Úderom polnoci si pripomenieme vznik samostatnej Slovenskej republiky a tým nový začiatok modernej slovenskej štátnosti. Už po 26.krát.

Je málo národov v moderných dejinách, ktoré urobili taký socio-kultúrny modernizačný skok za posledných 100 rokov ako slovenský národ. Zdá sa mi akoby sme na to úmyselne zabúdali a čo horšie v istej skupine elít aj okolo súčasného prezidenta Kisku, akoby už len zmienka slov „národný“, „slovenský“, či „štátnosť“, bolo niečo odpudivé. Na druhej strane mnohí pozerajú na 1.január 1993 s nostalgiou bez vtáčej perspektívy súčasného európskeho civilizačného zápasu, v ktorom má aj slovami Jána Pavla II. Slovensko svoju dejinnú úlohu. 

Prečo sa práve teraz nad tým zamýšľam? Odpoveď nie je jednoduchá a dôvodov je viac. Skúsim to vysvetliť v poradí, ktoré mi v tento významný deň napadajú.

Mám vnútorný pocit, že sme na vznik našej samostatnej Slovenskej republiky neboli dostatočne hodnotovo, eticky a morálne pripravení.

Myslím si, že po 26 rokoch fungovania samostatného štátu, sme našej mladej republike zostali veľa dlžní. Hovorím o tom preto, lebo v roku 1992, som bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a hlasoval som za Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a za Ústavu Slovenskej republiky. Mimochodom rovnako s mojim dnešným kolegom a podpredsedom NÁRODNEJ KOALÍCIE Petrom Sokolom. I vtom je istá symbolika, ktorú si naša strana nesie vo svojom vienku.

Vtedy som si myslel, že po štvrťstoročí od jej vzniku, budeme viac hrdí na svoj národ na svoj štát. Že Slovensko sa v Európe bude viac sklonovať s pozitívnym prínosom pre rozvoj európskej demokracie, znižovaním korupcie a zvyšovaním životnej úrovne. Bohužiaľ, dnes je to inak.

Úspešný štát, to nie je len pozitívny ekonomický a finančný rozvoj štátu, ale aj rozvoj kultúrny a vzdelanostný. S odstupom času hodnotím, že politici akoby zabudli, že bez budovania kultúrnych, kresťanských a národných hodnôt spoločnosti, nie je možné posúvať štát k zvyšovaniu životnej úrovne všetkých jeho občanov.

Ľudia prestávajú dôverovať politikom a politickým stranám, prestávajú rešpektovať pravidlá fungovania spoločnosti a štát stráca ich dôveru.

Záverom by som chcel konštatovať, že ako člen politickej strany sa budem snažiť aby sme spoločne posilňovali hrdosť k nášmu štátu a našej národnej identite, aby sme spoločne rozvíjali naše kresťanské hodnoty ako základ morálneho a slušného štátu, sociálny a národný konzervativizmus musí prestať byť pejoratívom, ale konceptom pre neliberálnu demokraciu v stredoeurópskom priestore. Pretože demokracia je možná iba v národnom štáte.

V novom roku si preto želajme viac odvahy, ale aj odhodlania držať si vzájomne chrbáty. Nakoniec chrbtová kosť, stáť si za svojim presvedčením uprostred vlastného politického národa je hodnota, ktorá aj v roku 2019 môže nielen inšpirovať ale aj spájať. Nie náhodou sme NÁRODNÁ KOALÍCIA.

Slovenská štátnosť prežije aj v roku 2019. Je len na nás aký jej dáme obsah a charakter. Odvahu, zdravie a všetko dobré prajem do nového roku.