úplne niečom inom. Jánošík z mäsa a krvi má s legendou len veľmi málo spoločné. Ale to nie je na krátku repliku. O tom by sa dali písať ako vedecké štúdie, tak literárne diela. Nuž a na dnešný komentár redakcie STV, že to bolo už dávno, by som len poznamenal, že na tomto území od vzniku Uhorského kráľovstva nikdy nedošlo k prerušeniu práva, zvlášť v trestných veciach. Stoličný súd v Liptovskom Sv. Mikuláši bol riadnym súdom, ktorý má svojich pokračovateľov dodnes. Bolo by však bizarné sa zaoberať kauzou vyše 300 rokov starou.

Slovensko sa hrdo hlási k svojej antifašistickej tradícii a k Slovenskému národnému povstaniu. To však nijako nikoho neoprávňuje zakazovať ľuďom, aby rozmýšľali nad svojimi dejinami. Preto stanovenie kritéria, ktoré sa použilo len na jednu osobu a nie plošne, nebolo správne. Najmä pri farizejstve, ktoré prejavujú niektorí držitelia novinárskych preukazov, ktorí hovoria o sebe, že sú novinári a niektorí čelní predstavitelia štátu. Ak sme štát hlásiaci sa k odkazu antifašizmu, nemôžeme selektívne tváriť sa, že sa okolo nás nič nedeje - ide o tichú rehabilitáciu protektorátnych činiteľov u susedov, je to vytváranie hrdinov z z predstaviteľov Horthyho režimu v susedstve, je to tolerovania banderovskej a nacistickej ideológie na východ od nás, je to prehliadanie oslavovania príslušníkov SS v baltických krajinách - veď vraj, podľa vyjadrenia jednej vlády baltického štátu, nemali inú možnosť bojovať za svoju národnú slobodu proti ZSSR iba v oddieloch SS. Teda aj tu by sme mali mať taký istý meter na tých druhých, aký máme na seba. A nie aby mi tu zamestnanec MZV predhadzoval revizionistickú literatúru, že banderovské zločiny sú výmyslom boľševickej propagandy. Takejto literatúry, dokonca takej, ktorá popiera holokaust, je na celé knižnice. O všetkých režimoch a štátoch v Európe, ba aj vo svete.

No a na záver o našej zodpovednosti. Mali by sme konať zodpovedne vo všetkých situáciách. Tak, ako sa selektívne pristupuje k hodnoteniu minulosti, robíme to aj v prítomnosti. Ak niekto uvažuje ináč, ako sa to niekomu hodí, nie je konšpirátor. Len uvažuje ináč a treba mu vyvrátiť jeho systém uvažovania, ak si myslíme, že je nesprávny. Lebo ináč, ak sa budeme len osočovať a kopať medzi sebou priekopy, ďaleko to nedotiahneme. Každý má právo na svoj názor a nikto by si nemal dovoľovať ho za to, najmä v anonymite internetu, častovať na spôsob pohoniča alebo mäsiarskeho učňa. A novinári by mali byť informátormi o dianí a komentátormi skutočnosti, nie vytvárania fikcií a svojho vlastného politického zápasu. Lebo potom ich neberú ako novinárov, ale politických súperov!